A stalo sa...

Sú v živote veci, ktoré si nikto neplánuje, a predsa sa stanú a zmenia nám život. Naše druhé dieťa sme plánovali a snažili sa. Pôvodne to mal byť chlapček, ale nedorástol mu luláčik, a tak máme v rodine druhú babizňu a manžela najbližšie vyšlem na školenie, ako robiť chalanov.

Moje druhé tehotenstvo prebiehalo bez problémov, až na tehotenskú cukrovku, vďaka ktorej sa mi aj počas tehotenstva podarilo schudnúť, keďže som držala diétu a chodievala pravidelne cvičiť. Bol koniec novembra a ja som si povedala, že sa pustím do balenia vianočných darčekov, aby som sa potom mohla venovať iným záležitostiam. Darčeky kupujem v priebehu celého roka, takže nezažívam žiadne zhony a stresy počas predvianočného času. Celú nedeľu som trávila balením, až ma z toho boleli kríže a bola som dosť unavená. Bola som v 32. týždni tehotenstva. Už týždeň pred balením som mala špinenie, tak som skočila ku gynekológovi, nech sa na mňa pre istotu pozrie, zobral výter a preventívne nasadil nejaké vaginálne lieky, že si mám zavolať o týždeň o výsledky, ale to som už nestihla...

V pondelok večer sa špinenie zmenilo na krvácanie, a tak som sa začala obávať. Najprv to bolo také malé neškodné krvavé špinenie, potom sa to však zmenilo na menštruačné špinenie a to som už veru kľudná nebola. Okolo 22:00 pribudli aj kontrakcie a tvrdnutie bruška v 5-minútových intervaloch, tak som zalarmovala manžela, že asi budeme musieť ísť pre istotu na pohotovosť. Počkala som do polnoci, či sa situácia nezmení, a potom som volala pohotovosť, kde mi teta odporúčila zbaliť si veci do nemocnice a poslala k nám sanitku. „Aké veci?“, opýtala som sa...“Všetko potrebné.“. Nevedela som síce, čo je „všetko potrebné“, ale niečo som si zbalila a čakala na príchod sanitky. Nebolo mi všetko jedno, veď malá mala len 32 týždňov a čas vykuknúť na svet, ale aj napriek tomu ma neopúšťal môj rodený optimismus a verila som, že sa to ustáli a budfe fajn. Koľko príbehov som čítala o tom, že maminky viackrát počas tehotenstva krvácali, a potom donosili dieťatko a všetko bolo ok.

So sanitkárom sme si pokecali a zasrandovali, všetko som zvládala po svojich, a tak som sa ocitla v nemocnici v Dunajskej Strede na gynekologickom oddelení.  Prijali ma okolo 1:30 hod rannej a mne bolo ľúto, že sme museli budiť sestričky a lekára, no ale čo už. Vyšetrili ma, dali na izbu a kontrolovali. Darilo sa im krvácanie zastaviť, ale asi tak v poldňových intervaloch sa to opakovalo... Ruky som mala dopichané od infúzií, ktoré mi dávali na utlmenie kontrakcií, všetko stále kontrolovali a starali sa o mňa naozaj pekne. Stále som verila, že sa to podarí zastaviť, že ma pustia domov a ak by sa to zopakovalo, tak by ma manžel odviezol už do Bratislavy, kde som chcela pôvodne rodiť (a kde sa narodila aj moja prvá dcérka). Osud to chcel však inak. Ešte som vravela manželovi, že tu nechcem rodiť, predsalen - známe prostredie je známe prostredie a uvažovali sme, či sa mám nechať preložiť do BA alebo nie... A nakoniec som šťastná, že to osud zariadil tak, ako to zariadil.

25.11. som po rannej vizite začala opäť krvácať, a tak sa MUDr. Brányik rozhodol, že je potrebné tehotenstvo ukončiť vrámci zachovania zdravia môjho ako aj dieťaťa. Primár mu to schválil a už sme šli na to. V tej chvíli sa mi druhykrát naplnili oči slzami, prvykrát to bolo doma, keď som v noci zúfalo počítala intervaly medzi kontrakciami. Predsalen – 32. týždeň tehotenstva, veď je to skoro, Čo bude s bábätkom? V akom bude stave? Nedá sa ešte trochu počkať a dať mu čas?! Nebolo mi všetko jedno, ale sestričky ma podporili a utešovali, rovnako aj MUDr. Brányiková – pediatrička, ktorá poprosila MUDr. Brányika (mimochodom – svojho manžela), aby ešte chvíľu počkal, kým príde RZP s inkubátorom z Detskej kliniky v Nových Zámkoch, nakoľko spadajú pod nich. A tak som mala aspoň lepší pocit, keď som vedela, že keď naša malá Nataška vykukne von, bude pri nej pripravený tím ľudí, ktorí spravia všetko preto, aby bola v poriadku. Opýtala som sa, či  by bolo možné previesť malú do Bratislavy, keďže to máme bližšie, ale nakoľko spadajú pod Nové Zámky, nebolo to možné, a to osud zariadil už druhýkrát veľmi dobre, pretože nikde by nám nebolo lepšie, ako v Nových Zámkoch. Niečo vyše hodinky sme čakali na príchod novozámockých špecialistov a potom sa zákrok mohol začať. Našťastie môj zdravotný stav dovoľoval tú chvíľku vyčkať. Sestričky a lekári v Dunajskej Strede boli úžasne ľudskí a milí, prostredie neuveriteľne príjemné, čisté a vybavenie na úrovni, bratislavská nemocnica, kam som pôvodne chcela ísť, nie je ani zďaleka tak dobre vybavená, zrekonštruovaná ako táto, a prístup personálu sa nedá ani porovnať.

25.11.2010 o 10:20 sa sekciou narodila naša druhá dcérka Nataška. Na to, že bola v 32tt mala úžasné miery: 2380g a 42cm, čo bolo vďaka mojej tehotenskej cukrovke, takže všetko zlé je nakoniec na niečo aj dobré. Apgar mala 9 a všetko zvládala robiť sama, nebolo nutné ju ani oživovať, proste je to šikulka už od narodenia a bojovníčka po maminke.

Po zákroku ma zaniesli na JISku, kde som strávila 2 nádherné dni. Nie, nepomýlila som sa, naozaj šlo o nádherné dni, a to vďaka ľuďom, ktorí tam pracujú. Tá ich opatera, starostlivosť, ľudskosť...to sa nedá opísať, to musíte proste zažiť. Neverila som, že v dnešnej dobe je možné takýto pocit zažiť, a už vôbec by som nepovedala, že práve v nemocničnom prostredí, nakoľko všetci máme zo zdravotníctva len tie negatívne pocity a zážitky.

Spinkalo sa mi veľmi dobre po narkóze, očné viečka som mala ťažké, ako keby boli zavalené tehlami, ale keďže som ich nemusela otvárať, ani som tak nespravila, len som sluchom nasávala tú atmosféru okolo mňa. Stále, keď som počula dych jednej osôbky, počula jej hlas a cítila je prítomnosť, naplnil ma pocit bezpečia a pokoja. Vedela som, že je o mňa dobre postarané. Bol to úžasný pocit a ja som vedela, že je to môj anjel strážny. Keď sa mi konečne podarilo na chvíľku otvoriť oko, uvidela som ho – môjho „anjela“ a prvé, čo som povedala: „Vy ste môj anjel strážny!“.

Neskôr som zistila, že môj anjel má meno Perla. Milá tetuška, ktorá dáva do svojej práce naozaj aj srdiečko a ja som šťastná, že som bola zverená práve jej. Všetky tetušky tam boli úžasné – ako nás vyháňali z postele, aby sme sa aj napriek bolestiam rozchodili a oddane nám robili očistu intímnych partií, a vôbec sa pri tom netvárili znechutene a nemilo, aj keď musíme uznať, že práca zrovna skvostná to nie je. Aj vďaka nim som zvládala všetko hravo a náladu som mala optimistickú aj napriek tomu, že moje  malé bábo bolo ďaleko odo mňa.

Nataška...máte dieťa, no zároveň ho nemáte – je to veľmi zvláštny pocit prázdnoty. Manžel sa telefonicky informoval a bol sa aj osobne pozrieť na našu malú Princezničku a keď mi poslal MMSku so správou o tom, že je v poriadku a že personál je tu milý, bola som o to viac kľudnejšia a vyrovnanejšia. Vedela som, že je v dobrých rukách, z viacerých strán som dostávala informácie, že Novozámocká detská klinika je naozaj na špičkovej úrovni, a tak som bola kľudná. To obdobie, kým som za ňou prišla, bolo zvláštne. Bola som matkou, a predsa nebola...Mala som sa cítiť ako krkavčia matka, ktorá nebeží hneď za svojim dieťaťom?! Mala som mať pocity viny?! Pôvodne som myslela, že hneď po prepustení z gynekologického pôjdem za malou do Zámkov, ale keď sme tam volali, tak vraveli, že kým je malá v inkubátore, nemá zmysel tam chodiť, nech sa dám do poriadku a oni sa ozvú. A tak som mala čas pripraviť všetko, na čo sme neboli pripravení, nakoľko predpokladný termín pôrodu bol 17.1.2011. 

6.12. prišiel ten deň, keď som mohla prvýkrát vidieť a objať svoju malú dcérku, takže od Mikuláša som dostala nádherný dar. Ocitla som sa síce v nemocničnom prostredí, ale nič tomu nenasvedčovalo. Izba príjemná, personál opäť milý, ochotný a ľudský, režim pohodový... Večer prišla za mnou lekárka, ktorá ma informovala o zdravotnom stave Natašky a že záleží už len na nej, kedy sa naučí samostatne papať a nie je dôvod držať nás tu. Bola ešte slabá, a tak nevládala cucať mlieko z fľaše, dávali jej ho sondou.

Pýtala som sa na dojčenie, ale odporúčali mi skúšať to max. 1x denne, aby sme ju nepresilili, lebo je to pre ňu naozaj náročné. A ak by sa chytala, tak môžem aj 2x denne. Snažili sme sa fľaškovať, ale to si cucla 10ml a stačilo, zvyšok dávky (denná dávka 55ml) sme museli podať sondičkou. Snažila som sa odsávať si mliečko, aby mala moje, kvapku po kvapke som vytláčala a verila, že sa to rozbehne. Môj materský inštinkt nesklamal a keď som pri klokankovaní videla, že hľadá cecík, neváhala som a skúsila to a ...prisala sa a cuckala. Zo začiatku málo, predsalen je to náročnejšie ako z fľaše, ale aj napriek tomu z cecíka cucla viac ako z fľaše, a tak sme fľašu odložili a začali cecíkovať.

Som najšťastnejšou maminkou, pretože moje malé drobné bábo si vybralo pre ňho tú náročnejšiu, ale lepšiu cestu a rozhodlo sa prsníčkovať a nie fľaškovať. Kombinovali sme dojčenie so sondou, trvalo to dlho, ale podpora a prístup sestričiek a lekárov mi dávali silu, aby som vydržala a bola trpezlivá, Nataška predsa potrebuje čas, veď chceme od nej niečo, čo by ešte nemala vedieť. A trpezlivosť veru ruže priniesla...už sme len na dojčení 4.deň, malá pekne vycucá svoju dennú dávku a priberá podľa očakávaní. Dnes jej robili všetky kontrolné vyšetrenia a vyzerá to tak, že zajtra – 21.12.2010 ideme domov. Budeme vianočným darčekom pre nášho tatíka  a sestričku Dášenku.

Aj napriek tomu, že sa domov tešíme, musím povedať, že nám tu vôbec nie je zle. Jediné, čo mi chýba, je Nataškina sestrička Dášenka. Veď kde by nám bolo lepšie, ak nie tu – mám čas len a len na Natašku, a to teraz najviac potrebuje. Doma by som toľko času len na ňu nemala, tu inú možnosť nemám. A vďaka ľudskému prístupu lekárskeho tímu MUDr. Bauera a sestričiek musím uznať, že mi to tu bude chýbať. Ale ako sa vraví: „Všade dobre, doma najlepšie.“

Nataška nám stihla za tú krátku dobu pekne narásť na 47cm a váži 2830g. Je to babizňa, tak nech jej to vydrží.

Na záver by som chcela nekonečnekrát poďakovať všetkým lekárom a sestričkám na gynekologicko-pôrodníckom oddelení vrámci JISky v Dunajskej Strede a na neonatologickom oddelení na Detskej klinike v Nových Zámkoch. Ich úžasný prístup k práci a ľudskosť mi spríjemnili ťažšie chvíle v mojom živote a aj vďaka nim som to zvládla ľahšie. Atmosféra na oddeleniach bola priam rodinná, nakoľko tam vládol väčší kľud ako v bratislavkých nemocniciach a personál mal nielen čas venovať sa pacientom, ale aj chuť, a to je to nenahraditeľné.