A kedy už budem babka?

PaeDr. Dagmar Baluchová | 21. máj 2016

Touto otázkou ma moja mama terorizuje už poriadne dlho. Je vytrvalejšia ako moje biologické hodiny, ktoré priznám sa, občas zatikajú... No keď už svojou vnúčikovskou mániou nakazila aj môjho otca a svokrovcov, pričom sa otázka: „Tak kedy už...?“ stala najčastejším slovným spojením našich rozhovorov, musela som razantne zakročiť.

Nie že by som netúžila po deťoch... Ale uznajte, dá sa to vydržať?

Keď som mala dvadsať, mama sa nezaprela a pri narodeninovom želaní si neodpustila: „Ja v tvojich rokoch som ťa už nosila pod srdcom, tak sa snaž...“ Druhým dychom nezabudla dodať, že pokojne môžem študovať ďalej na vysokej škole, ona sa mi o dieťa postará... No jednoducho, moja mama. Za toľké roky som si už pomaly zvykla.

Mali ste vidieť môjho priateľa, keď som mu toto srdcervúce želanie jeho nastávajúcej svokry predostrela. Zbledol a zmohol sa len na: „To nemyslí vážne?! A to sa nám bude takto miešať do života?“ zaúpel. A vtedy som si po prvýkrát vážne uvedomila, že budúcnosť nás, ako aj nášho zatiaľ iba relatívneho potomka bude ešte dlho nejasná...

Sľub svokre

Časom sa mama upokojila. Asi tomu pomohlo aj to, že sme sa s priateľom osamostatnili, hoci ťahať podnájom z brigád popri štúdiu nebolo ľahké. Ale to ticho... a ŽIADNE otázky jednoznačne stáli za to.
Krátko po promóciách sme sa vzali. Nie som „konzerva“, ale sen o bielych šatách a obrúčkach som si vziať nemohla. A môj drahý mi tento sen s láskou splnil. Veď čo už mohol, že...?

Mama sa na svadobnej hostine rozplývala od šťastia. Potajme dúfala, že naplnenie jej túžby po vnúčikovi je už tak-tak blizúčko! Svojím entuziazmom dokonale vyľakala svokru, ktorá si myslela, že som už „v tom“.

Po krájaní svadobnej torty si ma odtiahla a ustráchane sa spýtala: „Tak vy ste sa museli brať...?“ Jej staromódne ideály o nepoškvrnenej neveste sa chveli od strachu... Asi dúfala, že som biela ako ľalia. Úplnú radosť som jej spraviť nemohla. S jej synom sme po večeroch naozaj nečítali iba knižky... Ale to, že nie som tehotná, som jej sväto-sväte sľúbiť mohla!

Mali sme plán...
Len málo chýbalo, aby som sa kvôli tomu nepohádala s mamou. A neudala ju za šírenie poplašnej správy! Pár dní po svadbe sme si to však vydiskutovali, pričom som jej rázne vysvetlila, čo si o tom myslím. Mama sa rozplakala a urazená odišla. No super, paráda... to som tomu dala.

Chvíľu bolo ticho. Ale mňa ukrutánsky hrýzlo svedomie. Veď to myslela dobre... Som jej jediné dieťa, je na dôchodku, pochopiteľne, že sa nudí. Otec ešte pracuje a vo voľnom čase je vo svojej dielničke a čosi majstruje z dreva. Nečudo, že mame je otupno. Ale prečo si to musím odniesť JA?

S už manželom sme v tom mali jasno – práca aspoň 2 – 3 roky, byt a až potom dieťa. Jasné, že jeho aj moji rodičia nám chceli všemožne pomôcť, ale rezolútne sme to odmietli. Chceli sme sa postaviť na vlastné nohy sami. A tak bežali dni... A noci... Popritom týždne, mesiace. Mama sa stiahla z bojového poľa, teda aspoň navonok. S manželom sa nám začalo dariť v našich nových zamestnaniach a tak sme začali pomaličky hľadať aj naše nové hniezdočko lásky, samozrejme za pomoci „hnusnej“ a (nevyh)nutnej hypotéky.

Superspermia

Prešli ďalšie tri mesiace. Musím povedať, že som bola šťastná-prešťastná. Našli sme krásny bytík za normálnu cenu (teda aspoň nám sa zdala), mužíčka v práci povýšili a vlastne všetko bolo tak, ako sme si to predstavovali. Až na jednu maličkosť... meškalo mi to.

Tehotenský test potvrdil moje tušenie. Ja? Tehotná? Bože môj, nie je to skoro? Zmätenejšiu ženu by ste na najbližších 100 km2 nenašli. S ocikaným tehotenským testom v rukách som si pomyslela na svojho muža a predstavila si jeho reakciu. A potom som si spomenula na mamu. Ako nadšene jačí radosťou, celá bez seba...

No nechcela som si pokaziť tie vzácne momenty. Ešte v ten deň som nachystala slávnostnú večeru, zapálila sviečky a za ich blikotu oznámila môjmu drahému, že jedna jeho šikovná spermia našla cieľ...
Manžel ostal zaskočený, ale o chvíľu ma už stískal od nadšenia. „To je super! Síce som to nečakal práve teraz, ale nevadí. Tak my budeme rodičia...!“ výskal, až som oňho mala strach. „A musím ti povedať, som hrdý na svoje spermie! A samozrejme aj na teba,“ nezabudol dodať s humorom sebe vlastným. Ako náš romantický večer skončil, popisovať nemusím...

Babky a dedkovia

Novinku sme chceli rodičom oznámiť spoločne. Vyriešili to moje narodeniny. Usporiadali sme večeru, na ktorú sme ich (nič netušiacich) pozvali. Všetci sa potešili spoločnému stretnutiu, už na našej svadbe si táto štvorka padla do oka.

Musím povedať, že mama sa držala. Ani jedno želanie ohľadne bábätka. Až mi to bolo čudné a vlastne by mi to bolo padlo vhod. No našťastie sme s mužíčkom už mali vymyslenú stratégiu.

Nádejným starkým sme po večeri rozdali malé balíčky. Ostali trochu zmätení, veď oslávenkyňou som bola ja... Ich čudné pohľady sa ešte zvýraznili, keď pod baliacim papierom našli diáre.

„To aby ste si všetci zaznačili, kedy sa z vás stanú starí rodičia a rozvrhli si termíny stráženia a kočíkovania svojho vnuka alebo vnučky,“ vyslovil môj mužíček slávnostným tónom. Po chvíli im to došlo. Samozrejme, ako prvá zvýskla moja mama. „Ty si tehotná?!“ A už ma dusila a objímala. Ostatní sa svorne pridali. A ďalšie dve hodiny už spriadali plány, ako, čo a keď... S manželom sme na seba iba bezmocne hľadeli, chápajúc, že o naše dieťa bude teda veľký boj.

Epilóg

Moja mama je na mňa hrdá. Väčšiu radosť som jej urobiť už nemohla... Vyšetrenie u gynekológa potvrdilo, že čakám dvojičky...

„Aspoň uspokojíme aj moju mamu. Nebudú sa hádať, ktorá bude kedy kočíkovať,“ pragmaticky vyhlásil nastávajúci otec našich detí. V objatí sme sa svorne zahľadeli do budúcnosti, ktorá bola pred nami... Bude ružová? Alebo modrá? Alebo...