Veľkonočné čriepky

Hana Hoffmannová a Eliška Fričovská | 12. apríl 2017

Obdobie veľkonočných sviatkov je pre mnohých z nás predovšetkým oslavou jari, návratu slnka a tepla, či prebúdzajúcej sa prírody. Ako pohanské sviatky jari a plodnosti Veľkú noc oslavovali už starí Slovania a Germáni, zvláštnu dôležitosť však majú v kresťanskom kalendári.

V našich končinách sa stále udržiavajú rôzne veľkonočné tradície založené na starých pohanských zvykoch a rituáloch.

Tradícia veľkonočných sviatkov

Etymologický význam veľkonočných sviatkov nachádzame v slovách „Veľká noc“, teda nočná slávnosť, ktorá sa do dnešných dní dochovala u východných cirkví.

Nemecké a anglické pomenovanie veľkonočných sviatkov (Ostern a Easter) odkazuje ku starogermánskej bohyni jari a plodnosti, ktorou je Ostara. Jej náprotivkom bola slovanská Vesna.

Hoci sú veľkonočné sviatky najvýznamnejším sviatkom kresťanskej cirkvi, ktorý je spojený s pamiatkou umučenia a vzkriesenia Krista, oslavovali sa už v dobe predkresťanskej.

Vychádzajú zo židovskej slávnosti nazvanej pesach (čo znamená uchránenie či prijatie) na pamiatku vyslobodenia Izraelitov z egyptského zajatia. Príchod jari slávili v tej dobe už i pohania.

Veľká noc v súčasnosti

V súčasnosti pripadá Veľkonočná nedeľa vždy na prvú nedeľu po prvom jarnom splne – čiže po prvom jarnom dni, ktorým je 21. marec (nie vždy je však 21. marec dňom jarnej rovnodennosti, podľa astronomických výpočtov môže vyjsť až o dva dni skôr alebo neskôr).

Veľkonočná nedeľa teda môže byť kedykoľvek v období medzi 22. marcom až 25. aprílom, tohto roku pripadá na 16. apríl.

Veľkonočné sviatky sú oslavou jarnej rovnodennosti (slnovratu), odchodu zimy a vítaním jari. Zem a príroda vôbec sa prebúdzajú k životu, polia čakajú na obrobenie, z juhu sa vracajú sťahovaví vtáci – ako pripomienka ich návratu sa v minulosti piekli tzv. „vtáčiky“ – uzlíky.

Dnes sa ako veľkonočné pečivo pripravujú baránky, mazance, pôstne judáše, rôzne praclíky či figúrky.

Týždeň pred Veľkonočným pondelkom sa nazýva aj veľký či pašijový (pašije = utrpenie) alebo tiež svätý.

Začína na Kvetnú nedeľu, nasleduje Modrý pondelok, Šedivý utorok, Škaredá streda (nazývaná tiež Sadzová či Čierna, v minulosti v tento deň sa totiž z komínov vymetali sadze), Zelený štvrtok (jedli sa len zelené jedlá – špenát, kyslá kapusta, aby bol človek po celý rok zdravý), Veľký piatok (držal sa prísny pôst v znamení ticha, smútku a rozjímania), Biela sobota (upratovalo sa, bielilo a všetko sa pripravovalo na Veľkonočnú nedeľu – sviatočné pokrmy, mazance, veľkonočné baránky, plietli sa korbáče a zdobili sa vajíčka) a Veľkonočná nedeľa (svätili sa veľkonočné pokrmy, chlieb a víno, každá návšteva z nich potom kúsok dostala).

Prečítajte si: Čo sa traduje v týždni pred Veľkonočným pondelkom

Od Zeleného štvrtka po Bielu sobotu „odlietali zvony do Ríma“, t. j. nezvonili. K bohoslužbám sa teda ľudia zvolávali inými nástrojmi: rôznymi rapkáčmi, mlynčekmi, drevenými paličkami a čímkoľvek ďalším, čo vydávalo rámus.