Náladové dieťa

prof. PhDr. Ivan Štúr, CSc. | 22. Mar 2017
Náladové dieťa

Pozorujte na svojom dieťati časté zmeny nálady? Čo môže byť za tým?

Náš päťročný synček je náš poklad, je to pekné, aktívne, pohybovo nadané dieťa, no rýchlo prejde z nálady do nálady, najmä ak sa mu niečo nedarí, tak sa hnevá, plače, vyčíta to nám, dospelým, reaguje neprimerane. K mladšiemu súrodencovi sa správa zväčša milo, ochranársky, v materskej škole nemá väčšie problémy. Doma je to však po výchovnej stránke náročnejšie. Čo máme robiť?

Každé dieťa je osobnosťou

Ťažko rozhodnúť, koľko je v jeho správaní vrodeného temperamentu (za ktorý nemôže) a koľko naučeného ako reakcia na prostredie. Teoreticky by sa mali v piatich rokoch rôzne afektívne stavy upokojovať.

Môžu to byť celkom normálne, individuálne prejavy s dobrou perspektívou. Každé dieťa je odlišné a vyžaduje veľa rodičovskej tvorivosti.

V zásade nie je ľahké ani účelné meniť a pretvárať jednotlivé symptómy, pritom sa často zbytočne naruší pozitívny vzťah dospelého s dieťaťom, oveľa úspešnejšie a rýchlejšie dosiahneme zmenu ak posilňujeme detskú osobnosť.

V tom je celé umenie modernej výchovy, že viac rozvíjame pozitívne stránky detského prejavu, než potláčame a kritizujeme tie nežiaduce, ktoré sa spontánne strácajú. 

Dieťa treba pozitívne motivovať

Je to pre rodiča oveľa menej náročné a pre dieťa prijateľnejšie, navyše sa podporuje ich vzájomná spolupráca a citové porozumenie. Ak je dieťa často kritizované a opravované, získava negatívny názor na seba, podľa čoho sa potom aj nevhodne správa.

Ocenením všetkého dobrého navodíme celkovo dobrú atmosféru, ako keby sme si dieťa otočili k sebe tou svetlou stránkou a budeme si vzájomne viac vychádzať v ústrety. Skúste chlapcovi jednoducho vsugerovať pozitívnu predstavu o sebe, pár týždňov ho neopravujte, viac chváľte.

Robieva to často zázraky nielen v samotnom dieťati, ale aj dospelý získa iný pohľad na situáciu a reaguje oveľa podnetnejšie. Je zaujímavé, že takýto prístup pozitívneho podmieňovania platí aj medzi manželmi či priateľmi.

Najťažšie je nezareagovať odmietavo a nenávistne, keď ma druhý hnevá a správa sa inak, než by som chcel. V tom spočíva ten základný rozdiel reakcie na objekt, kedy záleží všetko odo mňa a správania sa k subjektu, kedy musím rátať s jeho vôľou, citovou odpoveďou a momentálnou situáciou.

To, ako sa druhý správa, je v mnohom závislé od môjho vlastného prístupu a neraz ma prekvapí, čo všetko zmôžem nie požiadavkami na druhého, ale vlastnou zmenou.

Predstava, ktorú máme v sebe o druhom človeku, je významným podnetom pre jeho správanie. Je to tzv. „oštítkovanie“, označenie dieťaťa, žiaka, zamestnanca, a tým určenie môjho postoja k nemu i jeho reakcie.

Nuž neostáva nič iné, než vlastnou zmenou prístupu si to svoje zázračné dieťa obrátiť k sebe pozitívnou stránkou a získať netušené pedagogické sebavedomie jednoduchým obratom. Čo očakávame, má tendenciu sa uskutočniť!

Prečítajte si: Ako deťom vyjadriť lásku?

Prečítajte si: Humor vo výchove

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: