Kočíková odysea – aby jazda s kočíkom nebola strastiplnou cestou...

Mgr. Alena Bartošová | 1. Aug 2016
Kočíková odysea – aby jazda s kočíkom nebola strastiplnou cestou...

Patríte medzi mamičky, ktoré si „kočíkovanie“ neužívajú podľa svojich predstáv? Narážate na zlý stav ulíc, vysoké obrubníky, psie exkrementy, autá parkujúce na chodníkoch, schody a schodíky... Máte problémy s kočíkom uprostred verejnej dopravy? Napriek tomu sa nevzdávate a hovoríte si s trochou „nadsádzky“, že človek s kočíkom je tiež len človek?

Mnohé z vás, milé čitateľky, sa nám zverili so starosťami, ktoré pri jazde s kočíkom zažívate. A práve z vašich skúseností, ktoré sme doplnili faktami a praktickými odporúčaniami, vychádza tento článok.

Jazda prvá: „Hurá“ na úrad

Z času na čas musí mama s malým bábätkom vyraziť a čosi si zariadiť. Napríklad na úradoch. Narazí na obrovské schodisko. Keď už ho zdarne „vydrncá“ a celá upotená sa dovlečie na druhé poschodie budovy, ocitne sa predo dvermi, ktorými s kočíkom neprejde. Musí si nechať postrážiť kočík na chodbe a dieťa zobrať so sebou. Úradníčka sa naštvane oháňa tým, že dieťa na úrad nepatrí, je ešte podráždenejšia, keď drobček začne plakať. Podobnú scénku opisuje tridsaťdvaročná Petra, ktorú naviac vedľa kočíka s dvojmesačným Jankom všade sprevádza i trojročná Monika. „Keď viem, že ma na druhý deň čaká návšteva úradu, som z toho už vopred nervózna. Musím absolvovať pomerne nepeknú cestu ulicami plnými výmoľov. Zvládnuť „vyjsť“ jeden vysoký obrubník za druhým je pre mamu niekoľko týždňov po pôrode fyzicky veľmi náročné. Pri obrovskom schodisku pri vstupných dverách do radnice je síce zariadenie pre vozíčkarov, ale jeho obsluha sa mi zdá veľmi zložitá. Takže je pre mňa skutočne rýchlejšie kočík vyniesť. Potom sa vrátim späť pre dcérku a vyjdem s ňou pomaličky hore schodmi druhý raz. Niekedy máme šťastie a nečakáme na úrade príliš dlho, než prídeme na rad. Niekedy je ale čakanie s dvomi deťmi príšerné. Už sa mi stalo, že som na chodbe čítala Monike knižku a popri tom som dojčila Janíčka. Nechápem prečo už niekomu nenapadlo zriadiť na mestských úradoch detské kútiky,“ povzdychne si mladá matka. Napokon vysvetľuje, že i keď po dlhom čakaní narazí na príjemnú úradníčku, ktorá by jej dovolila vojsť priamo do kancelárie s kočíkom, fyzicky to nie je možné. Priestor v kancelárii býva malý. Nie je to jednoduché ani pre jednu zo zúčastnených strán. Pokiaľ sa kočík do kancelárie skrátka nevojde a dieťatko vám práve spí, môžete sa opýtať, či by ste mohli nechať na moment otvorené dvere, aby ste na drobca videli. Lenže to zasa môže vadiť ostatným prítomným klientom u inej prepážky... Záleží na tolerancii a – nadnesene povedané – občianskej solidarite. Tam, kde je na vysokej úrovni, sa samozrejme žije ľahšie...

Odporúčame:

Pokiaľ nemáte možnosť zaistiť si stráženie a musíte ísť na úrad s dieťaťom v kočíku a dieťaťom, skúste sa hneď pri príchode na úrad dohodnúť s čakajúcimi, poprosiť ich, či by vás nepustili do kancelárie prednostne. Slušnosť a taktika niekedy dokážu divy. 
Pokúste sa načasovať svoj „výjazd“ na úrad na takú dennú dobu, ktorá bude vášmu dieťaťu vyhovovať a v ktorej nie sú podľa vašich skúseností na úrade rady.
Nezabudnite si vziať vhodné hračky, aby ste drobca zabavili a tiež pitie, prípadne malú desiatu. Pokiaľ potrebujete, aby bola dieťa pokojné, snažte sa byť sama pokojná, akékoľvek známky nervozity sa prejavia i na dieťati. Pokiaľ máte drobca, ktorý sa živo zaujíma o dianie okolo seba, všetko mu vysvetľujte: „Jééj, pozri sa, tu je plno dverí... Teraz pôjdeme k jednej milej tete...“

Jazda druhá: „Hurá“ na nákupy

Na úrady nemusíte ísť každý deň, lenže na nákup áno. Pokiaľ máte blízko bydliska supermarket so širokými uličkami medzi regálmi, ste „za vodou“. Ale čo, ak máte k dispozícii iba malé obchodíky, kam nie je šanca dostať sa s kočíkom?
„Veľký nákup robíme spoločne s manželom väčšinou raz za týždeň. Vo všedný deň musím drobnosti ako je čerstvé pečivo, ovocie a zeleninu, nakupovať v malých obchodíkoch. Do jedného s kočíkom vôbec nevojdem, vtedy mám dcérku v krosničke na chrbte. Do druhého sa síce vojdem, ale absolvovať vchod i východ z obchodu je náramne zábavné,“ opisuje svoje skúsenosti Katka Č. z východného Slovenska, mamička dvadsaťmesačnej dcérky. „Musíte totiž prejsť dvojitými ťažkými presklenými dverami, pričom jedny sa otvárajú dovnútra a druhé von a je medzi nimi asi polmetrový priestor, kde, navyše, ľudia nechávajú svojich psov. Keď už sa už konečne „natlačím“ medzi dvere, jedny držím nohou a druhé lakťom, pretože golfáče musím držať oboma rukami – inak sa nimi nedá manipulovať, musím ešte čeliť vrčaniu psov. Pokiaľ by som chcela ísť na nákup s veľkým športovým kočíkom, ľahšie sa prebojujem cez dvere, ale zasa neprejdem uličkou medzi dvomi pokladňami.“ 
Dvojčatá a syndróm kočíkového stresu

Kočíkom vstup zakázaný!

Občas sa tiež na dverách obchodu stretneme so značkou prečiarknutého kočíka. Mnoho z opýtaných mamičiek nad týmto označením nechápavo krúti hlavou. Podnikatelia sa obhajujú tým, že zákazom vstupu s kočíkom a) chránia ostatných zákazníkov, ktorým môžu kočíky zavadzať, b) chránia bezpečnosť samotných detí, ktorým hrozí, že keď sa budú vykláňať z kočíka, spadne na ne napríklad figurína, stojan a podobne, c) chránia svoj majetok, pretože do kočíka sa vraj ľahko ukryje tovar. Bohužiaľ, ani zákon nie je na strane mamičiek, ako nám povedali na Ústrednom inšpektoráte SOI: „Žiadny právny predpis, ktorý je určený na ochranu práv spotrebiteľa, nerieši problematiku vstupu spotrebiteľa s detským kočíkom do prevádzkovej jednotky.“ 

Odporúčame:

Pred vstupom do malého obchodu sa radšej opýtajte predávajúceho, či môžete vojsť s kočíkom (jednoduchšie to zrejme bude s golfáčmi). Pokiaľ dostanete zamietavú odpoveď, nevyvolávajte konflikt a snažte sa pochopiť i druhú stranu. Pokiaľ nemáte inú možnosť nákupu, vezmite dieťa na nákup v baby šatke, klokanke alebo v krosničke. Síce budete riadne „zaťažená“, ale nebude to trvať dlho, bábo vyrastie a za chvíľu vám bude samo s nákupom pomáhať. Rozhodne nenechávajte kočík s dieťatkom pred obchodom bez dozoru dospelej osoby!

Jazda tretia: „Hurá“ do ulíc

„Do Bratislavy som sa presťahovala pred štyrmi rokmi, čakala som s priateľom bábätko. Bola som z dediny zvyknutá na relatívny pokoj a čisté ulice. Z Bratislavy som bola zo začiatku značne rozladená. Keď som vyrážala s Kristiánkom na prvé prechádzky, musela som pomerne veľa energie venovať prekážkam, ktoré som s kočíkom zdolávala. Po cisárskom reze ma pri nájazdoch z prechodu na chodník bolelo brucho. A asi nie som jediná, ktorá si domov na kočíku priniesla prilepený ‚voňavý‘ psí exkrement. Teraz už sa tomu viem zasmiať, ale vtedy ma to dosť vytáčalo,“ spomína si dvadsaťosemročná Petra. Podobnú skúsenosť, no aj s možnosťou aktívne sa podieľať na zmene má i tridsaťdvaročná Martina zo susedných Čiech. „Keď mal synček rok, začala som v Prahe navštevovať rodinné centrum, ktoré sa zapojilo tzv. mapovaním do projektu Bezpečne do školy. Návštevníci centra zakrúžkovávali na mapkách problematické miesta v okolí, čo prinieslo konkrétne výsledky v podobe vypracovania dopravnej štúdie. Tá je východiskovým materiálom pre konkrétne činy (tu sa urobí semafor, aby mali chodci dlhšiu dobu zelenú, tu vznikne nový prechod, tu sa zaasfaltuje diera atď.). Som veľmi rada, že som sa do projektu aspoň trochu zapojila. Nemá cenu iba nadávať. Má cenu niečo robiť, aby sa veci zlepšili.“ 
Aj sami však môžete iniciovať zmenu vo vašom bydlisku. Ako? Stačí kontaktovať mestský či obecný úrad. „Správcom miestnych komunikácií býva zväčša mesto či obec, to znamená, že zodpovedajú za stav a údržbu chodníkov či vedľajších cies. V Pezinku to spadá do kompetencie oddelenia životného prostredia, ktoré má na starosti napríklad aj opravu výtlkov na chodníkách a cestách, úpravu obrubníkov apod. Zároveň však majú v pôsobnosti i zabezpečenie dopravného značenia, značenie prechodov pre chodcov, inštaláciu spomaľovačov či svetelnej signalizácie. Záležitosti týkajúce sa dopravy však podliehajú schváleniu dopravného inžiniera. Dopravné značenie síce určuje obec ako cestný správny orgán, konať však môže až po obržaní vyjadrenia a schválenia dopravného značenia príslušným dopravným inšpektorátom. V prípade, že chcú mamičky vyjadriť nespokojnosť, resp. dať podnet na nápravu situácie na cestách, mali by si pripraviť písomnú žiadosť alebo sťažnosť a adresovať ju príslušnému oddeleniu na mestskom úrade, v prípade Pezinka je to oddelenie životného prostredia,“ uviedla Ing. Zuzana Somorovská z Oddelenie styku s verejnosťou, médiami a projektového riadenia MsÚ v Pezinku. Na mestskú či obecnú políciu sa obracajte v prípade, že chcete oznámiť parkovanie na chodníkoch či na priechode pre chodcov alebo v jeho tesnej blízkosti. 

Tip MAMA a ja

Pokiaľ chcete veci urýchliť, napríklad dať namontovať na cestu spomaľovač alebo upraviť chodník, navrhnite aj iným mamičkám alebo obyvateľom mesta, aby podali návrh či sťažnosť rovnako ako vy. Viacero ľudí tak jednoducho ignorovať nejde! J

Jazda štvrtá: „Hurá“ do dopravného prostriedku

Mnoho mamičiek s kočíkom sa radšej cestovaniu v MHD vyhýba. Kam môžu, tam radšej idú peši alebo použijú auto. Miriam S., ktorá sa pred dvomi rokmi odsťahovala s manželom do Nemecka a pred rokom tam porodila syna, porovnáva životné podmienky  matiek malých detí u nás a v západnej Európe. „Vždy, keď sem raz za dva mesiace prídeme za rodičmi, obdivujem všetky mamičky, ako tu zvládajú cestovanie s kočíkom. Neustále musia ťahať kočík do schodov a zo schodov, prenášať ho cez rôzne bariéry, prosiť okoloidúcich o pomoc pri nástupe do autobusu, čeliť netolerantným cestujúcim, ktorí stoja v priestore vyčlenenom pre kočíky a mohla by som vymenovávať ďalej a ďalej,“ kritizuje situáciu Miriam. Hovorí, ako v Nemecku vychádzajú spoluobčania, verejné inštitúcie i rôzne podniky tehotným ženám i mamičkám v ústrety. „Čisté parky a trávniky, kam sa v lete chodíme s kamarátkami hrať na deku, tu to mamičky jednoducho nepoznajú. Kaviarní s detskými kútikmi, kde sa nefajčí a kde môžu mamičky pohodlne „zaparkovať“ kočíky, je tu ešte stále veľmi málo. Čo sa týka cestovania mestskou dopravou, bezbariérový prístup do mestských liniek je na Západe samozrejmosťou. Ľudia sú tam zväčša ústretovejší, málokedy sa stane, že by nepustili sadnúť si tehotnú ženu. Niekde som čítala, že v Japonsku majú nejaké samolepky alebo odznaky, ktoré sa vydávajú na vybraných miestach v MHD a ktoré sa vystavujú na základe potvrdenia od lekára. Tehotné ženy si ich pripnú na oblečenie a ostatní cestujúci sú potom povinní ich pustiť sadnúť si. Možno by bolo niečo podobné potrebné i u nás,“ hovorí usmievavá Miriam. „Je však otázkou, či sa dá galantnosť alebo aspoň slušnosť vynútiť nejakým odznakom. Keď sa niekto robí, že nevidí obrovské bruško ženy v ôsmom mesiaci tehotenstva, asi by tiež bez problémov prehliadol malé označenie vysoko nad bruchom...,“ dodáva Miriam ironicky a skepticky zároveň.

Odporúčame: 

Ak máte v úmysle nastúpiť do autobusu, trolejbusu alebo električky, musíte viditeľným mávnutím ruky upozorniť vodiča, že chcete s kočíkom nastúpiť. Vodič by vám mal nástup najskôr povoliť. Môžete nastúpiť iba do dverí označených príslušným piktogramom a parkovať na vyhradených plošinách. Kočík musíte zabrzdiť. Je zakázané s kočíkom prechádzať vozidlom alebo od kočíka odchádzať. Ohrozené je tým nielen samotné dieťatko, ale i ostatní cestujúci! Problém môže nastať, ak sa zíde viac mamičiek s kočíkmi. V dopravnom prostriedku môže byť na plošine prepravovaný iba jeden kočík a záleží na vodičovi, či prepravu ďalšieho povolí. Tesne pred zastávkou musíte dvakrát stisnúť tlačidlo pre výstup. Pre vodiča je to signál, že má dostatočne dlho počkať, kým vystúpite, prípadne zájsť čo najbližšie ku chodníku. Nástup a výstup si cestujúci s kočíkom musí zaistiť sám. Vyrážajte vždy s predstihom, zmierte sa s tým, že s kočíkom nikde nebudete raz-dva. Musíte tiež počítať s preplneným spojom alebo s tým, že vás vodič odmietne do vozidla zobrať a podobne. Vždy existuje možnosť, že budete musieť počkať na ďalší spoj. Nebojte sa poprosiť o pomoc. Poproste vždy skôr niekoho mladšieho a niekoho, kto nemá plné ruky ťažkých tašiek a ponúknite mu pre neho prístupnejšiu stranu kočíka. Snažte sa byť komunikatívna a príjemná, v hre je totiž česť celej „komunity“ mamičiek s kočíkmi! Človek, ktorý s vami bude mať milú skúsenosť, nabudúce možno sám rád ponúkne pomoc mamičke v podobnej situácii.

Hovorme si, že máme šťastie

Krásne chodníky a bezbariérové vstupy do dopravných prostriedkov i budov verejných inštitúcií nevyrastú v mestách a obciach hneď. Taktiež bude zrejme nejaký ten piatok trvať, než sa všetci psíčkari naučia upratovať po svojich štvornohých miláčikoch a než si všetci vodiči uvedomia, že parkovať na chodníkoch nie je lojálne voči vozíčkarom a rodičom s kočíkmi. Je jasné, že všetky vymenované okolnosti komplikujú „kočíkujúcim“ život. Možností, ako sa s tým vysporiadať, je niekoľko. Môžeme nadávať a rozčuľovať sa, čím však nepomôžeme ničomu a nikomu. Môžeme sa tiež konštruktívne (nie neslušne) ohradiť na príslušných úradoch, môžeme o veciach diskutovať v materských centrách, môžeme svoje názory zviditeľňovať, môžeme o neutešenej situácii informovať v médiách. Cestovanie s kočíkom niekedy pekne „pocuchá“ nervy (v USA dokonca nazvali tento fenomén ako Syndróm kočíkového stresu). Ale ak sa pozrieme na vec pohľadom pyšnej mamy, ktorá má to privilégium voziť si v kočíku svoje spokojné dieťatko, pôjde sa nám tými zle udržiavanými ulicami ľahšie. 
Poďme teda na záver našu tému trošku odľahčiť. Áno, cesta s kočíkom nemusí byť prechádzka ružovou záhradou. Ak prestaneme na chvíľu dávať pozor, kadiaľ ideme, môže sa nám ľahko stať, že skončíme zaseknuté v diere medzi dlažobnými kockami alebo v... – A nehovorí sa snáď, že šliapnuť do... prináša šťastie? 
Prečítajte si tiež: Také malé starosti

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: