Jazvy u detí nemusia byť pamiatkou na celý život

Jazvy u detí  nemusia byť pamiatkou na celý život
30.1.2017 v kategórii Dieťa, autor PaedDr. Dagmar Baluchová, foto: istockphoto.com

Rozličné poúrazové rany, jazvy po popáleninách, poranenia spôsobené uhryznutím zvieraťom... Ide o veľmi nepríjemné stavy, no žiaľ, u malých i väčších detí nie až také výnimočné.

Ako sa dajú liečiť, čo ovplyvňuje proces hojenia a aké sú možné následky, nám priblíži MUDr. Marianna Zábavníková, PhD., prednostka Kliniky plastickej, rekonštrukčnej a estetickej chirurgie FNLP v Košiciach.
„Všeobecne možno povedať, že u detí sa rany hoja oveľa lepšie ako u dospelých. Je tomu tak preto, že u dospelých a starších ľudí sa častejšie vyskytujú pridružené ochorenia, ktoré negatívne ovplyvňujú proces hojenia.

Samotné hojenie je tak podmienené množstvom faktorov, no predovšetkým súvisí s tým, ako samotná rana vznikla.“ Niekedy však dochádza počas hojenia k tvorbe hrubých, tuhých jaziev, ktoré môžu, ale nemusia ostať na nepríjemnú skúsenosť bolestnou a vzhľadovo nepeknou spomienkou.

Práve na tieto jazvy si dnes „posvietime“ a pokúsime sa zistiť, aké šance majú deti, ktoré utrpeli viditeľné poranenia, na to, že im neostane celoživotná spomienka, ktorá má nielen estetické negatíva, ale vo vážnejších prípadoch aj zdravotné a psychické následky. 

Jazva nie je len spomienkou na úraz. Je to proces, v rámci ktorého dochádza k postupnému uzdravovaniu poranenej časti tkanív. Toto obdobie môže trvať rôzne dlho, týždne až roky.
Prečítajte si: Bezpečnosť detí: 4 dôležité informácie pre rodičov

Čo je príčinou toho, že jazva vôbec vzniká?

Ide o zmenu typu a usporiadania kolagénu v poranenom mieste – od  toho závisí vonkajší prejav – vzhľad samotnej jazvy. Liečba jazvy má svoj význam, a to predovšetkým u detí, pretože počas rastu dieťaťa jazva zaostáva v raste alebo vôbec nerastie a tým deformuje svoje okolie. Všeobecne možno poúrazové jazvy rozdeliť na jazvy s normálnym priebehom hojenia a dozrievania a na jazvy problematické – hypertrofické a keloidné.

Hypertrofická jazva 

Už na prvý pohľad je špecifická. Je ružovej až červenkastej farby, tuhá, niekedy bolestivá na pohmat. Môže sa prejavovať svrbením. Čo sa týka výskytu, častejšia je po poraneniach u detí ako u dospelých. Ako ju možno spoznať?

Dr. Zábavníková: „Táto jazva je uložená nad úrovňou kože a vyzerá ako pruh. Na rozdiel od keloidu však neprekračuje vlastné hranice pôvodneho poranenia. Trvá niekoľko mesiacov, kým sa zmení a stane sa menej nápadnou, jazva postupne vyzrieva. Skutočne viditeľné zmeny k lepšiemu sa odohrávajú v prvých troch až šiestich mesiacoch. Celý proces zlepšenia vzhľadu hypertrofickej jazvy môže trvať rok až dva.“ 

V liečbe hypertrofických jaziev a najmä v korekcii veľkých plošných popáleninových jaziev sa počas posledných desaťročí osvedčila tzv. expanderova technika. O čo ide?

„Používa sa pri nej špeciálny silikónový balón s vlastným chlopňovým systémom, ktorý sa vkladá pod zdravú kožu, nachádzajúcu sa v okolí plošnej a hrubej jazvy. Tento balón sa postupne napĺňa fyziologickým roztokom a jeho objem sa tak postupne zväčšuje, tým sa plocha zdravej expandovanej kože zväčšuje.

Je to podobné, ako sa  prirodzene rozpína koža na zväčšujúcom sa brušku tehotnej ženy počas tehotenstva. Tento plniaci proces trvá asi l – 2 mesiace, potom sa takto zväčšená plocha zdravej kože v okolí jazvy využije na prekrytie defektu, ktorý vznikne vyrezaním hrubej plošnej jazvy v bezprostrednom susedstve, zdravá – naexpandovaná koža sa presunie na miesto jazvy.“  

Keloidná jazva

Keloid  je útvar, ktorý pripomína  svojím  rastovým charakterom  tvorbu nádora. „Vzniká po poranení kože, charakterizuje ho zvýšená tvorba fibrózneho (väzivového), jazvovitého tkaniva, tzv. fibroplázia. Takáto jazva je nepríjemná v tom, že rastie aj za hranicu pôvodného poranenia a prerastá do okolia.“

Hoci farbou a pocitom pri pohmate sa hypertrofická jazva a  keloid vlastne nelíšia, rozdiel medzi nimi predsa len je. Objasňuje Dr. Zábavníková: „Keloid nemá tendenciu upraviť sa spontánne. Rozdiel je aj v šírení – hypertrofická jazva neprerastá do okolia a veľmi pomaly môže meniť (ale nemusí) vzhľad k lepšiemu. Keloid, ako sme už sme spomínali, zvykne prerastať aj do okolia. Odlíšiť od seba obe jazvy je možné klinickým a histologickým  vyšetrením.“

Prečítajte si: Podávanie liekov deťom: ako na to?

Ako vzniká keloid?

Vráťme sa však naspäť ku keloidu. Výskyt je častejší u detí ako u dospelých. Dôvodov, ktoré stoja za jeho vznikom, je niekoľko. „Najčastejšie je to príčina a charakter poranenia, najmä tepelné poškodenie, ale aj uštipnutie hmyzom, dôsledok očkovania, či chirurgického rezu.

Tak napr. typické keloidy boli pozorované u japonských detí, ktoré prežili výbuch atómových bômb v Hirošime a Nagasaki v roku 1945. Nadmernú tvorbu jaziev u nich možno dať do súvisu s odpoveďou organizmu na špecifický mechanizmus úrazu,“ vysvetľuje chirurgička.

Zaujímavé je tiež zistenie, že aj farba pokožky má vplyv na tvorbu týchto jaziev. Výskumy potvrdili, že zvýšená náchylnosť na keloidy je u tmavšie pigmentovaných rás (napr. u černochov, Indov). Naopak, menej často sa vyskytujú u belochov so svetlou kožou.

Avšak v našej „bielej“ populácii je pozorovaný zvýšený výskyt hypertrofických jaziev. „Tvorba keloidov môže mať aj dedičnú príčinu,“ dodáva chirurgička. „Okrem dedičnej predispozície pre tvorbu nepriaznivých jaziev existujú tiež miesta na ľudskom tele, kde možno tvorbu hypertrofických jaziev a keloidov predpokladať, teda lokalizácia, kde sa vo zvýšenej miere vyskytujú aj bez známej vrodenej predispozície. Ide napr. o oblasť hrudnej kosti, oblasť ramien, pliec, či ušné lalôčiky.“

Ako sa keloid prejavuje?

Vznik keloidnej jazvy neznamená, že všetky rany na tele danej osoby sa musia hojiť týmto spôsobom. „Napriek tomu však pravdepodobnosť, že tomu tak bude, je vyššia u jedinca, ktorý už tento prejav nepriaznivej tvorby jazvy má,“ pripomína Dr. Zábavníková.

Plastickí chirurgovia si túto skutočnosť veľmi dobre uvedomujú, a preto pri plánovaných výkonoch, kedy je treba zvážiť všetky okolnosti pre a proti, si všímajú tvorbu a kvalitu jaziev, ktoré už pacient na tele má, a ak sa dá tomu vyhnúť, nerobia rezy a jazvy v miestach, ktoré sa prevažne  hoja hrubými jazvami.

„Keloidné jazvy sú najmä u dospelých bezpríznakové, ale u detí a citlivejších jedincov sa môžu prejavovať bolesťou, najmä v teple, pri kúpeli, či vo vyhriatej posteli môžu jazvy svrbieť, čo potom vedie  k nespavosti.“ 

Prečítajte si: Krvácanie z nosa – (ne)treba sa ho báť?

Hrubé jazvy

U určitých typov poranení, ako sú napr. popáleniny, nehojace sa defekty, vredy ap., je vysoké riziko vzniku tzv. hrubých jaziev. Ak sa tak stane, je potrebné v rámci liečby aplikovať  všetky dostupné prostriedky, ktoré môžu stav zlepšiť – ako sú napr. špeciálne krémy a náplaste na jazvy, krémy s obsahom steroidov.

„Pomáhajú aj tlakové masáže, aplikácia lasera, biotrónová lampa, elastické návleky. Metódou voľby je aj kryodeštrukcia – zmrazovanie keloidných jaziev. Ďalej existujú aj špeciálne operačné techniky, ktorými je možné tieto jazvy, viac-menej úspešne, odstrániť.

V liečbe keloidných jaziev sa v opodstatnených prípadoch využíva aj cytostatikum (liek na liečbu nádorov),“ vymenúva ďalšie možnosti liečby Dr. Zábavníková, dokazujúc tak, že neexistuje jediná účinná terapia pre liečbu keloidov a hypetrofických jaziev. Každý pacient, rovnako aj každá jazva, si vyžaduje špecifický, individuálny prístup.  

Hojenie jazvy

Je v prvom rade ovplyvnené tým, ako samotná jazva vznikla. Proces tvorby každej jazvy je rôzny, záleží na type rany, ako došlo k úrazu a poraneniu. Samotné hojenie môže negatívne ovplyvniť napr. infekcia v rane, zlý celkový stav pacienta, chudokrvnosť, vážne ochorenia ako cukrovka, pretrvávajúci opuch v rane, porucha prekrvenia v rane...

„Svoj podiel má aj životný štýl pacienta, teda či fajčí, či netrpí zníženou odolnosťou, podvýživou, hypovitaminózou ap. Nemenej dôležité je, ako k úrazu došlo. Napr. tržno-pomliaždená rana  s odumretými časťami tkaniva a infekciou sa hojí ťažšie a dlhšie ako čistý chirurgický rez.

Popáleninová rana je úplne špecifická a jej hojenie tiež. U popálenín je najhoršie to, že ide o plošné rany, ktoré majú v prípade, ak popálenina zasiahla aj hlbšiu vrstvu kože, za následok vznik plošnej a hrubej jazvy a tieto jazvy počas rastu dieťaťa nerastú, takže deformácia spôsobená jazvou sa rokmi zhoršuje, zvýrazňuje a vyžaduje si ďalšie korekčné operačné výkony.“

Poranenia uhryznutím

Zvláštnu kapitolu predstavujú poranenia, pri ktorých dochádza k strate viacerých vrstiev mäkkého tkaniva, ide o  tzv. stratové poranenia a akrálne amputácie, napr. ušnice, nosa..., ktoré nie je možné jednoducho zošiť a vyžadujú si náhradu všetkých stratených vrstiev.

Patria sem aj poranenia uhryznutím, pričom poranená je časť tkaniva tváre, nosa alebo ušnice. „U detí  ide najčastejšie o hryzné poranenie psom, u dospelých je to častejšie uhryznutie iným človekom. Tieto rany sú infikované a vyžadujú si špeciálnu liečbu.

No „našťastie“ je tvár dobre prekrvená a väčšinou sa rekonštrukcie takýchto poranení – pri dobrom bohatom cievnom zásobení tváre –  hoja priaznivo.“ V praxi sa chirurgovia bežne stretávajú aj s tým, že časť tváre je doslova odhryznutá.

Čo v takýchto prípadoch? „Amputovanú  či odhryznutú časť, je potrebné (ak je to možné)  k chirurgovi vždy priniesť, možno je tkanivo v stave, že sa dá aspoň jeho časť pri rekonštrukcii použiť. V opačnom prípade sa pristupuje k špeciálnym rekonštrukciám, tzv. lalokovým plastikám, ktoré nahradia stratený objem a stratenú formu tkaniva.

Existuje aj možnosť použiť pri rekonštrukcii biokompatibilné materiály, ako sme to už spomínali v článku o rekonštrukcii ušnice. Táto metóda sa dá použiť aj pri rekonštrukcii kostry nosa, či náhrady časti lebečnej, tvárovej kosti, aj už spomenutej ušnice.“

Aká je prax?

Najčastejšími pacientmi v tomto smere sú deti s keloidmi po očkovaní, tiež po prepichnutí ušných lalôčikov, alebo po operácii pre odstávajúce ušnice, kedy sa na jednej alebo oboch ušniciach vytvoria keloidy.

Vyššie spomínaná expanderova technika je na tejto klinike používaná už viac ako 20 rokov. Dr. Zábavníková opisuje prípad zatiaľ najmladšieho pacienta. „Išlo o 4-ročného chlapčeka, ktorý trpel pre rozsiahle popáleninové jazvy na dolnej končatine. Mal ich po celom obvode stehna. Jazvy bránili jeho dobrému rastu a výžive končatiny. Po operácii sa jeho stav výrazne zlepšil a končatina mohla ďalej nerušene rásť.“ 

Čo robiť, ak je dieťa pohryzené psom?

  • Dieťa upokojte, ak je to možné, ranu obviažte a čo najskôr dieťa odvezte na pohotovosť alebo urgentný príjem.
  • Majiteľ psa je povinný okamžite zájsť k veterinárovi a dať psa vyšetriť. Správu doručí rodičovi dieťaťa, rovnako aj údaje o očkovaní zvieraťa.
  • Správu od veterinára podajte spolu so správou o vyšetrení dieťaťa na infekčné oddelenie, ktoré preverí zdravotný stav dieťaťa z hľadiska možnej infekcie.

Prečítajte si: Keď musí dieťa do nemocnice