Diagnóza: TRI ROKY
Tri roky sú veľkým medzníkom v živote dieťaťa a asi nemusím špeciálne prízvukovať, že aj pre rodičov. To milé, malé, usmievavé dieťatko sa zrazu stane umrnčaným a ťažko znesiteľným klbkom, voči ktorému sa treba obrniť poriadnou dávkou trpezlivosti a sebareflexie.
Inak tomu nebolo ani u nás, a nazvite to, ako chcete – vzdor, uvedomovanie si svojej osobnosti, formovanie charakteru. Je to obdobie, ktoré si žiada pevné nervy a neustále vysvetľovanie a usmerňovanie. Občas mi prišlo na um, či by to nevyriešilo 25 po holom zadku, ale som za morálnejšie spôsoby a tak je to teraz u nás jeden veľký opakujúci sa blázinec.
Žena doma: Čo mi z vás, deti, vyrastie?
Mama, choď preč
Sedíme doma v detskej izbičke, už polhodinu sa pekne hráme a vtom bum, autíčka mi letia rovno do tváre. „Mama, choď preč“ posiela ma syn von z jeho izbičky a ja tak trochu nechápem, čo sa stalo.
Sme v parku s jeho najlepšou kamarátkou, hrajú sa, behajú, objímajú, a potom z ničoho nič vidím, ako ju ťahá za vlasy. Dievčatko plače, on sa chichoce a slovko prepáč nepovie, ani keď dookola nástojím. S pozdravom to ide ľahšie, ale – samozrejme – môj miláčik musí mať chuť a náladu dotyčnú osobu pozdraviť. Nedajbože by sa mu prihovoril niekto, koho „nemusí“. Tomu hneď povie do očí, čo si o ňom myslí: „Smrdíš.
To sú tri roky, s tým nič nenarobíš....
V začiatku tejto sebapresadzujúcej sa fázy som si to vôbec nevedela vysvetliť a na verejnosti som sa občas za správanie môjho syna aj hanbila. Potom ma však upokojila jedna kamarátka: „Veronika, veď to sú tri roky, s tým nič nenarobíš.“
Našťastie, existujú zaujímavé knižky a názory, po ktorých môžeme siahnuť, keď tápame. Rozhodla som sa, že zmením prístup. Krik a plač nemajú s pozitívnou náladou nič spoločné a mne sa už nechcelo dookola riešiť neriešiteľné.
OBDOBIE VZDORU: Chcem to, a hotovo!
A tak som večer, namiesto toho, aby som drobca súrila, že treba ísť spinkať hneď a nie až keď dostaviame stú železnicu, zaviedla rozprávanie príbehov. Zistila som, že mám veľmi bohatú fantáziu a aj to, že tá spoločná polhodina túlenia sa k sebe a rozprávania sa robí v našom vzťahu veľké divy. Keď sa počas dňa na mňa zlostí a posiela ma preč, tak počúvnem a nechám, nech sa zo svojho hnevu sám vyslobodí. On potom vždy príde za mnou a oznámi mi, že už neplače a že sa správal škaredo
Je to teraz trošku také kolísavé, raz je dobre a raz zle. Tieto zmeny prichádzajú z ničoho nič ako hurikán, ale verím, že aj táto fáza raz pominie.
Čo môjho syna postihlo asi najviac, je pocit vlastníctva
Všetko je len a len jeho. Ten, čo ešte donedávna požičiaval hračky všetkým deťom v okolí a dokonca núkal každému aj zo svojho jedla, teraz neznesie, ak nejaké iné dieťa čo i len pozrie na jeho autíčko.
A nielen jeho, aj hračky v herni sú automaticky „moje“ a keď odchádzame preč z ihriska, tak nezabudne dodať, nech to dievčatko zlezie z „jeho“ koníka.
Našťastie, my, mamy, sme kreatívne a tak sme prišli na to, ako to vyriešiť. Lorenzo má o mesiac staršieho kamaráta, s ktorým sa odmalička hráva. Musím podotknúť, že obaja chlapci majú radi rovnaké hry, autíčka, sú rovnako blázniví a živí. V domácom prostredí bol panovačný Lorenzo, u nich doma zasa všetko strážil jeho kamarát.
Keď sme sa stretli niekde vonku, kde neboli hračky ani jedného z nich, tak sa pekne pohrali aj s kamienkami. Ibaže občas je fajn poklebetiť si pri kávičke aj v domácom prostredí, a tak sme našli zaujímavý spôsob. Vždy, keď ideme na návštevu k nim, berieme aj dve-tri Lorenzove autíčka. Po príchode sa potom chlapček vrhne na „nové“, nepoznané hračky a Lorenzo sa môže hrať s jeho autíčkami. Keď prídu k nám oni, platí to rovnako.
Tri roky? Prežijeme!
Ale viete čo? Predsa len existujú aj výhody tohto trojročného obdobia. Donedávna sme nad chlapcami stále stáli alebo sme museli byť v ich blízkosti. Na poslednej takejto návšteve sme si v pokoji dali čaj, porozprávali sa a keď už vyše hodiny nebolo nič počuť, tak sme sa šli pozrieť, čo naši dvaja rozkokošení chlapci robia.
A oni sedeli na kobereci a stavali si z lega cirkus. Bez škriepok, spolu, v dobrej nálade.
Takže, ja si počkám, kedy aj toto prefrčí... A ak ste aj vy v podobnom rozpoložení, nezúfajte. Vysvetľujte, snažte sa pochopiť, aj keď je to často nepochopiteľné.
