Ako zabrániť vzdorovému správaniu dieťaťa?

Ivan Štúr | 23. február 2017

Naša 3-ročná dcérka sa dostala do klasického obdobia vzdoru. Ak jej okamžite nevyhovieme, dostáva amok. Ako tomu zabrániť? Čo robíme nesprávne?

Vzdor je prirodzeným prejavom rodiacej sa vôle dieťaťa

Zbytočná a nereálna túžba zabrániť týmto normálnym výbuchom rodiacej sa vôle malých detí. Nedostatočné pochopenie potreby stať sa samým sebou, nebyť pasívnou hračkou v rukách všemocných dospelých, ukázať svetu aj sebe jedinečnosť tejto bytosti, ktorá sa s prebúdzajúcim sebavedomím dotvára na vlastné ja.

Ešte nevie dobre vyrozprávať svoje túžby, ešte nepozná hranice a pravidlá medziľudskej komunikácie a neubrzdí nenávisť tam, kde pred malou chvíľou bola nekonečná láska. Prudkosť citov malého dieťaťa nás môže prekvapiť, ak sa však na chvíľu postavíme symbolicky do jeho papučiek, pochopíme náročnosť jeho situácie, kedy sa mu stále niečo prikazuje a vnucuje, čoho význam sa nedá ľahko pochopiť. A tak bojuje o svoje miesto na tejto Zemi.

Prečítajte si: Lásku treba deťom najprv darovať

S deťmi nezápaste, nájdite kompromis

Lenže zápas medzi malým dievčatkom či chlapčekom a silným dospelým je neférový a navyše nebezpečný, vytvárajúc stále vzrastajúce napätie do blízkej i vzdialenejšej budúcnosti. Už v predškolskom období dieťaťa si rodič pripravuje úroveň prežívania jeho puberty.

Ako keby sme nepochopili, že nepotrebujeme poslušnosť, ale spoluprácu, že dieťaťu i dospelému je oveľa výhodnejšie nájsť optimálny kompromis, než si dokazovať kto z koho. Je dobré si pripomenúť zásadu rakúskeho lekára Adlera: Nikdy sa nedaj do zápasu s dieťaťom, pretože ono vždy vyhrá!

Platí to nemilosrdne vždy, skôr či neskôr ho stratíme v nedôstojnej rezignácii alebo vo víťaznej a bezohľadnej samostatnosti. Je zaujímavé, že demokraticky vedené dieťa býva poslušnejšie a zvládnuteľnejšie než autoritatívne nútené. Výchova je umenie a v každej konkrétnej situácii vyžaduje od dospelého veľkú tvorivosť a nápaditosť.

Dnešný sebavedomý človek, vrátane neskúseného rodiča, čaká technickú a okamžitú pomoc v každej situácii. Ak ho bolí hlava, vezme si pilulku, ak nezvláda deti, hľadá pomoc v učebnici alebo v poradni. Načo však máme vlastný kritický rozum, hlboké a primerané city, vôľu k rozhodnutiu?

Prečítajte si: Láska je viac ako slovo: 5 spôsobov vyjadrenia lásky podľa Garyho Chapmana

Ten želateľný zázračný návod, ako zvládnuť detský vzdor, jednoducho neexistuje. Iste, môžeme si ho nevšímať a stratíme jeho dôveru, môžeme ho prísne zaraziť, čím zvýšime jeho odboj alebo ho rozmaznať okamžitým vyhovením. Ani jedno z týchto riešení nie je perspektívne a rýchlo ho oľutujeme.

V každej situácii, aj tu existuje východisko v tej múdrej psychologickej zásade, že neliečime symptóm, ale posilňujeme osobnosť dieťaťa. Teda riešenie leží nie v zázračnej reakcii na detský zúfalý plač, ale mimo túto nešťastnú situáciu, v každodennom prístupe k jeho potrebe narastajúcej samostatnosti, v občasnom vysvetlení a zdôvodnení optimálneho správania, v našom dospelom nasledovaniahodnom príklade, bez nároku na samozrejmé víťazstvo silnejšieho.

Aj priveľmi impulzívny temperament dieťaťa vedia niektorí rodičia pokojne zvládnuť, zatiaľ čo iní zbytočne bojujú s anjelským synčekom. Náš svet sa prirýchlo a podstatne mení, zvládneme ho rozumnou a citlivou spoluprácou, skôr než naivným presvedčením o vlastnej pravde a všemoci.

Záchvaty vzdoru, celkom normálne a potrebné v období 2. – 4. roku dieťaťa, pri pokojnom a rozvážnom prístupe dospelých postupne strácajú na intenzite a zanikajú alebo nezvládnuté eskalujú do neudržateľnosti.