dcérka je strašne ukričaná

Deti v tomto veku dávajú svoju nepohodu alebo aj iné veci najavo rôznymi spôsobmi. Niektoré čakajú, kým si ich niekto všimne, len slabučko vydajú nejaký zvuk, iné zaplačú a čakajú, ďalšie začnú akoby volať mamu, niektoré plačú ako o život, a zase ďalšie sa javia ako nahnevané... Navyše plač je aj informáciou o tom, že sa dieťa bojí, má strach, cíti sa byť v ohrození, niečo sa mu nepáči atď. Ak sa to teda v dieťati "skombinuje" tak, že výraznejšie plače pri rozličných príležitostiach, v rôznych situáciách, potom to môže byť náročné. Nuž ale tak to býva, najmä kým sú deti maličké, potrebujú nás, aby sa cítili v bezpečí, aby sa vo svete cítili "ako doma". Preto sa na vás "lepí", ako by mala o vás každú chvíľu prísť.
S lekármi je to tak, že niektorým deťom pomáha, ak im vysvetlíme jednoduchou formou, čo sa bude diať, že ich pani doktorka pozrie, popočúva atď. Niekedy je fajn, ak aj lekárka má dosť trpezlivosti a najskôr nadviaže s dieťaťom nejakú komunikáciu, vzťah a postupne vysvetľuje, či popisuje, čo ide robiť, že to bude trošku studené (napr. fonendoskop) atď.