záchvaty plaču

moja 4 mesačná dcérka chce byť len na rukách. Vôbec s ňou nemôžem vyjsť von, lebo v kočiariku spustí neuveriteľný rev. AKo dlho ju môžem nechať plakať? neublíži si nejako keď tak strašne plače. Chcela som ju nechať sa vyplakať, ale plač neustával ani po 20-tich minútach. Aký máte na to názor?

4 a pol rocna dcerka sa nechce dat obliect.stazuje se ,ze je jej vsetko male,tak som skusila nakupit nove veci ale nechce nic .trva to asi pol roka...je velmi nervozna dostava zachvaty placu a bucha hlavou kde sa da . do skolky chodila asi tri mesiace prve dva boli v pohode tesila sa a potom zacal plac a krik ,parkrat som ju na ucitelkinu radu nechala a pytala som sa aka bola po mojom odchode .:pytala sa cely den na mamu ale inak ok ,ale ja som si vsimla , ze cely den 6 hodin mala na sebe bundicku(nechcela ju vyzliect a drzala v ruke cely den malu hracku z domu takze sa vobec nehrala ani sa neuvolnila...teraz zacne chodit do skoly a uz teraz dostava zachvaty a hovori,ze nepojde ze je malicka atd.je velmi inteligentna ,ale aj hyperaktivna neviem co dalej

dobry den pani psychologicka, obraciam sa na Vas s prosbou o radu a pomoc, lebo uz neviem ako dalej. neviem, ci nasa situacia uz nie je az na psychiatra, alebo celkovo rodinnu terapiu. citime sa vsetci velmi vycerpani. ale k veci. mame prvu dceru, ktora bola od narodenia velmi uplakana /najprv som si myslela, ze su to dojcenske koliky, potom to vyzeralo skor na nocne mory - stale sa zobudzala s placom/, nespava /spala len za jazdy v kociku al. v aute, v noci sa casto budila/ a dlho a casto kojena /do roka som ju kojila kazde 2 hodiny - neprehanam- aj v noci aj cez den, po roku este pol roka/. Bola a je stale velmi sikovna, zdrava, len placliva a tak sme jej venovali velmi vela pozornosti - ako prvemu dietatu v rodine.. Ten prvy rok som ju takpovediac prenosila na rukach.. /Jej porod bol pre mna takisto velmi tazky a dlhy - kontrakcie trvali 28hodin, kym som ju porodila/ Ale rastla do inteligentnej a spolocenskej bytosti, stale bola aktivna az hyperaktivna, mala rada deti, tak sme sa s manzelom rozhodli pre surodenca, hned ako som sa trosilinku citila lepsie.. Syn sa nam narodil s dvojrocnym rozdielom od dcery. Ale teraz pochybujem, ci to bolo dobre nacasovane. Este tri mesiace po otehotneni som ju kojila a odstavila ked mala dcera rok a pol. Konecne zacala aspon v noci lepsie spat. Ale kvoli tomu castemu placu - kojeniu - mojej unave - som ju nechavala spat v manzelskej posteli a do jej postielky som ju zacala davat az ked mala asi 15mesiacov. Myslela som si, ze jej to vsetko bude stacit na postupnu adaptaciu. Ked mala cca 21mesiacov, bolo to velmi fajn obdobie - uz sme sa aj bezne bavili o bracekovi, ktoreho jej mamka donesie.. Hacik bol snad len v tom, ze aj ked bola dcerka uz ako tak samostatna, smela a sebavedoma, stale to bolo po boku mna - mamy a nebola bezo mna ani jedinu noc. /Zaspavala s rukou v mojich vlasoch, max. v manzelovych/. Mysleli sme si, ze na porod pojdem az na poslednu chvilu - a tie 4-5 dni nejako vydrzia, budu ma navstevovat. /Preto sme aj planovali ostat v bratislave, v mieste nasho vtedajsieho bytu, aby bola dcerka vo svojom prostredi/. Predsalen, uz sa asi pol roka zacala fixovat aj viac na tata...
Asi mesiac pred porodom sa raz tak dcerka na navsteve nastvala a zacala trucovat, ze nam trvalo asi pol hodinu, kym sme ju utisili. To bol prvy zachvat, na ktory sa pamätam. Myslim, ze islo o zaspanie u krstnej mamy.
A potom prisiel termin porodu nasho druheho dietata a nieco, s cim nikto neratal ani v najhorsom sne - prenasala som a bola som hospitalizovana. Priciny a informovanost o tejto teme by boli na dalsiu otazku.. Kazdu hodinu som cakala, co sa zmeni, cim skor som chcela porodit, manzel ma podporoval slovami "uz to porod!" - vsetko len preto, aby dcerka nebola bezo mna dlho.. Bola som v porodnici nakoniec 10dni..
Bolo to pre nas velmi tazke obdobie a neviem pre koho viac. V Bratislave sme nikoho nemali, tak manzel po styroch dnoch tisenia dcerky a uspavania v aute aj v noci s nou odisiel k svojim rodicom na Oravu. Ja som sa v ten den takmer zosypala, prerevala som ho asi cely. Na druhy den o stvrtej rano som porodila synceka. Radost aj zufalstvo naraz.
Ked ma o dva tri dni prisli manzel s dcerkou pozriet, tiekli mi slzy, dcerka bola cela opuchnuta od placu a mala akysi odstup, akoby neverila, ci ja som jej mama.. /tie styri dni od nastupu do nemocnice a potom tri sme sa nevideli/
Nasledujuce dni sme prezivali tazko, s manzelom sme komunikovali malo, vratili sme sa do svojho maleho 1izb. bytiku a zelali si, aby sa vsetko vyliecilo..
Zabudla som este napisat, ze odkedy sme zistili, ze cakame druhe babo, zacali sme riesit aj nasu bytovu otazku a z maleho BA bytu sme sa rozhodli odist na svoj cisty travnicek - zacali sme stavat dom pri Kosiciach, pri babke, takze tu bola este aj tato zmena. Mesiac po narodeni syna sme odisli na vychod k mojej mame do vacsieho bytu, aby sme tu "lahsie prezili" kym nedostaviame.
Dcerka sa teda na maleho braceka velmi tesila, male babo bolo na spapanie /trochu menej narocne ako dcerka/, ja som sa zotavovala po tiez tazkom porode, manzel zacal cestovat kazdy tyzden do Ba na dva tri dni a potom na stavbu a par vecerov a nedele bol doma.. Bolo leto a moja mama - babka mala letne prazdniny, pomahala nam..
Koncom augusta sme boli na navsteve nasho "stareho bytu" v Ba - kde dcerka vlastne vyrastala a ked sme sa vratili na vychod - domov - chcela sa tam vratit, asi dva tyzdne bola smutna, ze chce byvat tam.. Podarilo sa nam ju presvedcit, ze teraz sme doma vo Vranove, ze doma sme tam, kde sme vsetci spolu, /mame tam k dispozicii dve izby a vlastne aj ostatne dve a prislusenstvo/ a ze tato stavia pre nas domcek a potom budeme byvat tam.
Ako syn rastol, zacal byt pohyblivejsi a dcerka zacala citit slabu konkurenciu, potom silnejsiu.. /Syn je este sikovnejsi ako ona - chodi od 8mich mesiacov!/ Takze 4mesiace od porodu boli relativne kludne, potom sa zacala aj jeho hyperaktivita.. a riesime uz aj surodenecke problemiky s hrackami a maminou pozornostou...
Zacalo byt pomaly caste riesenie jej tvrdohlavosti, no zda sa mi, ze sa to nezlepsuje.
Ked druhykrat v zivote dostala vysoke teploty teraz v marci - 39-40 stupnove, zacali sme jej davat paralen - ibalgin - a nic nezaberalo, tak aj studene zabaly - nakoniec sme skoncili na pohotovosti a az injekcia zabrala. Uz tam v cakarni plakala, ze sa nechce dat vysetrit.. Potom lieky, ale aj dalsie zabaly - v noci - bolo to neprijemne, no museli sme, mala zas 40 stupnov.. Rano k inej lekarke, ine lieky, odber krvi z prsta.. Zase revy. A to bol chory uz aj maly, ale on trochu slabsie, aj lieky znasal lepsie. Jedna noc bola vtedy strasne kriticka - museli sme jej znizit teplotu, manzel jej daval cipok a ona sa zvijala, nakoniec mi povedal, ze nevie, ci jej ho dal do spravnej dierky..tak som sa neovladla a v navale zhrozenia nad dcerou som mu vylepila facku, on mi vratil zaucho a odisiel z domu, do rana sa neozval... A ja som ju musela utisit, samozrejme aj maleho a dalej davat tie hnusne lieky - naozaj to bol hnusny sirup. A 2x denne pri davani sirupu sa zvijala. Dalsi sok ten tyzden zazila pri odbere krvi zo zily - kvoli pecenovym testom. V ambulancii kricala, plakala, - sestra, lekarka a ja sme mali co robit, aby aspon nieco nabrali do skumavky.. Nakoniec bolo vsetko ok, len odvtedy ma strach z lekarky...
To bolo pred mesiacom a zda sa mi, ze to uz kulminuje. kazdy druhy den, posledny tyzden kazdy den place kvoli nejakej malickosti. A nielen place, ona ma zachvaty placu az akoby amok... Bud ked sa prebudi a nikto pri nej nie je /a zaspava s niekym/, alebo len pre nejaky maly detajl, ktory nie je podla jej predstav. Vkuse place niekolko minut, vzlyka, nepomahaju ziadne taktiky, ktore pozname. Pomaha niekedy to, ze napr. ak ju zacnem utisovat ja, zacne ma odmietat, posielat prec, poptom pride tato, aj jeho posle prec, ze chce mamu... A tak sa utisi. No niekedy je to opacne, tato zacne, potom mama, lebo tato strati trpezlivost a potom sa to nie a nie skoncit, lebo sa obaja zatnu - tato sa k nej uz nechce vratit. /on je zastancom trochu tvrdsej vychovy, s cim ja nesuhlasim/ a plac nema konca. ja uz neviem koho mam prehovarat, odkial brat trpezlivost. Snazim sa dcerke stale opakovat, ze ju lubim /-me/, ale manzel ju skor vychovava od tych zachvatov heslom "chces po zadku?!" a "nesmies uz nikdy plakat, lebo si zla" - mne sa zda, ze by jej to nemal takto vraviet. Na zaciatku to trochu fungovalo, ale uz nie.
Na VN sviatky sme teraz pricestovali k jeho rodicom, cestou sme sa v motoreste zastavili na polievku, mala sa zase necitila vo svojej kozi, no kedze som ja mala na starosti syna a on dceru, akoby jej nieco dostatocne nevysvetlil, cosi sa jej znepacilo a naschval rozliala pohar s mliekom - hned bol ohen na streche, dal jej po zadku, ona sa samozrejme rozplakala a on ju vyviedol vonku. Mala som pocit, ze sa za nu hanbi. Ani druhy pokus nakrmit ju nevysiel, tak zobral deti a pockal ma v aute, kedze maly sa najedol.
Akoby sa niekde v tom momente zacyklila a naschval plakala..a nic ju nevie zastavit.
Vadi mi, ze sa o nej rozpravame nahlas aj pred nou - ak su to nase vymeny nazorov na odlisne riesenie situacii, ale niekedy to inac nejde. Nevieme to inac?
Sme velmi zaneprazdneni, ja skor tou monotonnostou na materskej, hyperaktivnymi detmi, manzel pendluje kazdy tyzden z vychodu do bratislavy do prace, do kosic na stavbu a do vranova k rodine len aby co najskor dostaval a boli sme tam... Aky taky system nam funguje doma vo Vranove paradoxne cez tyzden, ked som s nimi sama ja, resp. s babkou, niekedy s prababkou. Vtedy aj dcera menej vymysla, vidi, ze sm tam len ja a nik iny jej nepomoze. Akonahle ale aj ja nieco navrhujem na dom, teda sa detom na 100% nevenujem, uz nieco skripe.. Ale naozaj im musim venovat 100% ? Dlho takto nevydrzim..
Dcera bude mat v aprili 3roky, syn 1. Dufam, ze ste to docitali az potial :) nejako som sa rozpisala, asi potrebujem aj ja sama terapeuta...
Dufam, ze mi budete vediet nieco poradit, co riesit najskor, aby sme prezili vsetci a co najmenej bolestivo.. Lebo ja po tych jej placoch /vpodstate od narodenia/ som uz uplne bez energie. Ci nemoze mat nejaku hormonalnu poruchu uz teraz, ci sa to neda zistit, alebo tie nocne mory v spanku.. Lebo predposlednu noc sa zobudila 5x s placom /teda plakala a my sme ju museli prebrat a upokojit/ a to den predtym tusim jej tato nacapal trochupo zadku.
Ste prva, ktorej som to takto cele opisala, mozno je to chaosne, tak sa ospravedlnujem, chcela som podat co najucelenejsi obraz..

Dakujem za odpoved.

Jana

Dobrý deň, mám 17 mesač. syna, je veselý , živý, šikovný. V decembri bol chorý, museli sme opakovane kvoli tažkostiam s bruškom navštíviť aj lekára. Od toho času je pri stretnutí s niektorými dospelými plačlivý. Ak niekam ideme, nemôžem sa od neho vzdialiť ani na meter, lebo ho chytí hysterický záchvat plaču, dokáže plakať aj tri hodiny vkuse.Snažíli sme sa mu dohovárať, nevšímať si ho, nič však nepomáha. Už sme z toho s manželom zúfalí. No tieto záchvaty plaču nie sú vždy,niekedy plače 5 minút a je s danými ľudmi kamarát a niekedy nevie skončiť.. Za odbornú radu vopred ďakujem.

Dobrý deň. Mám 4 ročného syna, ktorý navštevuje druhý rok materskú škôlku. Nemá s tým problém, teší sa tam a ja vidím, že mu je tam dobre. Má rád spolužiakov aj pani učiteľky. Problém nastáva, keď vznikne nejaká nová, preňho nečakaná situácia, napríklad ich je málo v triede, tak ich spoja s inou triedou.Vtedy môj syn plače, ráno máva aj týždeň záchvaty plaču, lebo nechce ísť do škôlky, bojí sa, aby ich zase nespojili. Podobne je to aj vtedy, keď príde do škôlky divadielko. Plače, až hystericky, že tam nechce ísť, že sa bojí. Teraz budú mať Mikuláša, ale syn už dva týždne vyjednáva,že keď bude Mikuláš v škôlke, on chce ostať doma, lebo sa bojí. Mikuláša budú mať v Dome Kultúry deti zo všetkých škôlok v meste a ja neviem, či mu mám vyhovieť a nechať ho doma, nech sa nestresuje, alebo ho dať v ten deň do škôlky, nech si na takéto situácie zvyká. Poraďte mi, prosím, ako ísť na syna, prípadne či by bola vhodná návšteva detského psychológa. Ďakujem a prajem pekný deň. Zuzana

Dobrý deň,
rada by som vás poprosila o radu mám dva dosť veľké problémy,ktoré nám znepríjemňujú život.
V prvom rade ide o strach z detí.Môj syn bude mať 3 roky a je predčasne narodený,od malička je trochu bojazlivý. Má ísť do škôlky no veľmi sa bojí detí(hlavne rovesníkov a mladších no starších len keď sú trochu viac živší).nemôže sa k nemu nikto ani priblížiť,hneď uteká za mnou a kričí,že sa bojí.Aj na ihrisku sa rád pohrá ale len keď je tam sám,akonáhle príde neaké dieťa,príde za mnou a povie:"Mami ideme radšej domov." Občas to skončí aj plačom.
A druhý problém je: máva hyserické záchvaty plaču a jedovitosti.Hlavne pred obedom alebo navečer z ničoho nič keď sa má ísť kúpať alebo robiť inú dôležitú činnosť začne plakať,jedovať sa a nevie čo chce.Chvíľu chce ísť už spať,potom zasa nie,alebo sa kúpať a zasa nie a pod.Vyvrcholí to tým,že ma začne odháňať a hovoriť mi že ma nemá rád,no keď sa snažím odísť,tak zasa kričí nechoď nikam.Nevie čo chce.
Chodím už pol roka do roboty ale len pár dní do týždňa,doteraz také záchvaty nemával.Obmedzila som už aj robotu,nakoľko som si myslela,že to môže byť z toho. Prosím poradte mi ako sa k nemu v danej situácii chovať,čím by to mohlo byť a ako to riešiť.A čo s tým strachom k deťom,neviem či ho dať vôbec do škôlky.Sme objednaní aj k psychologičke,no je tam dlhá čakacia doba,a rada by som synovi pomohla čo najskôr.
Ďakujem za skorú odpoveď.