placlivost a lutost

Čo sa týka výslovnosti, je to stále v norme, ak v tomto veku dieťa nerozpráva čisto. Bezchybná reč by mala byť u dieťaťa, ktoré nastupuje do školy (no ešte aj v období zápisu do školy nemusí byť celkom čistá).
Trošku mám dojem, že sa miešajú dve veci u vás - vaše trošku väčšie očakávania a synova určitá citlivosť na kritiku alebo možno neistota, či je dostatočne milovaný, či je "váš" tak isto, ako jeho mladšia sestrička. Keďže ona sa javí ako menej komplikovaná (nespomínate, že by s ňou boi nejaké vypuklejšie ťažkosti), synovi sa možno dostáva menej úsmevov a spontánneho prijatia. To je pochopiteľné, keďže často plače alebo si vynucuje. Skúste mu vy alebo otec venovať denne 15 minút, ktoré budete tráviť iba s ním a budete mu venovať plnú pozornosť (to isté môžete samozrejme venovať aj dcére) - syn bude vedieť, že to jej len jeho čas s vami a to ho postupne môže upokojiť a dosýtiť. Je fajn, ak sa vám podarí dopredu mu vždy povedať, kedy tá jeho chvíľa dnes alebo zajtra bude, prípadne ak budete túto spoločnú dobu tráviť v rovnakom čase, aby s tým mohol počítať.
A čo sa týka prehrávania - nie všetky deti vedia prehrávať. Niketoré sa to musia učiť a trvá im to dosť dlho, kým to vedia spracovať a ako tak prijať. Takže skúste mu prejaviť trochu podpory, keď prehrá alebo hrať v dvojiciach tak, aby mohol vyhrať ako dvojica. Prípadne ho môžete niekedy nechať aj vyhrať, nie vždy, ale niekedy áno, lebo v niektorých hrách nemá šancu vyhrať nad vami dospelými.