Príbeh trojnásobnej mamy: K čomu by ste prirovnali bolesť pri pôrode?
Minule sa ma moja mladšia kolegyňa s úprimne vytreštenými očami spýtala: „A k čomu by si prirovnala pôrod? Aká je to bolesť?“ Najprv som ostala zaskočená tou smiešnou a priamočiarou otázkou.
Potom som si spomenula, ako som prvýkrát čakala bábätko a aká som bola aj ja zvedavá. A rozhodla som sa – budem k nej úprimná.
Prvý pôrod: Adrenalín, šok, radosť
Keď som bola tehotná prvýkrát, bola som odhodlaná. Vravela som si, že stačí dýchať, že to zvládnem úplne prirodzene, bola som na predpôrodnom kurze predsa. Žiadnu epidurálku som nechcela – nechcem do seba pchať chémiu, vravela som si. Potom prišla hodina H a ja som zistila, že kontrakcie sú teda poriadna jazda. Rozbehli sa v noci – okolo polnoci som cítila prvé také tlaky v bruchu, ale v začiatkoch sa to ešte dalo rozdýchať. Okolo piatej ráno už kontrakcie boli silnejšie, tak sme išli do pôrodnice. Celý môj pôrod nakoniec trval asi 12 hodín.
Najprv to bolo len mierne „pichanie“ v krížoch, ktoré sa striedalo s tlakom v bruchu. Bolelo to, ale to „pravé“ prišlo až keď sa pôrod rozbehol naplno. Každou kontrakciou akoby mi niekto zvieral celé brucho a mala som pocit, že sa mi chrbát rozlomí na dve časti. Ku koncu už som sa čudovala, ako dokáže ženské telo takú bolesť vydržať – ale tá pauza medzi kontrakciami vždy aspoň na chvíľu dala vydýchnuť. Prvýkrát som do poslednej chvíle odmietala akúkoľvek formu analgézie – iba som dýchala, občas sa prechádzala, snažila som sa uvoľniť v sprche. Nemôžem povedať, že by to bolelo menej, ale istým spôsobom mi to pomáhalo psychicky – hýbať sa a mať pocit, že mám aspoň nad niečím kontrolu. Epidurálku som napokon nevyužila, hoci pôrodná asistentka mi ju ponúkala.
Keď sa môj synček narodil, prišlo také silné uvoľnenie, že som na bolesť hneď takmer zabudla. Ale pravda, ešte prvé dni som mala problémy si sadnúť, mala som drobné natrhnutia, šitie bolelo, no s každým dňom sa to lepšilo.
Druhý pôrod: Viem, do čoho idem?
Druhýkrát som si namýšľala, že keď už mám skúsenosť, pôjde to ľahšie. Haha, poviem vám, nebolo to o nič menej náročné. Bolo iné v tom, že som viac vedela, čo ma čaká – a možno aj to mi pridalo na strachu. Navyše som mala doma malého škôlkara a celé tehotenstvo som riešila, ako to zvládneme.
Najprv to šlo rýchlejšie – kontrakcie začali okolo tretej ráno, do nemocnice sme išli asi o pol siedmej a malá bola na svete popoludní. Takže celkovo to trvalo okolo 10 hodín. Tu som už bola trošku múdrejšia (alebo vystrašenejšia) a povedala som si, že skúsim epidurál. Zľakla som sa tých návalov bolesti, čo ma čakali. Keď som bola otvorená asi na 4 centimetre a kontrakcie sa stupňovali, rozhodla som sa, že idem do toho. Úľava bola celkom citeľná, aj keď zázraky netreba čakať – necítiť kontrakciu úplne sa nedá, ale aspoň som neskučala tak nahlas a mohla som troška zregenerovať medzi jednotlivými vlnami.
Po pôrode som bola trochu otupená, keďže epidurál ešte doznieval, ale fyzicky som sa cítila celkom OK. Tentoraz som sa síce aj natrhla, ale menej ako pri prvom pôrode. Bola som do pár dní v dosť dobrej forme, aj keď, pravdupovediac, s dvomi deťmi doma som sa síce nezastavila, ale aspoň som nebola taká dobitá.
Tlmenie bolesti pri pôrode: Bylinná náparka, masáže a pôrod do vody
Tretí pôrod: Cisársky rez a iný druh bolesti
No a potom, keď som čakala tretie bábätko, myslela som si, že už mám všetko zvládnuté. Lenže príroda si to zariadila po svojom. Na poradni v ôsmom mesiaci mi lekár povedal, že malý je otočený koncom panvovým a navyše som mala nízko položenú placentu. Lekári usúdili, že pre nás oboch to bude bezpečnejšie, tak sme išli na plánovaný cisársky rez. Žiadne kontrakcie, žiadne tlačenie – všetko vopred dohodnuté. Zrazu som si pripadala, akoby som celý ten „tradičný“ pôrod odložila bokom. Ale aby som bola úprimná – aj som sa trošku bála, lebo je to predsa operácia. Dostala som spinálnu anestéziu, čiže som bola pri vedomí, ale necítila som spodnú časť tela. Mala som len taký čudný pocit ťahania a tlaku. Nebolelo to, skôr ma desili tie zvuky a predstavy, že mi tam niekto „reže“ brucho. No personál bol úžasný, všetko mi vysvetľovali, doktor ma upokojoval. Keď mi ukázali môjho malého drobca, vyhŕkli mi slzy od šťastia. Zrazu celá tá atmosféra – všetka tá sterilita, strach – zmizla.
Bolesť sa dostavila, až keď mi vyprchala anestézia. Poviem pravdu, každé zakašľanie, dokonca aj smiech, ma pichal v jazve. Prvé vstávanie z postele – akoby ma niekto pichal nožom do brucha. Ale v priebehu pár dní som sa naučila, ako sa postaviť, ako sa predkloniť, všetko to bol tréning. A s každým dňom to bolo lepšie.
Nemôže to až tak bolieť - hovoril mi manžel pred pôrodom. To vážne?
Pôrod nie je ako bolesť zuba
A teraz k tej otázke: „K čomu by som prirovnala bolesť pri pôrode?“ Vždy sa smejem, keď niekto povie: „Asi ako keď bolí zub, že ?“ Ale kdeže – nech mi nikto netvrdí, že trhanie zuba je to isté. Pri trhaní zuba dostanete anestéziu, hocičo, a nakoniec máte prázdnu dieru. Pri pôrode to bolí, a to poriadne – či už prirodzene, či s epidurálkou, alebo potom po cisárskom. Na konci je malý zázrak, človek, ktorého hneď milujete tak, ako ste ešte nikoho nemilovali.
Je to skúsenosť, ktorá sa nedá presne opísať slovami. Je to bolesť, ktorá má zmysel – a to je ten najväčší rozdiel. Aj keď počas pôrodu by ste si možno sľubovali, že toto je posledný raz, že už nikdy viac. A potom, o pár mesiacov či rokov, si poviete: „Možno by to ešte raz stálo za to.“ Pretože áno – za ten prvý plač, za ten prvý dotyk drobnej ručičky – to fakt stojí. Veď ste priviedli na svet nového človeka (v mojom prípade troch) a to je aká zásluha... Držte sa, mamy!
-Martina-