Príbeh čitateľky: Ako mi Adamko zmenil život

Príbeh čitateľky: Ako mi Adamko zmenil život
25.5.2019 v kategórii Príbehy, autor PaedDr. Dagmar Baluchová, foto: istockphoto.com

Byť mamou je dar. Potvrdzuje to aj Monika, mama malého Adamka. Vytúženého a dlho očakávaného. Príbehy ako ten jej sa čítajú s ľahkosťou... No len ženy, ktoré museli na svoje dieťatko dlhšie čakať, vedia, že to ľahké vôbec nebolo (nie je).

Môj príbeh sa začal vo februáriminulého roka. Bol to výnimočný deň, pretože presne o 12,50 uzrel svet náš Adamko. Čakali sme naňho vyše dva roky. Pre niekoho krátko, pre nás nekonečne dlho...

Dlho očakávané tehotenstvo

Deň, keď som zistila, že som tehotná, si zapamätám navždy. Už pár dní mi meškala menštruácia, keď som si urobila test. Práve sme sa vrátili z dovolenky, keď sme sa dozvedeli pre nás túto pozitívnu správu. Výsledok testu som ani nemusela pozerať, lebo podľa príznakov som si bola na 90 percent istá, že bude pozitívny. Predsa som však neverila vlastným očiam, keď na ňom figurovali dve čiarky a dívala som sa na test znova a znova.

Nechcela som veriť, že nás po dvoch rokoch plných snahy a trápenia konečne postretlo šťastie a malé bábo bolo zrazu tu.

Tehotenstvo som si užívala ...

S obrovskou radosťou som šťastnú novinu bežala zvestovať manželovi, ktorý bol, samozrejme, tiež rád. Obaja sme sa už pri zoznámení zhodli, že určite budeme chcieť rodinu, boli sme zrelí už aj vekovo a finančne nezávislí. Boli sme pripravení sa o dieťa postarať.

Keďže som pracovala v zamestnaní na zodpovednej pozícii, kde sa človek nevyhne stresu, od tretieho mesiaca som zostala doma na PN a užívala si. Áno, užívala som si voľné chvíle s myšlienkou na naše bábätko, relaxovala som, chodila som na prechádzky, čítala mamičkovské webové stránky a keďže som mala v tom čase veľký apetít, celé dni som vyvárala rôzne dobroty, ktoré ocenila aj moja polovička.

Komplikácie počas tehotenstva sa mi nevyhli, ale drobček sa narodil zdravý

Moje tehotenstvo prebiehalo, vďakabohu, bez akýchkoľvek problémov takmer po celú dobu.
Ale koncom 7. mesiaca ma neminuli. Dva dni pred Vianocami mi na kontrolnom vyšetrení zistili tzv. placentu praeviu (tzv. vcestnú placentu) a pripravili ma na to, že pre maličké aj pre mňa bude vhodnejší cisársky rez.

Nakoniec však všetko dobre dopadlo a porodila som krásneho zdravého chlapčeka. Dodnes sa pamätám na okamih, keď mi ho sestrička priniesla na izbu a mne sa ešte v omráčení po sekcii oči zaliali slzami.

„Ahoj, zlatko!“ Zoznámili sme sa.

Hodnú chvíľu som plakala od radosti a od dojatia a popritom som ho hladkala po jeho drobnej detskej hlavičke. Často som si predstavovala, ako asi bude náš drobček vyzerať... Ale ani vo sne by ma nenapadlo, že bude takýto. Dokonalý. Ale hlavne zdravý.

Tomu sme sa tešili najviac. Mali sme krásneho zdravého synčeka a keď sme si ho odnášali z pôrodnice domov, boli sme šťastím bez seba.

A potom to začalo, mamičky to poznajú –  neustály kolobeh –  mliečko, plienky, kúpať, prebaľovať, prezliekať.  Prvé tri mesiace boli náročné, malý papal každú hodinu a pol, niekedy dve, často grckal, bolievalo ho bruško a veľmi veľa plakával. Takto tomu bolo aj v noci, nespali sme takmer nič. Na toto obdobie si pamätám veľmi hmlisto, bývala som veľmi unavená.

 

Po každej búrke vyjde slnko...

Keď sme začali prikrmovať, keďže malý bol na umelom mliečku, nechcel piť z prsníka, ustúpilo grckanie aj plač. V noci sa budil už len zopár ráz. Samozrejme, aj dnes sú noci, keď sme hore, teraz nás trápia zúbky. Prerezávajú sa nám len veľmi ťažko, malý hodiny narieka, no musíme si tým prejsť. Snažíme sa mu uľaviť, ako sa len dá, aj keď niekedy veľa pre to urobiť nevieme...

Teraz s odstupom času, keď má malý vyše 10 mesiacov a najťažšie obdobie už asi máme za sebou, si veľmi intenzívne uvedomujem, aká som šťastná, že ho máme.

„Mať dieťa je obrovský dar a každej žene prajem, aby sa jej ho dostalo.“

Je úžasný pocit vidieť, ako ten malý človiečik postupne rastie a vyvíja sa aj vďaka vám a vašej starostlivosti. Pre tohto drobca sme celým vesmírom od jeho narodenia, je závislý len a len od nás, jeho rodičov.

Mať zdravé dieťa je to najväčšie šťastie, aké môže človeka v živote postretnúť. Náš malý krásne papká, priberá, rastie a napreduje. Spolu s ockom a rodinou sa tešíme každému jednému pokroku, ktorý urobí. Je nádherné vidieť, ako toho ovláda stále viac a viac. Aj teraz, pri písaní tohto príbehu, je tu pri mne, sleduje ma a obdarúva ma jedným z tých, pre mňa najkrajších, úsmevov. Je mojím slniečkom... 

Až do chvíle, kým sa nám Adamko narodil, som si ani len nevedela predstaviť, ako vie dieťa naplniť život jednej matky...

Byť tu a teraz

Mám pocit, akoby som predtým nebola úplná a stala som sa ňou až po jeho narodení...
Je to pre mňa niečo úplne iné, zrazu som rodičom, mám zodpovednosť za to malé stvorenie, ktoré ma potrebuje 24 hodín denne a ja tu preň musím byť, vždy s milým slovkom, pohladením. Aj keď je to niekedy ťažké, keďže aj mama je len človek a robí niekedy chyby, snažím sa, ako len viem.

Nedávno som niekde čítala myšlienku, ktorá mi navždy utkvela v pamäti a to, že „ten malý človiečik, ktorý je v tejto chvíli tu a potrebuje vás, raz vyrastie a odíde“.

Stala sa mojím mottom a snažím sa zo všetkých síl nášmu synčekovi rozdávať lásku  plným priehrštím, práve tu a teraz, za všetkých okolností. A ten roztomilý úsmev na jeho tváričke, ktorým ma každé ráno po prebudení obdarí, je pre mňa tým najväčším zadosťučinením.

Monika