Zakopaný poklad

27.12.2010 v kategórii Mama, autor Eva, foto: istockphoto.com

V každom z nás sa z času na čas ozve túžba nájsť poklad, či už v detskom alebo dospelom veku. Poklad, ktorý som našla ja, by som nepriala nájsť žiadnemu rodičovi.

V každom z nás sa z času na čas ozve túžba nájsť poklad, či už v detskom alebo dospelom veku. Poklad, ktorý som našla ja, by som nepriala nájsť žiadnemu rodičovi. Nález pokladu väčšinou prináša ľuďom šťastie a vyčarí úsmev na tvári, ten mnou objavený poklad pôsobil úplne opačne, miesto úsmevu mi na tvári pribudlo zopár vrások a na hlave nemálo šedivých vlasov. V hlave sa mi odvtedy čoraz častejšie vynárajú myšlienky, kde robím chybu, prečo sa to muselo stať? To, čo sa stalo, mi aspoň otvorilo oči. Ak som doteraz hľadela na svoje deti, ako na anjelikov, musela som mať klapky na očiach a vatu v ušiach.

Začalo sa to kamarátstvom so Samkom, po návšteve ktorého sme zistili, že naša zbierka miniautíčiek je trochu preriedená - chlapcom chýbali 2 autá. Neprišli sme na to hneď, ale po dlhšej dobe, keď bol starší syn u neho na návšteve, autá sa vynímali na jeho poličke. Keď ho na to upozornil, kamarát sa nejako vyhovoril, že to sú jeho autá, len sa podobajú a určite ich máme niekde doma zapatrošené. Jasné, doma sa nám ich nepodarilo nájsť a u kamaráta sa po nich tiež zľahla zem. Synovi som sa snažila vysvetliť, že možno má kamarát naozaj pravdu a my ich niekedy pri väčšom upratovaní nájdeme. Ale všetko bolo márne, syn začal plánovať pomstu...

Ani to netrvalo dlho a u nás doma som náhodou objavila neznáme auto. Bolo to auto zo Samkovej zbierky. Synovi som ihneď zavelila, aby sa obliekol a ihneď to auto vrátil. Keď sa vrátil, snažila som sa mu vysvetliť, že takto sa to predsa nerieši, zlo by sa nemalo oplácať zlom, a ak mu tie 2 autá tak chýbajú, môžem mu také kúpiť. Zdalo sa, že si to syn zobral k srdcu, zahlásil, že to kamarátovi odpustí a tie autá až tak veľmi nepotrebuje. Istú dobu to aj tak vyzeralo, prešli snáď i 2 roky a u nás sa neobjavilo už žiadne susedove auto. Bola som spokojná, že to syn dokázal – odpustiť a zabudnúť, s tým majú často problémy aj dospelí. Často sa so Samkom  hrávali a všetko bolo o.k., až raz...

Neviem, čo to u môjho syna odštartovalo, ale jedného dňa zasa začal rozprávať o pomste. Moje varovania a dohováranie boli iba hlúpym hádzaním hrachu na stenu, neustále som narážala na bariéru tvrdohlavosti, ktorú som nedokázala prekonať. Horšie bolo to, že do svojich plánov pomsty začal zaúčať i mladšieho brata. O tom, že je dobrým učiteľom som sa presvedčila, keď som po mladšieho synčeka prišla do škôlky. Malou rúčkou stískal vrecko nohavíc a tváril sa, ako tajný agent, alebo - ja nič, ja muzikant. Hneď som vedela, koľká bije, vo vrecku mal kúsok zo stavebnice, ktorý deťom bude určite chýbať a jemu je doma úplne zbytočný. Pripomenula som mu aj to, ako sa cítil, keď mu zo skrinky zmizla jeho ubľúbená hračka – bolo mu to vtedy veľmi ľúto a nemohol uveriť, že to deti dokážu urobiť. Prisľúbil, že sa to už nikdy nestane a stavebnicu vrátil.

Onedlho do susedstva pribudol ďalší chlapec. Moji synovia sa s ním veľmi rýchlo skamarátili a ako väčšina chlapcov, aj tento kamarát sa najradšej hral s malými autíčkami. Raz bol Miško u nás, inokedy zasa naši chalani u neho. Jedného dňa sa vyšantili u nás na záhrade a chceli sa pohrať ešte i vnútri, tak som poslala Miška, aby sa opýtal mamy, či môže u nás zostať. Moji synovia sa ponúkli, že idú s ním a pomôžu mu vybrať autá. Keď sa po dlhej dobe vracali, všimla som si, že tí moji nezbedníci bežia popredu, zatiaľ čo Miško sa šuchtal s taškou plnou autíčiek úplne sám. Tie moje dve potvorky hneď zamierili na záhradu. Vybehla som za nimi, tušiac v povetrí nejakú lumpáreň a sledovala, čo sa bude diať. Nevideli ma, ale ja ich áno, ako si niečo rýchlo ukryli ešte pred Miškovým príchodom. Zahrala som sa na detektíva a prezrela som všetky ich známe skrýše. Vtedy práve dobehol aj zadychčaný Miško a keď zbadal, ako vyťahujem jeho autíčko zo skrýše, nechápavo poznamenal: "Čo tu robí to auto, veď sme ho nebrali!“ Vysvetľovanie som nechala na mojich chalanov, ale zmohli sa len na hlúpe: "My sme si ho len požičali, chceli sme ho vrátiť.“

Slzy sa mi už teraz tlačili do očí, ale to najhoršie ma ešte len čakalo. Miško sa zrazu rozpamätal a vraví: "Teta, oni chceli aj Samkovi nejaké autá zakopať na záhrade!“ Starší syn po pohľade, ktorý som mu venovala, vyštartoval rekordnou rýchlosťou na svoje políčko a rýchlo vykutral 2 nádobky. Jednu som mu vytrhla z ruky, ale s tou druhou mi utekal preč. Bola som mu v pätách, ale predsa bol o niečo šikovnejší, keď som k nemu dobehla, nádobka bola otvorená a v nej len 2 autá. "Mami, len tieto tu boli, ja ich Samkovi vrátim!“, vyplašene mi ich ukazoval. Neverila som mu ani slovo, preto som prezrela blízke okolie a oplatilo sa. V kríčku pri nás som našla ďalšie 3 autá, tento krát Miškove a v nádobe, ktorú som ja držala v ruke, boli 4 Samkove autá. Miško bol taký vykoľajený, že si zobral všetky autíčka a tak, ako pomaly prišiel, sa aj teraz šuchtal domov. Ani nevedel, kedy a ako mu tie autíčka vzali. Nezabudol poznamenať: "Som nevedel, že ste takí zlodeji, to poviem tatinovi a ten si to s vami vybaví, veď ja som vám nikdy nič nezobral.“

Zvyšok toho dňa som sa topila v slzách, cítila som sa ako matka najväčších zbojníkov, hneď po Jánošíkovi - ten mal aspoň toľko charakteru, že to, čo nazbíjal, rozdal chudobe a neokrádal kamarátov, ani si poklady nezakopával v lese. Každá mama sa snaží vychovať z detí čestných a poctivých ľudí, kde som ja urobila chybu? Prečo aj napriek toľkému dohováraniu dokázali takto ublížiť a dokonca aj chlapcovi, ktorý im nikdy nič zlé neurobil? Bolo mi to tak ľúto, že som zašla aj za Miškovými rodičmi a ospravedlnila som sa za chlapcov. Tí ma ako - tak upokojili, že takéto veci sa medzi deťmi stávajú a pre Miška určite zostanú dobrými kamarátmi.  Miško to však cítil inak, stratili takto dobrého kamaráta, odvtedy už prešlo pár mesiacov a ich spoločné šantenie je minulosťou.

Ja môžem len dúfať, že sa to už nikdy nezopakuje a podobný poklad už nikdy neobjavím. Najradšej by som si priala nájsť úsmev na Miškovej tvári a zahojiť ranu na jeho srdiečku...