Tehotenstvo a zážitok z pôrodu

A je to tu. Dlho očakávaná správa “čakáme bábätko!“ Ten pocit pozná istotne každá mamička, ktorá túžila mať dieťatko... Prejde jeden mesiac, druhý mesiac a stále nič. A keď to najmenej čaká ,tak sa to stane. V hlave má rôzne myšlienky, zmiešané pocity a neskutočne veľa otázok. Veď napokon, je to prvý krát, čo nosí pod srdiečkom najvzácnejší poklad – svoje vytúžené bábätko!

Ako to len oznámiť budúcemu oteckovi, aby pocítil to, čo pocítila ona, keď to zistila? Veď všetci dobre vieme, že chlapi takéto veci prežívajú úplne inak, ako my ženy. Ja som to vymyslela tak, že som kúpila najmenšie ponožtičky, aké len v obchode predávajú, a k tomu aj krásnu gratuláciu k bábätku. A len som dúfala, že to môj manžel pochopí, čo mám tým na mysli. No veru, netrvalo mu to dlho a nevedel, čo má od radosti povedať. Ja som sa od samého šťastia rozplakala a on ma veľmi silno objal. So slzami sa veľmi nekamaráti, čo by som v takej situácií aj privítala, ale viem, že šťastie prežíva po svojom, vo vnútri sa raduje, ako malý chlapec.

Dohodli sme sa, že s touto správou ešte chvíľku počkáme, lebo prvé tri mesiace sú vždy také neisté. Ale nevydržali sme. S ponožtičkami sme sa vybrali k rodičom a dali sme im ich ako nejaký obyčajný darček. A reakcia rodičov? Plakali sme všetci. Až na môjho manžela, ktorý opäť všetku tú radosť prežíval po svojom. Nikto okrem rodičov netušil, že my máme takéto tajomstvo. Až do chvíle, keď som sa v piatom týždni ocitla v nemocnici. Začala som krvácať. Toto sa už nedalo utajiť. Prišli obavy o vytúžené dieťatko. Lekár len skonštatoval: „Sú dve možnosti. Buď sa to uchytí alebo nie.“ Tak takáto odpoveď odrovná každého. Nechali si ma tam našťastie len tri dni. Konečne som prestala krvácať.

Na odporúčanie môjho gynekológa som ostala na maródke ešte dva a pol mesiaca. Nesmela som nič robiť, len oddychovať a oddychovať. Keď som to nakoniec zhodnotila, bolo mi sveta žiť. Manžel sa o mňa pekne staral, nakupoval, upratoval, pral a keby nám mamky nenavarili, tak by hádam aj niečo dobré ukuchtil. Ale pre mňa bolo zbytočné vyvárať dobrotky. Môj žalúdok to jednoducho nezvládal a nechcel prijať, a tak ma pekne potrápil na záchode po každom jedle. Až som skončila na infúziách, lebo som nemala žiadne živiny pre moje bábätko. Potom to nejako ustalo. Maródka pokračovala ďalej. Ale ako sa hovorí : „všetkého veľa škodí“ (a platí to aj pri nič nerobení), tak som sa po dlhom oddychu vypýtala do práce. Pán doktor nebol veľmi nadšený mojim rozhodnutím, ale vysvetlila som mu situáciu v práci, tak nakoniec to pochopil a išla som pracovať.

Všetko bolo v poriadku a keďže pracujem v školstve, tak ma čakali dvojmesačné letné prázdniny a opäť oddych. Ale to už som si vychutnávala naplno. Každodenné vychádzky na čerstvom vzduchu mi robili dobre. To som už nemala problémy s mojim žalúdkom, tak som sa mohla dosýta napapať, čoho som len chcela. Začal sa nový školský rok a ja som nastúpila do práce. Všetko som zvládala fajn až na tie posledné týždne, počas ktorých som už mala problém sama so sebou a nie ešte zvládať tridsať detí v triede.

Konečne prišiel čas odchodu na materskú dovolenku. A opäť ma čakal len oddych, ale tento krát som ho fakt potrebovala... Všetko som si pomaly chystala na pôrod. Tašky už zbalené pre prípad, keby sa bábätko rozhodlo prekaziť mi posledných šesť týždňov odpočinku. Veď to poznajú všetky maminy čakateľky. Tešila som sa na každú návštevu v poradni a zároveň som v kútiku duše dúfala, že ma pán doktor nepošle rovno do pôrodnice. Nestalo sa tak. Mala som jeden deň pred plánovaným termínom pôrodu, keď som kamarátke povedala, že ja sa vôbec na pôrod necítim. Že malinký tam ešte nejaký čas pobudne. Bruško mi síce tvrdlo pravidelne, ale stále to pri pohybe prešlo. Cítila som sa úplne v pohode. Manžel prišiel večer z práce, išli sme niečo nakúpiť, keď mi opäť stvrdlo bruško. Ale? Už nechcelo zmäknúť... po chvíli sa umúdrilo a dalo sa do pôvodného stavu.

Prišli sme domov a bruško zase stvrdlo a neprechádzalo to. Až keď som si uvedomila, že sa to opakuje pravidelne každých dvadsať minút, chytila ma panika, plač, strach a všetky tie emócie, čo zrejme k tomu patria. Celú noc som preaukala od bolesti. A keďže som bola poučená, že mám vyštartovať až keď budú päť minútové intervaly, tak som sa trápila až do rána. Ráno to už bolo neúnosné a vyštartovali sme do pôrodnice. Hneď si ma tam aj nechali. Urobili všetky potrebné vyšetrenia a čakali sme, kedy sa to rozbehne tak, ako má.

Sestrička ma veľmi neupokojila, keď mi povedala, že to musím mať strašné bolesti, keď to vidno aj na brušku ako sa vydúva. A ja som si myslela, že také bolesti majú všetky ženy. Strávila som tam pre mňa nekonečne dlhý čas. Až okolo obeda sa to nejak rozbehlo, a začalo podobať na druhú pôrodnú dobu. Manžel bol našťastie pri mne. Bol tam tou najväčšou oporou pri tomto najťažšom zážitku v mojom živote. Pôrod bol veľmi ťažký. Po celonočnej, bolesťou sprevádzanej šichte, som nevládala tlačiť tak, ako bolo treba. Keď sa nedarilo dostať bábätko na desiaty krát von, nastala trošku panika. Povedali mi, že ubližujem aj sebe aj malému. Tak som pozbierala všetky svoje sily, ktoré som mala uložené niekde hlboko v tele (ani neviem kde), a priviedla som nášho synčeka na svet. Bol to neopísateľný pocit šťastia a úľavy od všetkých tých obáv, ktoré žena pred tým prežíva... Na svet prišiel krásny, zdravý chlapček. Hneď ho sestričky zobrali na kontrolu a mal desať bodov z desiatich. Potom mi ho doniesli priložiť k prsníku, ale toto naše mláďatko vôbec nevedelo, čo má robiť. Len tak nečinne pozeralo a zrejme vôbec nechápalo, kde sa to ocitlo. Ale my, rodičia, sme tu od toho, aby sme mu ukázali ten správny smer a všetky možnosti a nástrahy tohto života. Všetkým prajem veľa šťastia na tejto náročnej a zároveň krásnej ceste. Nech nám detičky robia len samú radosť.