Snažilkovanie trochu inak...
alebo Moji (ne)vlastní anjeličkovia.
Donedávna som si z dlhej chvíle kupovala rôzne časopisy, ktoré sa mi zdali dobré, až kým som nezistila, že je v nich viac reklám ako článkov. Aj časopis MAMA a ja som si prvýkrát kupovala s nedôverou, no neľutujem. Už ani neviem, čo ma zaujalo na titulke a rozhodla som sa kúpiť si ho. Odvtedy si ho kupujem pravidelne. Je skvelý, plný dobrých rád, zaujímavostí, nápadov. Takmer na každý článok by som mohla reagovať, na každú tému by som sa mohla zapojiť do diskusie, pretože časopis MAMA a ja je realistický, zo života, a to sa mi páči.
Nevedela som sa rozhodnúť o čom písať. Môj obyčajný životno-snažilkovský príbeh by sa dal rozpísať na viac tém. Od prekonania rakoviny, cez gynekologické vyšetrenia, celý proces adopcie... až po šťastný koniec, resp. začiatok krásneho života s deťmi. Ale poporiadku.
Vydala som sa, keď som mala 22 rokov. Hneď sme s manželom chceli deti, túžili sme si založiť rodinu, a tak sa začalo naše prirodzené snaženie. No mesiac, čo mesiac, keď som zistila, že opäť nie som tehotná, som mala slzy na krajíčku. Samozrejme, že som navštívila gynekológa, lenže mi povedal, že až keď neotehotniem do roka a pol až dvoch rokov, až potom sa hľadá príčina. Po roku a pol, keď sme stále zostávali len dvaja, som sa rozhodla, že navštívim gynekológa znovu. Skôr ako som sa však k nemu dostala, som navštívila krčného lekára, pretože som si našla na krku veľkú hrču. Oznámili mi, že mám cystu a treba to operovať. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu som začala mať veľmi zlé tušenie, nebolo to nič konkrétne, skrátka zlý pocit. Operácia prebehla v poriadku, len sa zmenila diagnóza. Nejednalo sa o neškodnú cystu. Diagnóza znela Hodkinova choroba – rakovina lymfatických uzlín. Paradoxne ma to upokojilo. Ten zlý pocit dostal meno, a tak už bolo treba „iba“ sa vyliečiť. Vedela som, čo ma čaká a vzala som to pokojne.
Liečba na onkológii, chemoterapia, ožarovanie... Nič ma tak netrápilo ako to, či ešte po liečbe budem môcť mať deti. Tak znela aj moja prvá otázka na onkológii. Vôbec som nerátala s takou možnosťou, že by som sa nevyliečila. Lekár mi povedal, že liečba neovplyvní moje snaženie o rodičovstvo, len musím byť trpezlivá. A tak som bola. Nasledujúce tri roky. Liečba trvala asi rok, nebudem opisovať strasti i slasti tohto obdobia. Najdôležitejšia bola veta: Ste zdravá. Snaha o dieťa však môže začať až po dvoch rokoch, aby sa organizmus spamätal. Dva roky som snáď rátala každú minútu a potom sme sa „do toho pustili“. Lenže zase nič. Opäť som navštívila gynekológa, a nie jedného. Zistili mi problémy s rôznymi hormónmi, a tak som sa zase liečila. Lieky, injekcie, „prefuky vaječníkov“.
Každá snažilka vie, čo to znamená pre psychiku ženy. Sledovať dni, kedy k lekárovi, kedy mať pohlavný styk, kedy nesmie byť, kedy vziať liek... skrátka myšlienky sa točili len a len okolo túžby, či až posadnutosti otehotnieť. Aby som sa myšlienkami odpútala od tejto snahy, začala som externe študovať na univerzite. A popri tom sme sa ďalej snažili.
Po ďalších dvoch rokoch sme si povedali dosť. Už si moje telo vytrpelo chémie až-až, už nie som ochotná prehltnúť ani jednu tabletku a len sa stresovať a žiť v depresii. A tak sme urobili najlepšiu vec, akú sme len mohli urobiť a podali sme si žiadosť o adopciu. Už samotné vyplnenie formulárov mi natoľko upokojilo psychiku, že sa to nedá ani opísať. Akoby sa zase začala nová etapa, nová nádej. Viac som k lekárovi nešla a pokojne som študovala, chodila do práce a postupne sme s manželom vybavovali formality potrebné k procesu adopcie. Rok po podaní žiadosti som zvládla Bc. štátnice, a tak sme si povedali, že máme za sebou ťažké obdobie a treba si oddýchnuť. Odišli sme na dovolenku do Chorvátska. Tam sme ako fakultatívny výlet absolvovali cestu do Medžugoria na „vrch zjavenia Panny Márie“. Sme veriaci, tak to malo pre nás aj tento význam. Boli sme tam 1. 8. 2006 a prosili sme o dieťa. Z dovolenky sme sa vrátili o pár dní. Ako prvé sme kontrolovali poštu, maily. A tam to bolo. „Máme pre vás dieťa. Príďte čo najskôr. Dátum: 1. 8. 2006. Rozplakala som sa. Manžel ma upokojoval, aby som si nerobila veľké nádeje, veď čo ak tam bude nejaký háčik, čo ak sa nám nebude páčiť. No ja som nebola schopná uvažovať racionálne. City ma úplne premohli. Ani mi nenapadlo, prečo by sa mi bábo nemalo páčiť, prečo by sme mali dôvod nevziať si ho. A tak sme ho boli prvýkrát pozrieť.
Dali nám bábätko do náručia a ono sa „uhniezdilo“, usmialo a sladko zaspinkalo. Dali nám týždeň na rozmyslenie, než podpíšeme ďalšie doklady. No nám stačila len prvá minúta. Neviem, aké má pocity matka, keď jej dajú dieťa v pôrodnici do náručia, no myslím, že boli veľmi blízke tomu, čo som cítila ja. Z návštevy sme odchádzali s tým, že máme synčeka Samuela. Celý formálny proces od prvej návštevy trval mesiac, no bol dlhší ako celé roky čakania. Konečne sme si mohli vziať synčeka domov. A keďže sme nechceli zostať len pri jednom dieťati, na Samkov prvý rok sme si podali žiadosť o druhé dieťa. Do roka a do dňa sme si vymodlili a vybehali druhého synčeka Richarda. A tak máme doma dve zlatíčka, ktoré sa ľúbia, objímajú, hrajú. A my ľúbime ich a všetci sme šťastní. Mimochodom, starší synček akoby manželovi „z oka vypadol“ a mladší je celá mama.
Chápem mamičky, ktoré tvrdia, že pri dvoch deťoch stihnú viac ako pri jednom. Aj ja mám ten pocit. Dokončila som štúdium na univerzite a získala titul Mgr. už pri našich dvoch pokladoch. A našla som si čas aj na občasné korčuľovanie, kurzy angličtiny, či návštevu sauny. Píšem vám preto, aby som dala nádej a povzbudenie všetkým mamičkám a ženám, aby sa nevzdávali, keď sú choré, ak majú zdravotný problém, aby nevzdávali boj o dieťa a nebáli sa, že popri materstve nebudú mať na nič iné čas. Deti dávajú toľko pozitívnej energie, koľko ani mamy nebudú vedieť spracovať.
Nepohoršujem sa nad matkami, ktoré dajú dieťa na adopciu. Sú to možno matky, ktoré vedia, že nedajú dieťaťu to, čo potrebuje, a že niekde čakajú ľudia naplnení láskou, ktorú chcú týmto deťom dať. Ďakujem im, že nešli na umelé prerušenie tehotenstva a tým mňa i celú moju rodinu a aj samotné deti urobili šťastnými. Všetkým snažilkám prajem veľa šťastia a nezabudnite, že je aj takýto spôsob mať deti, a aj keď nemajú naše gény – sú NAŠE.
