Skutočný príbeh: Stačilo tak málo...

Kontroly, našťastie, vždy dopadli dobre, nemala som žiadne komplikácie.  S manželom a celá rodina sme sa tešili na drobčeka. Ale v sobotu večer, v  31. týždni (8. mesiac tehotenstva), sa všetko skomplikovalo.

Prišlo mi  zle, začala som vracať. Doteraz si vyčítam veľa vecí..., že som nešla rovno do pôrodnice, alebo aspoň na nemocničnú pohotovosť, neprivolala sanitku... Vybrala som sa na pohotovosť na poliklinike v našom mestečku...

Doktor na pohotovosti sa na mňa pozrel a zhodnotil, že je to oneskorené tehotenské vracanie, pichol mi injekciu a to bolo všetko. Keď sme prišli domov, trošku sa to zlepšilo, už som nevracala, no dostala som silné bolesti.

Tá bolesť bola strašná, plakala som, modlila sa, skúšala všetko, aby to prestalo. Nakoniec sme šli do Prešova do novej pôrodnice, no boli sme presvedčení, že to nebude vážne, veď to tak zhodnotil lekár...

Odkedy som však vošla do miestnosti  v pôrodnici, veľa si nepamätám... Len doktora, ktorý mi povedal, že som vo vážnom stave a musia ukončiť tehotenstvo. 

To, čo sa dialo, mi povedala rodina neskôr. Aký bol lekár vydesený, ako im povedal, že sa ma budú snažiť zachrániť, ALE dieťa nemá šancu... Keby sme prišli o pár minút neskôr, zrejme by som už bola v kóme... Neviem si predstaviť, čo prežívali moji rodičia, sestry a manžel. 

O 22.45 sa narodil malý anjel s menom Lucka a mierami 42 cm a 1,5 kg. Bola taká drobná, bezbranná. Pôrod bol komplikovaný, bol zázrak, že doktor zachránil nás obe. Ja som mala preeklampsiu (ochorenie typické pre tehotenstvo, prejavuje sa zvýšeným krvným tlakom nad 140/90 a bielkovinou v moči).

Mala som tlak 200/180, ktorý nedokázali znížiť. Lucka mala zasa pupočníkovú šnúru okolo krku dvakrát obtočenú. Keď ju odmotali, zostal jej na krku odtlačok. Narodila sa v tom najhoršom mesiaci – ôsmom, a pridružilo sa aj krvácanie do mozgu. 

Prečítajte si: Hypertenzné choroby v tehotenstve - preeklamsia a eklamsia

Keďže som ležala v novej pôrodnici a ona v starej na oddelení pre predčasne narodené deti, pustili ma za ňou až po 4 dňoch. Keď som ju videla po prvýkrát, bolo to strašné a krásne zároveň. Manžel ma objímal a hovoril, že všetko bude dobré.

Nad vodou ma držala aj pacientka Helenka, ktorá si tiež prešla predčasným pôrodom. Po týždni pre mňa našli miesto v starej pôrodnici, a tak som bola bližšie pri Lucke. No po pár dňoch, keďže ja som bola v poriadku, som mohla ísť domov a dcérku navštevovať.

Keď som však prišla domov bez nej, bolo mi nanič, stále som plakala. 1. júna dcérku previezli naspäť do novej pôrodnice, vraj má byť v tej, kde sa narodila. Dodnes nechápem prečo, keď v starej prešovskej pôrodnici majú pre predčasniatka špecializované  oddelenie... 

Prečítajte si: Skutočný príbeh: Bol by zázrak, keby ste otehotneli...

Keď mi ju po prvýkrát dali do náručia, bolo to ako sen. My, mamičky predčasniatok, všetko berieme emotívnejšie, aj privinutie, na ktoré si musíme počkať... Keď vidíte svoje dieťa plakať v inkubátore a nemôžete ho utíšiť, je to strašné.

Plačete a cez slzy sa ho snažíte upokojiť. Snáď najkrajší moment bol, keď som sme si ju doniesli domov. Mala som vtedy 25. narodeniny a bol to najkrajší dar v živote. Odvtedy ubehlo 15 mesiacov. Prešli sme si rôznymi úskaliami s lekármi, cvičením.

No keď vidíte svoje dieťa, aké je šťastné, prežívate s ním bolesť, radosť..., tešíte sa z maličkostí, ako to, že sa vie prevaliť, či si samo sadnúť. Ďakujete Bohu, že vám doprial byť matkou. Takéto momenty sú pre mňa najkrajšie. Bude to aj tým, že som o ne kvôli chybe lekára na pohotovosti takmer prišla. Stačilo tak málo – zmerať mi  tlak.