Sila ženy

Mám 27 rokov, perfektného manžela, šikovnú a inteligentnú 20-mesačnú dcérku Dominiku a výbornú rodinu. Keď sme sa s manželom zosobášili, ešte som študovala na vysokej škole. Štúdium bolo popri zamestnaní, ktoré som hravo zvládala, tak prečo by som školu nezvládla aj na materskej dovolenke! Moje hrdinské vízie spľasli už v prvých týždňoch tehotenstva, keď sa dostavili ťažkosti. Keď sa v časopisoch píše o rannej nevoľnosti, tak ja si spomínam na celodennú nevoľnosť, ktorú som nepociťovala len vtedy, keď som spala.

Ako keby to nestačilo, pridružilo sa aj krvácanie z placenty a následná hospitalizácia, ale našťastie bolo bábo v poriadku. Tento stav trval do konca 4. mesiaca. Ešte musím spomenúť jednu vec, ktorá ma v tomto období veľmi trápila, a to boli dve operácie mojej maminy, ktorá sa veľmi trápila s rakovinou. Aj počas tohto kritického obdobia som zvládla skúšky a tretí ročník bol ukončený.

Tehotenstvo už prebiehalo bez väčších problémov, všetci sme sa veľmi tešili na bábätko a nevedeli sa dočkať, kedy sa narodí. Ten deň bol 23. november. Manžel bol pri pôrode, čo ho veľmi ovplyvnilo a vidno to aj na jeho vzťahu k Domuľe a ku mne (vrelo odporúčam každému oteckovi, ktorý ešte nie je rozhodnutý, či pôjde k pôrodu). Naša mamina, ktorá sa v tom čase liečila chemoterapiou a rádioterapiou, narodením svojej prvej vnučky úplne ožila. Stav sa jej síce zlepšil, ale stále pokračovala v liečbe. Aj keď nemohla úplne fungovať ako zdravý človek, využívala každú chvíľu, keď sa cítila lepšie, aby bola s malou. To jej dodávalo silu bojovať s chorobou. Ja som pokračovala v štúdiu, venovala sa dcérke, manželovi a rodine.

Prešli sme všetkými náročnými obdobiami – dojčením, s nimi spojenými zápalmi prsníkov, v ôsmom mesiaci zo zdravotných dôvodov s odstavovaním, odmietaním fľašky a aj umelého mlieka. Dominika veľmi citlivo reagovala na prerezávanie zúbkov, tak môžem povedať, že až tento posledný mesiac sa vyspíme celú noc. Takisto veľmi citlivo reagovala na skúškové obdobia, keď cítila, že mama je trochu „iná“. Ale všetko sme to zvládli a môžem byť na svoju dcéru len hrdá, pretože je veľmi šikovná a samostatná.

Ale tu sa môj príbeh ešte nekončí. Keď mala Dominika rok, otehotnela som. Druhé bábätko sme plánovali, až keď skončím školu, no podarilo sa nám to o niekoľko mesiacov skôr. Manžel sa veľmi tešil, čo sa o mne povedať nedalo. Priznám sa, že moje pocity boli veľmi zmiešané. Na jednej strane som sa na bábätko tešila, na druhej strane som v tejto situácii videla len množstvo problémov. Pretože bol predo mnou piaty ročník a s ním spojené skúšky, diplomová práca, štátnice a ešte aj moje „ego“, ako budem vyzerať (práve, keď som sa dala do formy a chcela som si promócie vychutnať v krásnych spoločenských šatách).

Teraz si určite myslíte, že sú to hlúposti, ale vtedy sa mi toto všetko odohrávalo v mysli a ešte viac mi to sťažilo, keď sa stav mojej maminy začal veľmi zhoršovať. Vianoce ešte chodila, ale od januára tohto roka zostala na lôžku. Priznám sa, že na vychutnávanie tehotenstva a rastúceho bábätka som čas vôbec nemala. Každú voľnú chvíľu som trávila s maminou, pretože bola nielen mama, ale aj úžasná priateľka. Nedokázala sa o seba postarať, tak sme sa starali my – otec, ja, manžel a pomáhala aj mamina kamarátka. Medzitým som robila diplomovku, skúšky a v podstate sa starala o dve domácnosti (ešte som zabudla spomenúť môjho 12-ročného brata Paľka, ktorý túto situáciu ťažko zvládal).

Mesiac pred mojimi štátnicami maminka zomrela. Samozrejme, že sa to nezaobišlo bez následkov – týždeň po pohrebe ma museli hospitalizovať pre príznaky predčasného pôrodu. Ale našťastie sa lekárom podarilo môj stav stabilizovať a pustili ma domov. Začala som sa učiť na štátnice. Bolo to hrozné obdobie, plné napätia, depresií a plaču, ale našla som v sebe silu ísť ďalej – kvôli mamine, ktorej som sľúbila, že školu dokončím, kvôli manželovi, ktorý mi bol (a je) najväčšou oporou, kvôli môjmu slniečku Dominike, kvôli bábätku, kvôli Paľkovi a kvôli všetkým, ktorí ma potrebujú. Štátnice som úspešne urobila, už mám aj po slávnostnej promócii a konečne si vychutnávam tehotenstvo a pohodu v kruhu rodiny. Staráme sa aj o Paľka, keďže náš ocino je pracovne vyťažený a najmä – bol to sľub mojej maminke.

Dúfam, že môj príbeh bude povzbudením pre všetky mamičky, pretože my ženy máme v sebe obrovskú silu zvládať rôzne prekážky a ťažkosti života. Držím palce všetkým maminám pri prekonávaní rôznych životných problémov a vášmu časopisu prajem veľa úspechov v ďalšej tvorivej činnosti.

Milé mamičky,

sila, s akou sa dokážete popasovať s osudom, jeho nepriazňou či bolesťami, ktoré život prináša, je obdivuhodná. Každý váš list je jej dôkazom a stáva sa inšpiráciou, hnacím motorom pre všetky z nás, ktoré občas máme pocit, že nevládzeme. Píšte nám i naďalej... Vaše príbehy sú spoveďou, pomocou a určite neostanú bez povšimnutia. Posielajte ich na adresu twiggy@mamaaja.sk, alebo kratka@mamaaja.sk. Za všetkých rodičov i nerodičov, ktorým svojimi riadkami či povzbudením pomôžete, ďakujeme...

redakcia