Reklamácia

V prvom rade sa vám chcem poďakovať za super časopis a aj za internetovú stránku, ktorú pravidelne navštevujem. Chcem sa s vami podeliť o úsmevnú príhodu z pôrodnice. Ale začnem pekne poporiadku.

S manželom sme si povedali, že už je čas na dieťatko. Keďže ja mám gynekologické problémy, odporučil mi aj lekár, aby sme s manželom na nič nečakali. Pokúšali sme sa o dieťatko rok. Viem, nie je to dlhá doba, ale postupne som zisťovala, že všetky známe z môjho okolia zostali tehotné a to bolo pre mňa ťažké. Neviete si predstaviť tú radosť, keď až asi desiaty tehotenský test bol pozitívny. Obaja sme sa na dieťatko veľmi tešili a milovali sme ho od prvej chvíle. Tehotenstvo som si vychutnávala. Bolo to moje najkrajšie obdobie v živote. Samozrejme, len pokiaľ som sa nestala matkou – potom to začalo byť ešte krajšie.

Posledné mesiace som nerobila nič iné, len som na internete študovala všetky informácie o pôrode s epidurálkou. A keďže manžel bol pri pôrode a chcela som, aby sme to obaja „prežili v pohode“, tak som nakoniec aj tak rodila. A môžem to odporučiť každej budúcej mamine, ktorá o tom uvažuje. Veď prečo nevyužiť možnosť „rodiť s úsmevom“, keď to moderná medicína ponúka?!

5. augusta sa nám konečne narodila krásna zdravá dcérka Nelka. Konečne sa to stalo. Boli sme rodina. Nelka dostala na druhý deň novorodeneckú žltačku, a tak mi ju nosili len na dojčenie. A tu sa začína naša veselá príhoda.

Raz, ako som tak išla dcérku zaniesť na „žiarenie“, stretla som sa na chodbe s maminou, ktorá si tam niesla synčeka. Bolo to neuveriteľné, ale tie deti boli ako jedno. Tvár, vlásky, ušká, všetko mali rovnaké, až na to, že Nelka mala na čielku malý pľuzgierik. Sestrička ešte zažartovala: „Jéj, akí sú rovnakí. Čo ak vám ich vymeníme?“

A prišlo nočné papkanie a mne priniesli malú hladošku na izbu. Plakala tak veľmi, že ma to až zarazilo. Ale hneď, ako som jej ponúkla prsník, bolo dobre. Ako tak papala, všimla som si, že jej ten pľuzgierik ožarovaním zmizol, ale čo ma ešte viac zarazilo, bolo, že ani pri pohladení nebolo cítiť žiadnu chrastičku. Ešte aj spolubývajúca mamina sa prišla pozrieť. A nepáčilo sa mi ani jej dýchanie – ako keby bola nachladnutá, čo ešte večer nebola. Začala som si ju prezerať. Vlasy, uši, noštek... Je to ona? Hádam by mi ju nevymenili?! Keď som ale skontrolovala nálepku s menom na ružovej perinke, upokojilo ma to – všetko bolo v poriadku. Už len preto, že som bola rozospatá, nenapadlo mi rozbaliť ju. A veď prečo aj?! Rodila som v „naj-nemocnici“. Také niečo sa tu nemôže stať...

Na druhý deň som na chodbe stretla maminu s tým chlapčekom. Hneď, ako ma uvidela, začala sa usmievať. Povedala mi, že sa jej tiež v noci všetko nezdalo – hlavne jej bolo divné, že čo to má ten malý na čele, a tak ho rozbalila. A čuduj sa svete. Žiaden chlapček, ale dievčatko. A tak išla k sestričkám „na reklamáciu“. Dobre sme sa obe zasmiali. Sestričkám sme potom už nič nehovorili. Stalo sa. A nikto im to nemôže mať za zlé. Veď sú dve na oddelení s 30-timi deťmi a v tú noc mali veľa pôrodov, čiže bolo rušno. Ale je smiešne, že si nevšimli, že chlapčeka balia do ružového a dievčatko do modrého. Manželovi som sa s úsmevom sťažovala, že čo som to za matku, keď si nespoznám vlastné dieťa.

Nelka má už pár mesiacov a robí nám len radosť. A ešte niečo! Tá mamina býva len kúsok od nás, takže sa s nimi budeme vidieť častejšie. Dúfam, že si naše detičky budú rozumieť, veď majú niečo spoločné.

Máte podobný veselý zážitok z pôrodnice? Aké máte vy zážitky z pôrodnice? Píšte na twiggy@mamaaja.sk.