Prarodičia a bábätko

Prarodičia a bábätko
22.3.2010 v kategórii Mama, autor Aida Kuglerová, foto: istockphoto.com

Malý princ si spokojne žužlal prstíky, a to už dedko nevydržal a spustil. Čo sme to za rodičia, keď dieťaťu nedáme jesť, veď je evidentne hladné.

Hovorí sa, že starí ľudia sú horší ako malé deti. Možno je to niekedy aj pravda, ale keď si človek uvedomí, koľko toho v živote prežili a nás všetkých to vlastne čaká tiež, mali by sme sa na to pozerať s úctou a rešpektom. V našej rodine to berieme aj  s veľkou dávkou humoru a tak nám ostanú veselé príhody a spomienky pre budúce generácie.

Začalo sa to mojím tehotenstvom. Do 4-tého mesiaca sa môjmu dedkovi (úctyhodný vek 80 rokov, babka o pár rôčkov menej) zdalo, že keďže mi nevidno žiadne brucho, asi som ani neni tehotná a len si chcem poistiť muža (bola som už vydatá 3 roky). Potom asi v 8 mesiaci sa mu zdalo, že nie som dáka veľmi veľká, buď to budú dvojičky, alebo mi už nemajú dať jesť. Keďže to dedko myslel smrteľne vážne, tak na takéto poznámky musí mať človek pevné nervy. Ale hnev odkladám bokom, veď aj ja budem stará, len dúfam, že milšia. Ja mám svojich starých rodičov veľmi rada, lebo všetky moje prázdniny v detstve boli úžasné. Babka vedela robiť najlepšie raňajky na svete a nehovoriac o super rozprávkach a tajuplnej záhrade....

Keď mal náš malý princ dva mesiace, vybrali sme sa na prvú návštevu. Bolo už načase, ale keďže bývame 2,5 hodiny cesty autom, tak sa nám to zdalo tak akurát. Vrúcne a hlučné privítanie bábätko prespalo, ale následné striedanie náručí už také ľahké nebolo. Silné pľúca sa ozývali v každej miestnosti domu a ešte aj pes na dvore sa veľmi rád pripojil k tomuto koncertu.

Babka sa usmievala, v očiach slzy šťastia, dedo sa už mračil. Keď všetko utíchlo, popíjali sme čajík a pri bežnom rozhovore sa dedko akoby mimochodom opýtal: „a už viete, aké mu dáte meno?“ Všetci sme na pár sekúnd zmeraveli, manželovi aj koláčik spadol z lyžičky. Snažili sme sa mu vysvetliť, že on už meno má, ale on sa s menom Timur akosi nevie stotožniť, tak si ho nepamätá (dodnes ho volá „ty“ alebo len dieťa). Babka aby to zahovorila, začala nosiť dary pre „dediča trónu“. Ona ho tak volá, odkedy sme sa dozvedeli, že to bude chlapec.

Aby ste chápali, naše imanie pozostáva z ešte nesplateného auta a nábytku z Ikea, ale ona ho aj tak pred každým volá dedič trónu, tak my jej tú radosť neberieme a voláme ho (len občas) malý princ. Babka teda začala zvláčať hromadu oblečenia, ktoré hrdo predvádzala. Nebolo by na tom nič úsmevné, ale polovica tých vecí bola na 5-ročné dieťa a tá druhá bola ružová. Mohla som vysvetľovať koľko som chcela, že toľko ružových vecí mu nie som ochotná obliekať ani na doma, ale jej sa tá farba proste páči a hotovo. Tak sme všetko s úsmevom a s vďakou pobalili, rozlúčili a tešili sa na ďalšiu návštevu.

Pár pekných chvíľ sme zažili, keď nás prarodičia pozvali na slávnostný obed. Malý princ mal vtedy šesť mesiacov a bolo horúce leto. Všetci usadení za veľkým stolom sme sŕkali z pariacej sa polievky, keď babka oznámila, že už žiadne ružové oblečenie kupovať nebude, dá nám obáločku, kúpime si sami. Ale ako dôkaz, že sme to minuli na dediča trónu, chce to oblečenie vidieť aspoň na fotkách. Po takýchto dobrých správach sme sa s nadšením pustili do domácej pečenej kačky, rezníkov a všetkých tých vecí čo k tomu patria.

Malý princ si spokojne žužlal prstíky a to už dedko nevydržal a spustil. Čo sme to za rodičia, keď dieťaťu nedáme jesť, veď je evidentne hladné. Mohla som ja vysvetľovať, že papá v dosť presných intervaloch a ešte to aspoň hodinku potrvá, kým bude piť mliečko. Rázne som musela zakročiť, keď mu chcel do úst strkať rezeň. Milý dedko bol urazený, že máme rozmaznané dieťa, veď babka robí rezne výlučne z chudého mäsa. Banán a piškóty predsa nie je riadne jedlo. Naozaj sranda. Nervové vypätie som tiež zažívala po jedle, keď chcel malému namáčať prsty do piva, veď oni to svojim deťom robili tiež a dnes im predsa nič nie je, vraj čo som taká fajnová. Čo k tomu dodať?!

Najbližšie sa malý princ stretol s prastarkými ako 7-mesačný. Nejako sme neodhadli čas príchodu a malému sa chcelo hrozne spať. Poprosila som teda starkých, že si s ním ľahnem do prednej izby, takú hodinku si pospí a bude zase čulý. Taká atrakcia sa neponúka každý deň a tak chodili nazerať do dverí každých päť minút. Na tom by nič nebolo, ale náš nahluchlý dedko stále vykrikoval: „už sa mu zatvárajú oči“ a samozrejme ich potom malý princ vždy otvoril. Po 20-minútovom spánku dieťa nepokojne vrieskalo a dožadovalo sa len môjho náručia. Pre blaho všetkých sme chceli prísť radšej teda v iný deň. Zase len sme boli my za zlých, lebo rodič, ktorý nevie utíšiť svoje dieťa, je proste nanič.

Na prvé Vianoce dostal malý princ od svojich prarodičov obáločku, čokoládových Mikulášov, ovocie a plyšového macka. Pri tejto príhode treba podotknúť, že dedkove zdravie a myseľ je podlomené, tak to všetci berieme s veľkou rezervou. Malý princ sa pustil do čokolády a banánov, v tej chvíli mu ku šťastiu nič nechýbalo, len chudák dedko nechápal, prečo tú obálku neotvára. Tak ju teda otvoril sám a strkal mu eurobankovky do ručičky. Malý ich hodil na gauč a ďalej sa venoval čokoláde. Dedko sa urazil až tak veľmi, že na odchode sa s nami ani nerozlúčil. Ako mu vysvetliť, že 9-mesačné dieťa nevie, čo sú to peniaze a že my si to veľmi vážime?

Ako 11-mesačný náš Timurko už doslova behal. My, hrdí rodičia, sme ho všade predvádzali ako cvičenú opičku a tešili sa z úspechov. Babka mu uplietla o päť čísel väčšie ponožky a kúpila zase ružové tepláky – veď boli také krásne. No a keď sa dedko tváril veľmi ustarostene, dozvedeli sme sa, že sa mu nezdá, že malý ešte nerozpráva súvislé vety, ba ani jednoslovne neodpovedá na jeho otázky.

V 18-tich mesiacoch bol malý princ ako víchor a všetko ho zaujalo tak na jednu minútu, nieto ešte sedieť pradedkovi na ubolených kolenách a počúvať príbehy. Mysliac si, že vymyslel ako dieťa zaujať ťažkým krokom, sa vytratil dedko von. Vrátil sa s obrovským bielym zajacom a chcel ho nanútiť malému princovi do náručia. Keďže živý zajac bol premiérou, dôvera v to čudné zviera bola malá. Cúval pred dedkom okolo stola, až to dedko nevydržal a nasilu mu chcel zajaca podať (lepšie povedané zajaca hodil, ten spadol a utiekol pod gauč). Samozrejme nasledoval šok, veľký plač a zase urazenosť do špiku kostí.

Teraz má malý princ 24 mesiacov a na Veľkú noc sa chystáme na návštevu k prastarkým. Náš šibal je mimoriadne pohyblivý a mimoriadne urečnený. Tak som dopredu zvedavá ako bude dedko spokojný s vývojom pravnuka. Niekedy sa pristihnem pri myšlienkach, že sa celkom teším na nové veselé a tak trochu aj tragikomické situácie s našimi dedkovcami (tak ich volá sám malý princ). 

 

Máte zaujímavý zážitok, či skúsenosť? Čakáte bábätko, alebo sa brodíte neprespatými nocami? Vychovávate a máte tipy a triky, o ktoré sa chcete podeliť? Neváhajte a píšte nám! Vybrané články budú publikované a honorované!