Pohovorme si

11.6.2010 v kategórii Mama, autor Mgr. Jarmila Hýroššová, foto: istockphoto.com

Popri pozornom počúvaní je dôležité, aby ste správne nadviazali na to, čo dieťa povedalo a vyhli sa určitým spôsobom reakcií.

Niektoré deti majú taký rýchly prúd reči, že ich len ťažko možno stopnúť, a z niektorých treba doslova ťahať, čo sa dialo v škôlke alebo čo zažili s priateľmi. Mnohých rodičov zneisťuje táto chýbajúca túžba oznamovať a trpia tým, že sa nevedia s deťmi poriadne porozprávať. Dôvod je často v určitých komunikačných štruktúrach, ktoré sa udomácnili v rodine. Kto si dokáže uvedomiť, čo sa presne deje, keď spolu hovoríme a dodržiava pritom určité pravidlá, ten sa bude čudovať, ako rýchlo môže opäť narásť potreba detí porozprávať sa.

Vedieť správne počúvať
Rozhovory s deťmi stroskotávajú často na tom, že rodičia nepočúvajú správne. To vedie k tomu, že sa deti necítia brané vážne a potreba zdôveriť sa klesá.
Pri úspešnom počúvaní by ste mali mať na zreteli nasledovné aspekty:

  • Koncentrujte sa na to, čo vám dieťa hovorí a vypočujte si ho až do konca.
  • Pýtajte sa dodatočne, ak ste niečomu nerozumeli.
  • Vyjadrite svoj záujem aj neverbálne: obráťte sa k dieťaťu a nadviažte očný kontakt.
  • Zdržte sa názorov, komentárov a rád.
  • A veľmi dôležité: Ak práve nemáte čas, aby ste dieťa počúvali, povedzte mu to láskavým tónom. S tým sa dieťa uspokojí oveľa skôr ako s polovičnou láskavosťou, kedy ho budete počúvať na pol ucha, otočení ku kuchynskej linke.

Kto počúva svoje dieťa, signalizuje nasledovné: Zaujímam sa o teba a chcem mať účasť na tom, čo hovoríš a robíš. Tým sú deti podnecované k tomu, aby hovorili o svojich myšlienkach, pocitoch a zážitkoch.

„Chytiť sa“ počutého
Popri pozornom počúvaní je dôležité, aby ste správne nadviazali na to, čo dieťa povedalo a vyhli sa určitým spôsobom reakcií. Demonštrujme to na malom príklade: Päťročná Klára príde zo škôlky v zlej nálade: „Dnes som sa pohádala so Sylviou. Ona je taká hlúpa. Nechcem, aby prišla na oslavu mojich narodenín.“
S nasledujúcimi komunikačnými postupmi by mama pravdepodobne skazila Kláre chuť do ďalšieho rozprávania:

  • Rozkaz/nariadenie: „Jasné, že príde na tvoje narodeniny. Veď sme ju už pozvali.“
  • Varovanie/hrozba: „Ak sa s ňou opäť nepomeríš, vyjde celá párty navnivoč.“
  • Radiť: „Sylvia je také milé dievča. Zajtra sa s ňou skús nejako pekne pohrať a potom si to ešte raz premysli s tým pozvaním.“
  • Odbočenie: „Ále čo, tvoja narodeninová oslava bude úžasná a bude sa páčiť všetkým deťom.“
  • Utešovanie: „Ach, ty moje chúďatko, tá Sylvia ťa stále hnevá. Poď trošku sa poľúbime.“

Niektoré z týchto stratégií vyzerajú na prvý pohľad úplne normálne. Prečo by sme nemohli dať dieťaťu radu alebo ho utešiť? Proti tomu nemožno v podstate nič namietať. Ale takéto reakcie, poskytované dlhodobo, sprostredkúvajú dieťaťu asi toto: „Ja viem, čo je pre teba dobré, myslím si, že nezvládneš vyriešiť problém sama.“ To dieťaťu dodáva pocit, že je neschopné a časom sa uzavrie. S otvorenou otázkou, ako napr. „Prečo ste sa vy dve pohádali?“ alebo „Čo ti na Sylvií prekáža?“, by mala mama oveľa väčšie šance, aby Klára porozprávala o svojich zážitkoch. A v dialógu by si Klára ešte raz premyslela rozhodnutie a mohla by prísť sama na nejaké nové riešenie.

Postarať sa v rodine o otvorenú komunikáciu
Ak deti zažívajú, že sa rodičia radi rozprávajú, pričom preberajú nielen veselé, ale aj smutné zážitky a veľakrát sa i názorovo v rozhovoroch rozchádzajú, pôsobí to pozitívne na pripravenosť dieťaťa komunikovať. Ďalšia vec je, že deti sa učia podľa svojich vzorov. Je preto dôležité brať deti v dialógu ako partnerov a rešpektovať ich potreby. Deti môžu prevziať za seba veľakrát viac zodpovednosti, ako si rodičia myslia. V rozhovoroch, najmä v takých, kde sa preberajú konflikty, je dôležité prejaviť deťom dôveru a spoľahnúť sa na ich nápady a návrhy, aj keď tieto nie vždy korešpondujú s tými našimi. Týmto spôsobom sa deti dozvedia, že aj ony „majú čo povedať“. To ich zase podnecuje k tomu, aby v konfliktných situáciách neostávali v úzadí, ale aby v otvorenom rozhovore vyjadrili svoje záujmy.

Primäť deti rozprávať prostredníctvom fantázie
Niekedy je milé so svojím dieťaťom len tak v myšlienkach snívať. Vtedy sú vhodné otázky ako: „Kam by si letel/a, keby si teraz mohol/la niekam letieť a čo by si tam robil/a?“ Alebo: „Keby si teraz vyhral/a milión korún, čo by si s nimi robil/a?“ Pri takýchto fantáziách sa môžu deti a rodičia veľa dozvedieť o svojich snoch, strachu i prianiach. Pre dôverný vzťah medzi rodičmi a ich deťmi majú takéto spoločné komunikačné skúsenosti nevyčísliteľnú hodnotu.