Plienkové trampoty

Musím sa priznať, že tiež patrím k tým rodičom, ktorí by nedbali, aby ich dieťa akonáhle sa naučí trochu rozprávať, chodiť a samo jesť, prišlo i na to, aká je plienka zbytočná vec a ako sa jej dá ľahko zbaviť.

U dvoch starších detí sme plienky odložili okolo druhých narodenín. U každého to bol iný príbeh, jeden sa odohrával v lete, druhý v zime a nikdy to netrvalo dlho. U staršej dcérky to bolo asi najrýchlejšie, v lete rada behala v šatočkách bez plienky a vtedy si začala uvedomovať, aké je to super - nemať plienku. Veľmi sa jej to zapáčilo a o plienke už nechcela ani počuť. Začala sa pýtať, keď chcela cikať či na veľkú a nočník sme ani nepoužili, rovno sa išlo na WC. U druhého syna som využívala najviac nočníkovú metódu, každé ráno vedel na nočníku presedieť aj hodinu, častokrát sa zahral alebo začítal do nejakej knižky, až mi potom bolo ľúto tej otlačenej prdelky. Takto to fungovalo niekoľko týždňov, potom sme prešli podľa vzoru staršej sestričky na WC a do druhých narodenín sa aj on zaradil medzi detičky "šikulky".

Boli to pre mňa veľké úspechy, aj keď sa v mojom okolí našla nejaká tá šikovnejšia mamina, ktorej deti "extra šikulky" to stihli do 15 alebo 18 mesiacov. Najmladší syn sa stal pre mňa i manžela najtvrdším orieškom, ktorý sme doteraz nerozlúskli, a to má 3 roky a 4 mesiace. Utešujem sama seba, že sa to raz skončí, veď s plienkou určite nepôjde do školy... ale začnem od začiatku.

Aj u starších detí som s metódou spoznávania nočníka začala asi vo veku 1,5 roka a podľa ich záujmu, či skôr nezáujmu som sa potom riadila. Najmladší syn spočiatku nočník odmietal, ale po čase sa mi podarilo posadiť ho naň s tým, že tam vydržal asi 30 sekúnd. Takéto oťukávanie bez nejakého výsledku trvalo pár týždňov. Neskôr som začala s ranným sedením na nočníku spestreným čítaním knižiek alebo hraním, a to už prinášalo i úspechy. Synčeka som nezabudla odmeniť veľkým potleskom a spolu sme potom obsah nočníka odprevadili na ďalšej ceste.

Pri našich potulkách na čerstvom vzduchu som ešte neriskovala bez plienok, vždy po príchode domov som chlapca posadila na nočník a keď sa nič nepodarilo, doma sme to sem-tam riskli aj bez plienky. Každú chvíľku som sa ho pýtala, či nechce cikať, po piatom opýtaní mi už bolo jasné, že je neskoro. Pančušky, papučky, tepláky - všetko mokré a nočník zívajúci prázdnotou.

Toto sa opakovalo častokrát, keď sa mi nepodarilo vystihnúť tú správnu chvíľu. Nevzdávala som to, aj keď po polhodinke sedenia na nočníku chlapec odbehol niekde do kúta, kde mohol nerušene bez svedkov vykonať svoju potrebu do plienky.

Blížili sa jeho druhé narodeniny a stále nič, niekoľko úspechov z rána mi nepomôže, keď privediem syna do škôlky. U nás takých "plienkošov" nechcú. Náhle sa ozval aj môj zamestnávateľ s otázkou, či by som nechcela už nastúpiť do práce. To bola super príležitosť ako vylepšiť rodinný rozpočet, manžel ako vodič autobusu nezarobí nejakú horibilnú sumu, takže moja odpoveď bola áno. Vedela som, že škôlka nepripadá zatiaľ do úvahy, preto jedinou možnosťou bola pomoc svokry na dôchodku. Tá sa s veľkou radosťou ujala najmladšieho vnúčika s tým, že o pár dní už bude behať bez plienky. Tiež patrí medzi maminy - rekordmanky, vždy, keď spomenula, že jej chalani sa "pýtali" už ako 1,5 roční, pripadala som si neschopná. Teraz bude mať príležitosť ukázať svoje schopnosti.

Ráno som sa o deti postarala ja, staršie doviedla do škôlky a mladší, keď sa náhodou zobudil skôr, posedel si na nočníčku, ale častejšie sa stávalo, že ešte pri mojom odchode spal, takže všetko som prenechala svokre. Uplynuli týždne, mesiace a svokra nedokázala ani to, čo ja, ranné sedenie na nočníku vnúčik s babkou odmietal a počas víkendov to už nefungovalo ani so mnou. O nočníku už nechcel ani počuť, zaťal sa a aj keď si už plne uvedomoval, kedy sa blíži čas cikania a veľkej potreby, nevypýtal sa.

Nestresovala som, verila som, že s príchodom leta a tepla sa plienok určite zbavíme. Leto prišlo aj teplá, ale tvrdohlavý synátor si aj teraz našiel spôsob, ako nás dobehnúť. Začal si uvedomovať, že sa cíti oveľa lepšie a pohodlnejšie, keď je bez plienky, ale keď to už išlo naňho, vypýtal si plienku a niekde za rohom si uľavil. Najprv som mu to nechcela tolerovať, to už je veľa, takto si z nás robiť dobrý deň. Keď sme mu plienku nechceli dať, radšej to v sebe držal i niekoľko hodín, tak tu zasa vyhral on a dostal, čo chcel. Ani počas mojej dovolenky sa mi nepodarilo obnoviť jeho vzťah k nočníku.

Začala som sa zamýšľať nad tým, či ho svokra násilím nechcela prinútiť sedieť na ňom a tak spôsobila tento jeho odpor. Neviem, aké metódy používala, isté je, že som jej dlžníkom, a je odo mňa vrcholne nevďačné zamýšlať sa nad niečím takým. Syn má teraz 3 roky a 4 mesiace a ja môžem povedať, že sme sa kúsoček pohli smerom k cieľu, ktorým je vytúžená nezávislosť od plienok. Chlapec si ešte stále pred potrebou pýta plienku, ale urobili sme pokrok - s tou plienkou na zadku si sadne na nočník. Mnohé z vás sa možno teraz zasmejú, alebo skonštatujú, že takéto divadielko by svojmu dieťaťu nedovolili hrať, ale ja som šťastná, lebo dúfam a verím, že cieľ je už blízko, aj keď veľký kus cesty sme sa uberali zlým smerom.

Týmto vás, mamičky, chcem i poprosiť o radu, ak ste zažili podobné trampoty so svojimi deťmi, poraďte, ako sa vám to podarilo zvládnuť. Vďaka.