Otca som dala do zariadenia pre seniorov. Som nevďačná dcéra?
Pred piatimi rokmi nám zomrela mama vo veku 68 rokov. Otec sa s jej smrťou vyrovnával veľmi ťažko. Boli na sebe celý život závislí a naviazaní. Najmä, keď sme odišli z domu a zostali sami.
Otec býva v našej rodnej dedinke, do dvoch hodín odo mňa a mojej rodiny. Po maminej smrti sme za ním chodievali každý víkend a len sledovali ako chradne a dvor, o ktorý sa s mamkou stále starali, pustne. Otec je silný chlap, zdravý a pri sile, ale samota mu nerobila dobre.
OTECKOVIA: Neha v pevnom objatí
Otca som si po smrti mamy zobrala k sebe
Keďže moja mladšia sestra žije v zahraničí, zobrala som si otca k sebe domov. Najprv na striedačku, týždeň u mňa, potom sme ho odviezli domov. Ani to nebolo celkom ono. U nás bol celé dni sám, z roboty chodievame podvečer, deti sú už na vysokej. U seba doma to isté.
Sám ocko prišiel s myšlienkou, že on nám nechce robiť starosti a že ho máme dať do domova. Zhrozila som sa tejto myšlienky aj keď je pravda, že na jeho prítomnosť u nás sme si museli zvyknúť. Žiadne dlhé posedenia s kamarátmi, dovolenky, celkovo iné fungovanie domácnosti. Ale dať otca do domova mi nenapadlo. Trval na svojom a tak sme sa so sestrou rozhodli, že skúsime.
"Do starobinca nepôjdem"
Po dlhom hľadaní a vybavovaní sme našli neďaleko zariadenie pre seniorov, ktoré sa nám páčilo. Otec si vyberal sám. Nechcel žiadne doliečováky, klasické ponuré domovy dôchodcov, „do starobinca nepôjdem“, hovoril.
Keď sme ho viezli, atmosféra v aute bola dusná. My sme si to vyčítali, ocko nevedel, čo ho čaká. Boli sme dohodnutí, že ak sa mu tam páčiť nebude, vráti sa k nám. Ale otec sa udomácnil rýchlo. Tešil sa z toho, že je medzi rovesníkmi, že majú denný program a dokonca výlety (on, chlap z dediny bol na koncerte vo filharmónii). Normálne sa vrátil v 76 do života.
Som nevďačná dcéra, ktorá otca strčila do domova dôchodcov
Nám sa však začali galeje. Toľko nenávistných poznámok a pohľadov som v živote nezažila. Volala nám aj rodina, že prečo sme otca „odložili“ do domova, že oni by si ho zobrali. V rodnej dedinke sme zostali ako najhoršie dcéry. Občas sme prišli aj s ockom do rodného domu ho vypratať a dať do poriadku dvor, ale tie pohľady ste mali vidieť! Ocko mávol rukou, keď mu suseda spoza plota vravela: „Jój, Jožko, takto si dopadol.“
Trápi ma, že ľudia odsudzujú aj to, čo nepoznajú. Dnes už zariadenia pre seniorov vyzerajú inak. Nie sú len pre chorých, ale aj pre osamelých starších ľudí, ktorým rovesníci pomôžu prekonať smútok a samotu. Som rada za môjho otca a ľudia nech si vravia, čo chcú. Aj keď počuť „nevďačná dcéra“ pichne pri srdci.
čitateľka Monika V.
Chceme počuť aj Váš príbeh. Napíšte nám o svojom živote, o jeho radostiach i trápeniach, podeľte sa s ostatnými mamičkami a môžno si pomôžete navzájom.
Píšte nám na adresu: story@orbisin.sk
