Osud alebo náhoda?

Bola som v 2. ročníku Pedagogickej fakulty. Už vtedy som si predsavzala, že so študentom - budúcim učiteľom chodiť nechcem. Vytvorili sme si s kamarátkami vlastné dôvody vychádzajúce z dlhodobého pozorovania - sú to sukničkári, "ozajstní" chlapi študujú inde (dávno viem, že je to nezmysel), budú málo zarábať. Človek mieni, náhoda či osud mení.

Bol upršaný novembrový deň. Cez víkend som ostala na internáte. Chceli sme si so spolubývajúcimi vyjsť do mesta. Dážď zmenil naše rozhodnutie. Večer sme ostali na diskotéke na internáte.  Zabávali sme sa celkom dobre. Bola to dámska jazda, keďže ani jedna z nás nebola zadaná. Zatiaľ. Rýchle tanečné kolo vystriedalo pomalé, stroboskopy vypli, intenzita svetla výrazne klesla. Keďže žiadna z nás nevytvorila dvojicu na slaďák, sadli sme si. Ja z nedostatku miesta kamarátke na kolená.

Boli sme zaujaté rozhovorom, takže som si nevšimla, že ma oslovila akási vysoká silueta. Podľa farby hlasu - muž. "Ideš si zatancovať?" Z nepohodlného sedenia ma boleli nohy, tak som šla. V tej tme som si všimla len vysokú postavu a  príjemný hlas. Priznám sa, ten vzrast mi celkom imponoval, lebo pri mojich 175 cm-och som s výškou partnerov mala niekedy problém. Niežeby to bolo podstatné, ale nosiť vyššie podpätky a pocit  "oprieť sa" o muža nie je na zahodenie.

V hlučnej hudbe mi zaniklo jeho meno a pýtať som sa nechcela. Zato som sa dozvedela, že miesto trvalého bydliska je 15 km od môjho a to bolo veľké plus. Vzťah na diaľku nie je pre mňa. Po skončení kola sme akosi automaticky vyšli zo sály spolu a rozprávali sa, akoby sme sa poznali roky. Teda, hovoril hlavne on. Keďže študoval fyziku, prebral teóriu relativity, vesmír, štvrtý rozmer hmoty,... Nič pre mňa, humanitne zameranú. Síce som počúvala, no myseľ mi zamestnávalo: Nestrácam tu čas? Má to zmysel? Ale nechala som dianiu voľný priebeh. Dobre som urobila. Neskôr  mi povedal, že rečnil o všetkom možnom, aby zakryl rozpaky. Zistili sme, že máme pár spoločných záujmov.

Nadránom ma odprevadil pred izbu, dovolila  som letmý bozk na líce a bez prísľubu ďalšieho stretnutia sme sa rozlúčili. Zavrela som za sebou dvere. Ako prvé ma napadlo: Čo som urobila? Veď s učiteľom som nechcela mať nič spoločné. Keď sme sa o pár dní stretli na chodbe fakulty, pozerali sme na seba ako cudzí. Každý z nás čakal, že  pozdraví ten druhý. Tento okamih mi mal dokázať, že diskotéka bola "jednorazovka".

Na týždeň som naňho zabudla, pokiaľ sme do seba takmer nenarazili v jedálni. Plynule sme nadviazali na prvé stretnutie, zopakoval mi svoje meno. Vtedy asi preskočila tá povestná iskra.  Od diskotéky uplynulo takmer 17 rokov, ale tie chvíle mám v živej pamäti. Po roku vzťahu som sa dozvedela, že do klubu zašli len na chvíľu. Ten môj (už 12 rokov manžel) si chcel zatancovať. V tme stavil na náhodu.

Občas uvažujem: Bola to náhoda alebo osud? V tom množstve mladých a v tme sme sa našli práve my. Ako keď do seba zapadnú dieliky puzzle. Aký by som mala život  (bývanie, deti, priatelia), keby sme sa nestretli? Ak by som sa chcela hrať so slovíčkami, použila by som spojenie osudová náhoda. A tiež: byť v správnom čase na správnom mieste...