Očami mamy - Vianoce

Očami mamy - Vianoce
21.12.2016 v kategórii Mama, autor Mgr. Marika Koscelníková, foto: istockphoto.com

Už sú tu! Stromčeky, vyblýskané vianočné gule, hola-hej santovia a nesmrteľné pesničky znejúce v každom obchode. Kupuj, kupuj, míňaj, míňaj, poteš svoju rodinu, splň sny, sprav zázrak. Kúpiť, zabaliť, prekvapiť. Rozžiar očká svojich detí... Lebo sú Vianoce.

Kým som nemala dieťa, zo všetkých síl som sa snažila nepodľahnúť komerčnému tlaku Vianoc. Na vianočný punč som síce zašla, ale nadšenie z anjelov svietiacich nad hlavou v stánku som nezdieľala. Podprahové reklamy manipulujúce s emóciami statočne ignorovala. Stačil mi ani nie polmetrový umelý symbol vianočných sviatkov a vianočné koláčiky mi nikdy nechutili.

ALE. Zmenila to moja dcéra. Nadšená z každej farebnej gule, svetielok, fascinovaná drevenými anjelmi a perníčkami na vianočných trhoch. Jej radosť zo snehuliaka v obchodnom dome a očarenie Mikulášom - „čo má vo vreci, mami, čerta? Ako sa tam dostal, prečo, prečo?“ Tento rok zdieľam jej radosť. Teším sa s ňou a budeme mať doma väčší stromček, ozajstné gule.

Lebo moja dcéra ma naučila tešiť sa. „Waw, stromček, waw, snehuliak, sane... waw“.  Máme tak málo príležitostí tešiť sa z niečoho a na niečo, že keď tá príležitosť je tu a teraz, hľadáme dôvody, prečo ju ignorovať. Nebudem tomu malému stvoreniu kaziť radosť vysvetľovaním, že tie žiariace gule sú len obchodným lákadlom.

Sladkasté pesničky, mega hviezdy a stromčeky nás len majú prinútiť vojsť a kúpiť. Časom to sama pochopí. Teraz jej ten pocit čistej radosti doprajem. Nech nekriticky výska od šťastia, keď uvidí Mikuláša v potravinách a teší sa z úbohého kapra v kadi.     

A ešte je tu ďalšia vec, kvôli ktorej sa na tieto Vianoce teším. Uvedomila som si, že teraz som ja nositeľkou tradícii v našej rodine. Malá bude možno o pár rokov podávať to isté vianočné menu, pestovať tie isté vianočné tradície. Dodrží rovnaký scenár štedrej večere, tak ako ho ja dodržiavam naučená od svojej mamy.

Dám si záležať na vianočnom prestieraní, urobím medový krížik svojim blízkym na čelo a porozprávam príbeh o narodení Ježiška. O pár rokov budem pre svoje dieťa trápna a bude chcieť ísť radšej na chatu s frajerom ako doma krájať jabĺčko. Práve preto si to užijem teraz, keď som pre ňu ja a všetky tie vianočné čary waw.

Stala sa zo mňa tá mama, ktorá od dojatia na Vianoce plače a teší sa z ľudí za sviatočným stolom. No a čo, že dostanem papuče a župan. No a čo, že som minula svoj rodičovský príspevok. No a čo, že v telke ide zase popoluška. No a čo, že sú Vianoce vnímané ako komerčný sviatok. Povedané slovami Karla Čapka:  

„Štedrý den je den, kdy se láska neosvědčuje kázáním o lásce, nýbrž darováním nových košil nebo velbloudích papučí. Je to den, jehož sláva není v praporech a průvodech, nýbrž ve slavném sedění doma. Je to nejhmotařštější ze všech svátků a slavných dnů; ale jeho materialismus mu kupodivu nic nebere na jeho obzvláštní svatosti...“ (25.12.1925)

Šťastné a veselé, mamičky!