FEJTÓN: Pane, vy máte pipíka?
Keď niečomu nerozumiete, pýtajte sa. Deti sa pýtajú. Veľa a na všeličo.
Takto nejako to majú aj tie naše deti. Preto sa pýtajú, pýtajú, dookola na to isté, lebo naša odpoveď im nestačí.
Pre deti sú aj z nášho pohľadu ľahko pochopiteľné veci typu – piesok sa nepapá, sestrička vlásky potrebuje, rezance nepatria na stenu a podobne – ťažko pochopiteľné.
Žena doma: Čo mi z vás, deti, vyrastie?
Obdobie "prečo" je čarovné...a náročné
Ctižiadostivý rodič netrpezlivo čaká kedy sa z jeho dieťaťa vyderie prvé „prečo“ a horlivo vysvetľuje. Aj druhýkrát, tretí, po týždni mu ešte zostanú zvyšky počiatočného entuziazmu, zhlboka sa nadýchne a odpovie trpezlivo na otázku.
Lebo vie, že jeho dieťa je zvedavé a keď je zvedavé, niečo sa dozvie a keď sa dozvie, bude múdrejšie. Na dvadsiate druhé prečo (pri tej istej veci) už rodič len pobúrene odvrkne - preto.
Netreba ho za to viniť, aj my rodičia máme predsa svoje hranice. Tu však treba podotknúť, že odpoveď preto len vyprovokuje ďalšie prečo. A teraz, milý rodič, pozor!
Toto je výsledok rozvoja rozumových schopností dieťaťa – vie, že táto odpoveď nestačí, že ste ho odignorovali a dožaduje sa nápravy. Zatlieskajte si, idete dobrým smerom, vaše dieťa rozmýšľa...
Otázky detí sú veľmi všetečné a občas aj ťažké
Základné otázky typu - prečo sa dážďovka ani chrobáčiky z nosa nesmú jesť - ešte ako tak zvládneme. Kríza našej autority a všemúdrosti (mama všetko vie) nastane, keď dieťa príde zo školy so zložitými otázkami. Nazvime ich vedecké.
Podľa prieskumov až štvrtina rodičov nevie odpovedať na otázky svojich ratolestí. Polovica z nich dieťa odbije, alebo sa snaží zmeniť tému. Tretina priznala, že si odpoveď vyhľadá na internete, sú aj takí, ktorí si odpoveď vymyslia, ďalší pošlú dieťa s otázkou za druhým rodičom.
Zvedavé otázky detí
Keď to mamky vzdajú, ockovia majú na všetko odpovede
U nás doma sa zatiaľ riešia len otázky typu dážďovky, ale aj tak niekedy rada využijem možnosť posunúť otázku tatovi. Je za tým skrytá malá škodoradosť, ale hlavne zábava.
Tatovia sa snažia byť pri vysvetľovaní vedeckí (používajú dospelácky slovník a hovoria napríklad o vodivosti materiálov a účinkoch elektrického prúdu bez ohľadu na vek juniora), po piatom prečo napokon zúfalo zhodnotia, že je to nebezpečné.
Využijú gesto (zdvihnutý prst) a citoslovce (nonono!) a idú kúpiť detskú poistku. Tento zodpovedný prístup k vysvetľovaniu sa odrazil u mojej trojročnej dcéry asi tak, že vždy, keď obhajuje svoje neplechy, tak začne slovami: „Mami, musím ti niečo vysvetliť....“ Teraz sa na tom smejem, ale prídu časy, keď sa pokračovania budem obávať.
Keď deťom nedáte odpoveď vy, opýtajú sa inde...
Zhrnula by som to asi tak, že keď sa deti pýtajú, odpovedzte im. Na všetko. Keď nedostanú odpoveď od vás, budú ju hľadať inde. Ako príklad uvediem jednu maminu, ktorá sa na internetovom fóre zdôverila s takýmto trapasom:
- „Išli sme metrom a pred nami stál fúzatý pán. Mal dlhé vlasy, v uchu náušnice. Syn sa pýta: Mamička, je to to pán alebo pani?
- Ja: Pán.
- Syn: A keď je to pán, je to aj chlapec?
- Ja: Áno a už daj pokoj. Syn si zrejme moju odpoveď potreboval overiť.
- Syn: Paneee, halo, máte pipíka? kričalo odpovedechtivé dieťa.
- Pán: Mám.
- Syn: Mamí, má pipíka, mala si pravdu.
...Spokojne ma potľapkal syn po ruke, pred dvadsiatkou pobavených a a zdalo sa mi, že aj pohoršených ľudí.“
