O praní, sušení a iných vymoženostiach, ktoré každá správna žena miluje

Nie som správna žena. Práve som zo sušičky na bielizeň vybrala usušené rozlepené kúsky pexesa. Kde sa vzalo, tu sa vzalo… Moje dievčatá majú schopnosť ukrývať veci tak dokonale, až človeku zostane mozog stáť… (neviem, prečo sa vlastne hovorí „rozum stáť“, keď nie každý si môže byť istý, že rozum má, bez mozgu však dokázateľne žiť nemôžeme, ale o rozume – pcha – kto to môže dokázať, zvlášť mne, keď už nejaký ten piatok mám stopercentnú istotu, že som ho stratila v tom čase, keď som chcela mať kopu detí).

S praním bielizne v našej rodine je to ako s hľadaním vody na púšti, len čo nájdete malý pramienok, hneď ho zasype okolitý piesok. Len čo vytvorím jamku odobratím jednej časti bielizne, nové okolité hory ju zasypú na nepoznanie a znovu.

Najskôr sme s mužom riešili, kam so špinavou bielizňou. A zakúpili sme kôš – najväčší na trhu a zakopávali o neho v najmenšej kúpeľni na trhu. Hlúpe, ale pravdivé. „Tadiaľto cesta nevedie,“ rozhodol sa jedného dňa môj drahý. Od rodičov sme ľstivým spôsobom získali rohovú koženkovú lavicu do kuchyne s dvoma dlhými hlbokými úložnými priestormi. „Tu bude biele a tu farebné,“ jasal môj manžel a jeho estetické cítenie rástlo ako teplota na teplomere. „Konečne to budem môcť triediť, a ty nebudeš hovoriť, že balím biele a čierne dohromady.“ (Doteraz to bola vlastne len hračka osudu – teda môjho osudu, že som vždy omylom jeho bielu košeľu pretrepala tak málo, že z nej nevypadli čierne ponožky.)

Intermezzo sa skončilo – dnešné skóre – obidva bielizníky sú plne naložené čiernym i bielym, pretože napriek mojej snahe sme buď priveľmi čistotní alebo „špinďúri“, každopádne – všade je plno!!!

Aby som vám tú situáciu trochu vysvetlila. V byte 1 + 1 s piatimi ľuďmi a horou bielizne, pri ktorej je Lomničák iba malý kopček, nehľadiac k tomu, že je vtesnaný na 42 m2, nenájdete už ďalší Lomničák, okolo ktorého by ste natiahli šnúry a bielizeň rozvešali. Pri dvoch šantivých a stále pobehujúcich čertíkoch a jednej plaziacej sa jašteričke môžete jednoducho držať sušiak medzi zubami alebo si priznať, že ho len tak niekam nepostavíte. A tak vlastníme sušičku. Neviem, prečo píšem v množnom čísle, keď môj muž jej nemôže prísť na meno a kupovať ju nechcel. Je fakt, že mi po presťahovaní nevedel vysvetliť, kam tie tri koše bielizne denne dám, keď na spoločných minibalkónikoch v medziposchodí na dvoch zhnitých drievkach – akože sušiakov – je bielizne stále plno. Ak je možné sa takto vyjadriť o „natiahnutej“ niti (i moje telo pôsobí vypnutejším dojmom než tie šnúry) so zásterami tunajšej babičky z prvého poschodia. Nič proti. Jej to stačí a na jej mieste, tiež by som si na jednu zásteru za týždeň neobstarávala sušičku. Ale my?

Deväťkilové balenie prášku zhltneme ako malinu a sušička má stále čo robiť. Občas, keď sa nikto nepozerá, ju vľúdne pohladím a hovorím jej o skrytých sympatiách, ktoré k nej cítim. Je skvelá. Vďaka jej schopnostiam má dnes na žehlenie nárok akurát otecko ako hlava rodiny a prípadne dcéra, ktorej z prednej strany vyžehlím šaty na fotografovanie. Zvyšok našej bielizne žehličku ani nevidelo. Keď sa na to pozriem spätne – najstaršej dcére som žehlila všetko, niekedy mám pocit, že i ju by som bola vtedy vyžehlila, aby som ju mala ako zo škatuľky. To sa mi dnes stať nemôže. Dievčatá sa musia zmieriť s tým, že budú mať bielizeň čistú, zloženú, ale žehliť nech sa naučia samy. Prečo ja? Je to vrchol pyramídy podoprený luxovaním, handrou na podlahu a leštidlom na nábytok. Vrchol, ktorý by som si pokojne odoprela.. No, bohužiaľ, vreckovky, posteľnú bielizeň a tak… sa tiež musia žehliť.

Poviem vám svoj tip. Nárok na vyžehlenú vreckovku má občan domácnosti, ktorý ju opúšťa na viac než dve hodiny (ostatní majú nárok len na čisté, zložené), nárok na čistý obrus na stole má rodina, až keď sú obe jeho strany silno „zašlé“ a hlavne jeho spolusúkmeňovec je už vypraný, pretože inak je narušený náš domáci poriadok dvojobrusového nežehliaceho sa hospodárenia. Nárok na čisté obliečky majú všetci členovia až po tom, keď mi vytečú nervy, prípadne – mne jedinej sa zdá, že brloh medveďa v lese je hygienickejší než postieľky našich detí, a rezignujem. To nič nemení na fakte, že voňavé, čisto upravené postieľky priam vyzývajúce k tichej, harmonickej meditácii, sú okamžite zmenené na bojové pole, ktoré je plné mŕtvolne popadaných vankúšov, pokrčených perín a zaživa zvlečených prestieradiel.

Po takýchto bojoch som raz z posledných síl dosadla do kresla u mojej kamarátky (matky štyroch detí) a zúfalo som sa pýtala, ako prežíva ona. „Ty máš ešte látkový obrus?“ s údivom v očiach na mňa pozerala. „Takýto prepych som už dávno odbúrala. Musia byť radi, že majú umývateľný. A vieš, čo s vecami, ktorým treba prišiť gombík, odtrhnuté ramienko, zašiť dierku? Dávaj si ich bokom, trebárs do koša, a je pokoj. Než sa k tomu dostaneš, už im to nie je ani dobré, tak prečo sa tým zaoberať...“ No, nie je skvostná?

P.S. Bože, ono to tak skvele funguje. Len vám do toho koša nesmie manžel občas hodiť špinavé oblečenie – najlepšie pekne uležané po dvojhodinke tenisu, to potom zaváňa pliesňou a nezdravým ovzduším v miestnosti, ale i na to sa časom príde...