O neobyčajnej prechádzke a neobyčajnom smiechu

7.4.2010 v kategórii Mama, autor nikuliq - orecha, foto: istockphoto.com

Ďakujem za silu, ktorú v sebe mám. Silu, ktorá mi dovoľuje vystavovať svoje výnimočné dieťa na obdiv všetkým ľuďom bez hanby a lámať tak pomyselné hranice ľudskej `normálnosti`...

- Vyberáme z vašich blogov -

Len čo sme vyšli von z budovy, zarazilo ma, ako starostlivo a dôkladne pozakrývala celý kočík aj jeho obsah - 3-ročného Samka. Malý poklad, ktorý sa vďaka súhre náhod či osudu, alebo dokonca spochybniteľnej lekárskej starostlivosti pozerá na svet z obmedzenej perspektívy. Leží a usmieva sa. Veď je konečne aj vonku, jarné slniečko už príjemne hreje.

"Je 20 stupňov" vravím jej, "nezakrývaj ho tak, veď večeru nám isto nachystajú, nemusíš nám dusiť Samka vo vlastnej šťave", snažila som sa žartom odľahčiť jej zjavné rozpaky.

Slniečko, aj dlhá chvíľa nás vytiahli von - zopár mamičiek so svojimi špeciálnymi deťmi, ktoré si to svoje už dnes odrehabilitovali. Kráčame po ulici, stretávame zopár ľudí. Zvedavo si nás obzerajú. Nás, naše deti, špeciálne kočíky. Nejako to nevnímam alebo neriešim. Možno si myslia: obdivujem ich... alebo musia to mať ťažké.... čokoľvek, je mi to v podstate jedno. Veď aj ja si obzerám ľudí - ako kráčajú, ako sa tvária, ich gestá, vystupovanie. Možno občas tiež čumím ako teľa na nové vráta, keď vidím niečo netradičné.

Ako sa blížime k pešej zóne, ľudí nejako pribúda. Prirodzené - pekné počasie, kopu obchodov, kaviarní, reštík, a to všetko v pomerne kozmopolitnom mestečku. Kúpime si zmrzku a užívame si túto zvláštnu atmosféru. Všetci okrem nej! Samkova mamina pôsobí, akoby sa u nej niekto pokúšal liečiť fóbiu šokovou terapiou. Zmätene sa obzerá okolo seba, sklápa zrak, Samko sa z dokonale zahaleného kočíka prostestne ozýva a snaží sa trochu nadvihnúť. Ona už značne znervóznie, malého okrikuje, aby bol ticho a kočíkom zvláštne myká - hádam v snahe utíšiť už kričiace dieťa, aby nepútalo pozornosť.

U okatých okoloidúcich to však vyvoláva presne opačný efekt. Venujú jej stále viac pohľadov, nie zrovna niečo pekné vraviacich. Asi si myslia to čo ja, či chce to dieťa v tomto teple udusiť. Po tom, čo som sa ešte raz pokúsila prehovoriť ju jemným žartom s ohľadom na jej ubolenú dušu nechápajúcu nespravodlivosť sveta, sme prišli pred obchod s potravinami, kde si mamička plánovala nakúpiť. Rozpačito sa ešte v rýchlosti spýtala, či jej na syna prizrieme, nechce ho vraj brať dnu.... ako inak, veď by som sa aj čudovala!

Len čo nám zmizla z dohľadu, drzo som odkryla prísnu "oponu" na Samkovom kočíku. Hneď sa začal usmievať. Konečne videl kúsok tohto krásneho sveta, cítil čerstvý vzduch. No po pár sekundách sa zas nespokojne mrvil, pohladkala som ho po líčku... bol hrozne spotený, chúďatko. Trochu som ho osviežila vlhkými obrúskami. To už sa začal ozývať môj anjelik. Trúfalo som totiž venovala pozornosť niekomu inému. Vzala som ho na ruky a začala spievať známu detskú pesničku, chvíľu na to som už do jej rytmu tancovala s Nikinkom v náručí. Naše mimoriadne nápadité tanečné kreácie sa veľmi páčili aj Samkovi. Nebudem opisovať ako sa pozerali okoloidúci... :) Ležiaci drobec sa naširoko škeril, občas sa mu podarilo aj nahlas zasmiať. Bol taký šťastný!

Zrazu sa zjavila maminka s nákupom a len šokovane vyhŕkla: "To sa smeje môj Samo?" Ešte chvíľku neisto pozerala striedavo na svoj poklad a na mňa šaškujúcu. Kým naložila svoj nákup do kočíka, pripútavala som Nikiho do toho jeho. Rozmýšľala som pritom, ako sa tá žena musí cítiť, aká musí byť zlomená a ako to celé určite vníma aj to malé úplne odkázané stvorenie.

Naše kroky naspäť boli podobné ako predtým, zahalený Samko mrnčal a ja som z toho celého bola smutná. Po pár metroch som navrhla Samkovej mamine, nech vyskúša ten náš špecikočík. Predtým spomínala, že by taký tiež rada obstarala, lebo trojročný chlapec už predsa trochu vytŕčal z toho čo mal od narodenia. A tak som to využila a vo chvíli, keď už tlačila Nikiho som zas Samka oslobodila. Celú dobu po zvyšok cesty som sa mu prihovárala alebo niečo len tak "kvákala", Samko spokojne gúľal veľkými modrými očami. Okoloidúci nazerali, ale potom, čo som sa na nich zo zásady usmievala sa usmievali tiež, dokonca aj na ten nápadne iný zázrak, konečne spokojne sa vezúci. V jednom momente som pozrela na maminu - aj ona bola zrazu pokojná. Neprešľapovala už roboticky z nohy na nohu... bol to zrazu uvoľnený človek. Chvíľami som mala pocit, že na jej tvári vidím jemný úsmev. Mala som dobrý pocit, skutočne dobrý, aký často nemávam...

Keď sme večer uložili deti, stretli sme sa ako každý večer v "kecmiestnosti". Samkova mamina si v ten večer sadla ku mne oveľa bližšie a začala rozprávať, sama od seba, všetko, smutno, žalovačne, dlho. Znelo to všetko viac ako poľutovaniahodne.

Vyrozprávala mi, ako malého doteraz nik z ich rodiny neprijal, ako ho namiesto menom oslovia maximálne nepodarok, krivák alebo inými nelichotivými primitívnymi prívlastkami. Ako na ňu cudzie tetky z dediny pokrikujú, nech ho zavrie do ústavu, lebo sa ho vraj boja - diablovho výplodu. A kopu ďalších zarážajúcich vecí, ktoré mi pripadali ako z pred pár storočí.

Bola som nahnevaná, šokovaná... vlastne neexistuje slovo, ktoré by vystihovalo moje vtedajšie pocity. Zároveň som ťažko prehĺtala a zadržiavala slzy, objímajúc už usedavo plačúcu ženu, ktorá by mi vzhľadom na svoj vek mohla byť matkou. Neverila som, že existujú ľudia s takouto dávkou zloby, či hlúposti v sebe! Zrazu som všetko pochopila - tú prechádzku. Utierajúc si slzy mi ešte oznámila, že Samko sa dnes smial vôbec prvýkrát vo svojom utrápenom živote. Nevedela som v tej chvíli reagovať, chcelo sa mi plakať aj smiať zároveň. Ďakovala mi, že som jej ukázala, že to vie. Aj to aký je pritom krásny. Aj napriek následkom kŕčov, pokrivenému telíčku a nie veľmi prítomne vyzerajúcej tváričke. A ja som bola na seba zrazu pyšná :)

Naše rozhovory sa potom uberali iným smerom, veľa sme sa nasmiali a príjemný večer sa nám akosi pretiahol takmer do rána. Zvyšné dni nášho spoločného rehabilitačného pobytu boli veselšie, aj prechádzky už boli pre ňu určite jednoduchšie a príjemnejšie.

O pár dní pri rýchlej a chaotickej rozlúčke sme si nevymenili žiadny kontakt... tak dnes o nej a malom smejkovi Samkovi nič neviem. Je to takmer rok, ale často si na nich spomeniem. Je mi smutno pri predstave jej každodenného deprimujúceho života, keďže neverím, že tam, v tom prostredí, sa niečo zmenilo. Ale hreje ma úžasný pocit pri živej spomienke na prvýkrát sa smejúceho Samka. Dúfam, že ešte niekedy mal dôvod na zasmiatie.

Ďakujem za silu, ktorú v sebe mám. Silu, ktorá mi dovoľuje vystavovať svoje výnimočné dieťa na obdiv všetkým ľuďom bez hanby a lámať tak pomyselné hranice ľudskej "normálnosti " či "inakosti", ktoré nám ľuďom stanovujú predsudky!

Ďakujem Bohu, za to že mi ju dal a tiež všetkým, ktorí mi ju  denne dobíjajú. Tým, že prosto prijali Nikinka. Že mu venujú pohľad, úsmev, slová; že ho zaraďujú do bežného života a ukazujú aj ostatným, že sa to dá a ani to nebolí. Že ho pochvália; povedia mu aký je krásny; opýtajú sa ho ako sa dnes má, aj keď vedia, že na odpoveď by čakali márne.

Ďakujem všetkým, ktorí ma vypočujú, pozdravia, prihovoria sa, podržia hoci aj dvere alebo sa opýtajú, či môžu pomôcť. Ďakujem tým, čo mi pomáhajú denne aj občas; v maličkostiach alebo veľkých veciach.

Ďakujem za mňa aj za Nikinka tým, ktorí po prekonaní dlhšie či kratšie trvajúcich rozpakov z nepoznaného alebo iného žijú s nami náš pestrý a jedinečný život. Bez nich by sme dnes neboli tam kde sme.
Oni vedia, ktorí to sú...