O jednej črevnej chrípke - alebo ako som nevedela, že rodím!

O jednej črevnej chrípke - alebo ako som nevedela, že rodím!
3.12.2016 v kategórii Mama, autor Marianna Slobodová, foto: istockphoto.com

To, že rodím som vôbec netušila. Ja, taká vyštudovaná prvorodička a ani ma len nenapadlo, že príznaky črevnej chrípky sú vlastne pôrodné bolesti.

Ako prvorodička som sa poctivo pripravovala  na pôrod

S manželom sme čakali prvé bábätko a ja som sa poctivo pripravovala na príchod malého človiečika na svet. Asi od šiesteho mesiaca som chodila na cvičenie tehotných žien a na psychofyzickú prípravu na pôrod.

Spolu s našou lektorkou sme rozoberali všetko, čo sa tehotenstva a pôrodu týka a ona s trpezlivosťou a skúsenosťou odborníka na naše nekonečné otázky odpovedala.

Navštívili sme i samotnú nemocnicu s pôrodnicou a gynekologické oddelenie, aby sme mali jasnú predstavu, do "čoho ideme". Manžel na cvičenia chodil so mnou. Teda na posledných myslím päť, ktoré boli určené pre oteckov.

Aj keď musím uviesť závažnú skutočnosť, ktorá bude vyjasnená neskôr. Môj muž a budúci otecko môjho dieťatka nechcel byť za žiadnych okolností pri pôrode. Často sme sa rozprávali, že pri prvej dobe pôrodnej bude so mnou a bude sa mi snažiť zo všetkých síl pomôcť, no pri tých ostatných si už musím pomôcť sama (tak tomu sa hovorí chlap - hrdina - vzor).

Samozrejme, každý mesiac som sa tešila na časopis MAMA a ja, ktorý bol mojím verným spoločníkom. Okrem týchto pravidelných rituálov som čerpala informácie o pôrode aj z vynikajúcej knižky, ktorá rozoberá tehotenstvo od počatia až po samotný pôrod.

Každý týždeň som sa tešila, čo nového sa o svojom drobcovi v brušku dočítam. Či už má vyvinuté končatiny, očká, pršteky, ako sa mu dýcha, či ako reaguje na môj hlas.

Prečítajte si: Tehotenstvo týždeň po týždni

Pohlavie bábätka sme dlho netušili

Termín bol mojím gynekológom určený na 1. február a neskôr podľa vývoju plodu na 3. február. Na sono sme chodili pravidelne spolu s ocinkom, no malá bola natoľko hanblivá, na koľko bola nezbedná. Do 30. týždňa otočená nielen hlavou hore (veď načo by som sa pripravovala na pôrod, stačí, že sa pripravuje mama), ale i chrbtom k nám.

Takže sme genitálie nevideli a s nimi i pohlavie nevedeli. V tom čase ešte 3D sono v našom meste nefungovalo a mňa ani nenapadlo "trepať" sa do vzdialenej Bratislavy (v aute mi totiž stále bolo nevoľno). To, že 3D sono je aj v blízkom Hlohovci, som sa dozvedela až keď som porodila.

Iróniou bolo, že práve, keď muž nemohol ísť na sono, som sa dozvedela, že čakáme dievčatko. Utekala som samozrejme hneď do prvého detského obchodu a kúpila som ružové dupačky pre tatinka. Nech sa už konečne teší z tej jeho vytúženej dcérky.

Meno Tamarka sme už vybrali dávno, keďže muž si iné pohlavie ako dievčatko ani nepripúšťal. Dokonca raz zo žartu môjmu gynekológovi povedal, že veď on vie čo robí. Doktor sa len pousmial a odvetil, že by si mohol na to otvoriť živnosť. Veď koľkí by chceli mať 100% istotu pohlavia :-).

Termín pôrodu však prešiel a malej sa na svet nie a nie chcieť ísť. Telefonáty typu "kedy už to bude" som už nenávidela a moje nemotorné a neforemné telo tiež. Chcela som už bábätko a nie tučné brucho a opuchnuté členky.

Prečítajte si: Lekár radí: Tehuľka pod drobnohľadom alebo Aké vyšetrenia vás čakajú v tehotenstve?

Bola som presvedčená, že mám črevnú chrípku

8. februára  som si išla ľahnúť niečo pred 24 hodinou v noci spolu s mužom. Keďže milujem spánok, vždy som si želala, aby som rodila cez deň, no moje prosby ostali nevyslyšané.

Ešte čoby som nechcela. Nech som rada, že sa našej malej Tamarke konečne uráčilo ísť na tento svet. Asi počula doktora z rizikového tehotenstva, že keď to nebude cez víkend, tak si pôjdeme zase pekne poležkať do nemocnice..

To, že rodím, som však vôbec netušila. Ja, taká vyštudovaná prvorodička a ani ma len nenapadlo, že príznaky črevnej chrípky sú vlastne pôrodné bolesti. Niekoľko minút po polnoci som sa zobudila, že mi "vykrúca" črevá.

Netušila som, že niektoré ženy sa pred pôrodom prečisťujú! Nepravidelne, asi v 10 minutových intervaloch, mi ostávalo nevoľno (kontrakcia - pre mňa stále črevná chrípka). Asi o 3. hodine nadránom 9. februára som to vzdala a zobudila tatina.

Obliekli sme sa v domnení, že sme obaja "nakazení" a pre istotu si do nemocnice zoberiem aj tašku, v ktorej som už mala zbalené všetky veci. Veď sestrička mi už na to niečo dá a môjmu mužovi hádam tak isto. 

Prečítajte si: Čo si zobrať do pôrodnice

Ani v pôrodnici som stále nevedela, že rodím

Asi o 20 minút sme už stepovali  pred dverami sestričky na "príjme". Povedala som jej, čo je vo veci (črevná chrípka a tak ďalej) a už sme kráčali dnu. Povedala, že mi dá pásy (všetky tehotné a mamičky predpokladám poznáte o čom hovorím) a potom sa uvidí. Len s námahou som ležala na jednom boku a môj muž stál nado mnou a zíral do prístroja.

Povedala som mu, že tam musí vidieť ako na EKG také vysoké čiary, ktoré značia kontrakciu. Lenže tam, doteraz neviem prečo, prístroj nič nezaznamenal. To ma dostalo. Toto keď je črevná chrípka tak ako potom budem prežívať pôrod. Aaaau  uch!!!

Hneď nato som absolvovala prehliadku s pani doktorkou, ktorá práve dorazila a tá mne aj manželovi konečne zvestovala tú úžasnú novinku. Som otvorená na šesť centimetrov a RODÍM!

Nikdy som nepočula lepšiu správu ako bola táto. Potom to už šlo rýchlo. Manžela sa spýtali, či chce ísť k pôrodu, s čím samozrejme súhlasil. Lebo si myslel, že bude len na "rozdýchavacej" fáze.

Na brucho mi dali pásy, kde sa zobrazovali ozvy dieťatka a mne bitie toho malého srdiečka a môj milovaný manžel veľmi pomohli.  Keď sa tep bábätka zvyšoval, poctivo som predýchavala kontrakciu, aby to moje malé slniečko ani necítilo, že sa niečo deje.

Prečítajte si: Pôrod je cieľ: A je to tu – rodím!

Keby tam nebolo manžela (začo som mu nekonečne a na vždy vďačná), asi by som sa opustila už dávno. No on ma povzbudzoval, držal za ruku a potajomky nadájal vodou (teda skôr kvapkami vody :-) ) a tým mi bol úžasnou oporou.

Namiesto črevnej chrípky pôrodné bolesti...

Presne o 7.00 sa nám narodila dcérka Tamarka. Hneď ako som ju konečne vytlačila, sa mi tak ohromne uľavilo, že keď mi dcérku doktor ukazoval, ani som si to nevšimla. Až keď ma manžel šťuchol do ramena, zazrela som ten zakrvavený uzlík.

Priznám sa, že maminkovské pudy ma vtedy ešte vôbec nechytali. Bola som prosto šťastná, že to mám za sebou a vyčerpaním som zatvorila oči. Jedinú vetu, ktorú som sa pýtala okamžite, si pamätám však dodnes.

"Prečo malá neplače?" Sestrička ma upokojila, že nech sa tak neponáhľam, že ešte nemá prestrihnutú pupočnú šnúru (ani toto som ako "študovaná" tehuľka netušila). Hneď ako sa Tamarka nadýchla a spustila krik, bola som vrcholne spokojná.

Malú mi priložili už čistučkú k prsníku, no ona slovo sací reflex nemala vo svojom slovníku. Pohodlne sa na mne uložila a spinkala. Sestrička ju teda odniesla a my sme s manželom mali dve hodiny na to, aby sme zvestovali úžasnú novinu našej rodine a všetkým našim známym. 

Prečítajte si: Bonding – magické hodiny po pôrode

Nemôžem povedať, že moje materinské inštinkty a puto medzi mnou a Tamarkou bolo hneď pevné. Rozvíjalo sa postupne a pevnelo každým dňom. Svoju dcérku milujem a začalo sa to tým, že sme ju s manželom počali, pokračovalo pôrodom a prvým dotykom jej drobnej rúčky. Tým, keď mi ju prvý krát priniesli na izbu a ja som ju skoro celú noc pozorovala a nevedela sa vynadívať, aká je nádherná.

Teraz je z Tamarky veľká 1,5 ročná slečna a niekedy riadne zlostí. No nikdy neľutujem, že ju máme. Veď s manželom by sme sa od samej lásky "zožrali" a množstvom ľudí v dome sa tá láska určite znásobuje.

P.S.: Nebežte do pôrodnice s akútnymi pohyby žalúdka rôznymi smermi, to nerodíte. Máte len črevnú chrípku!