O „džípoch“ na ovládanie a chutných bábikách

Často mám pocit, akoby som vďaka deťom opäť prežívala niektoré zážitky z môjho vlastného detstva. Vlastne vďaka mojim dvom drobcom cítim v sebe kus dieťaťa. A vidím to aj na mojom manželovi.

Neviem, či to poznajú všetci rodičia, ale u nás napríklad kúpa hračiek pre deti je vždy veľkou udalosťou. Keďže máme chlapčeka a dievčatko, prídeme si na svoje obaja – ja i manžel. On režíruje nákup hračiek pre syna (na narodeniny, na Vianoce a podobne) a ja pre dcérku. A neverili by ste, ako si to užívame. Sme ako malé deti.

Akonáhle vkročíme do hračkárstva, sme vždy ohúrení množstvom tých krásnych a úžasných (niekedy i otrasných a škriekajúcich) hračiek, po akých sme ako deti tak veľmi túžili. No jednoducho, je to zážitok! Musíme sa premáhať, aby sme pomedzi regále hračkárstva nechodili v nemom úžase s otvorenou pusou...

Ja, ako správna žena-matka, hneď zamierim k tomu najružovejšiemu oddeleniu, teda k bábikám. Našej dcérke treba vybrať prvú bábiku, a to je veru veľká vec! Z regálov sa na mňa krásne usmieva Chou-chou (akože to mám vlastne vysloviť?), z vrchnej police na mňa hľadí Baby Born v ružovom i modrom prevedení (ach, je lepšie dievčatko či chlapček?), hneď vedľa nich je uložených zopár rôznych prevedení Baby Anabell (dokonca i v tmavšej farbe pleti). Pasiem si na nich oči a premýšľam, ktorá by sa mohla takému dvojročnému dievčatku najviac páčiť. Zvažujem, či dcérka ocení funkcie ako cikanie, rozprávanie, „cumľanie“ cumlíka, prípadne tečúce slzičky bábiky a napokon totálne zmätená odchádzam za manželom, či by mi v rozhodovaní nepomohol, pretože som absolútne bezradná.

Nájsť ho nie je ťažké, presne viem, kde bude – sú len dve možnosti, a to oddelenie stavebníc Lego alebo autá na diaľkové ovládanie.

Vyruším ho pri prezeraní tých (pre neho) úžasných „chlapských“ hračiek a zverím sa mu so svojím problémom. Teda, kto by to len povedal, že vybrať bábiku pre malé dievčatko bude také komplikované. Manžel na mňa pozrie tým svojím racionálnym pohľadom typu: „Bóže, veď to je hádam jedno, aj tak sú všetky rovnaké...“, ale napokon sa zľutuje a odchádza so mnou do „ružového údolia bábik“.

Je mi jasné, že podľa neho je absolútne jedno, ktorú bábiku pre našu malú Bambuľku vyberieme. Ukazujem mu svoju favoritku – Chou-chou malú pacientku, ktorá nemá síce žiadne extra úžasné funkcie ako cikanie či kakanie a rozprávanie (i keď po vložení batérií a stlačení „zázračného“ gombíčka plače, dokonca jej načerveno svietia líčka, keď má akože teplotu a vie sa aj smiať), ale vďaka priloženým lekárskym nástrojom ako stetoskop, injekcia či náplaste a cumlíkový teplomer ju možno ošetrovať, čo mi pripadá vcelku fajn na zabavenie našej malej nezbedníčky. Dokonca ani nestojí tak veľa ako tie ostatné úžasné bábiky (za čo si vlastne výrobcovia pýtajú také neskutočné sumy???). Manžel mi hovorí, že je to super výber a ja sa usilujem nájsť (márne) v jeho slovách úprimnosť a nielen snahu čo najrýchlejšie vypadnúť z obchodu, respektíve až potom, ako vyberie „super-dôležitý“ džíp na ovládanie (rozmýšľam, kto bude mať z toho prístroja väčšiu radosť...).

V časovej tiesni (deti sú totiž zatiaľ s babkou), odchádzame z obchodu s „malou pacientkou“ a s obrovským džípom na diaľkové ovládanie – radosť v našich očiach sa nedá ukryť, malé dieťa v každom z nás si prišlo zasa raz na svoje. Kedyže to majú deti najbližšie nejaký sviatok?

Ako to dopadlo? – naša Chou-Chou malá pacientka sa až takej veľkej obľube nakoniec netešila, síce ju deti občas „preliečia“ priloženými inštrumentami, ale že by s ňou dcérka mala nejaký vrúcny vzťah sa povedať nedá... ja som krátko na to podľahla čaru látkových bábik a sama som nejaké ušila, takže momentálne ma to do hračkárstva až tak neťahá.

Čo sa týka „džípa“, tak ten má vcelku úspech u celého mužského osadenstva našej rodiny – od manžela cez nášho syna až po manželových príbuzných mužského rodu.