Novoročné prekvapenie

11.1.2011 v kategórii Mama, autor Janka Eliášová, foto: istockphoto.com

„To Vaše deti tak strašne dupú a kričia?“, začal otázkou. Keď sa vo dverách objavili naše dve ratolesti, nebolo už treba odpovedať.

Náš Nový Rok sa začal zvonením pri vchodových dverách. Bolo takmer jedenásť hodín dopoludnia a pred dverami stál sused, nájomník bytu o dve poschodia nižšie, v úhľadne zapravenej pyžame a v teplých papučiach. V tvári mal výraz obete trestného činu a pomalým, pokojným hlasom spustil svoj monológ. Možno som očakávala radostné želanie všetkého dobrého v Novom roku... snáď by som dokázala vypočuť aj prosbu o pomoc, požičanie cibule alebo krajca chleba. Sused však prišiel s inými úmyslami.

„To Vaše deti tak strašne dupú a kričia?“, začal otázkou. Keď sa vo dverách objavili naše dve ratolesti, nebolo už treba odpovedať. Dívala som sa mu priamo do očí počas celého jeho pokojného, až monotónneho ponosovania a pritom mi v hlave svietila formulka „Tak o vás som už počula, konečne vás spoznávam!“. Vravel o tom, ako je naše deti počuť až na tretie poschodie, ako bol vynadať susedom pod nami (tento krát neprávom) a vraj s nimi máme ísť von, keď sa potrebujú vybehať, pretože on chodieva na nočné a je to jednoducho na nevydržanie... Pekne poprosil, my sme sa mu pekne ospravedlnili a deti sľúbili, že už behať nebudú.

S tým jeho odovzdaným výrazom trýznenej obete ma normálne dostal. Slušne, bez zbytočného kriku, prosebne. Aj mi ho bolo ľúto, aj som mala chvíľu pocit viny. V pokoji, ako sa na Nový rok patrí, sme susedsky pokonverzovali a zatvorili dvere. Nepríjemný pocit, ktorý sa na mňa z nečakanej návštevy tohto človeka nalepil, sa ma však držal ešte niekoľko hodín.

Uznávam, deti v to dopoludnie pišťali a behali po byte skutočne odhodlane. Aj som ich pár krát okríkla, že by to mohlo ísť aj bez toho pišťania. Celé ich bláznenie však trvalo približne pätnásť minút (mávajú také chvíľky, nikdy však netrvajú veľmi dlho). Nečakala som, že by to mohlo o jedenástej hodine dopoludnia niekomu tak neskutočne prekážať, že by bol ochotný v pyžame behať po paneláku a vyzváňať po bytoch so sťažnosťami.

Aj teraz, keď píšem tieto riadky niekto v byte nad nami poriadne dupoce. S neúprosnou pravidelnosťou sa v našom paneláku (tak ako v tisícoch ďalších) ozýva zvuk výťahu, detský plač, dupotanie malých či väčších nožičiek, či rozbláznené jačanie a vrieskanie rozkokošených hlasiviek. Občas aj vypeckované hity adolescentov, skríknutia bezradných matiek alebo hlasné výmeny rozhádaných manželov. Zvuky vysávačov, mixérov a vŕtačiek.

Steny panelákov prenášajú všetky tieto zvuky ako citlivé telefonické vedenie.  Nikto však nevie vypnúť pripojenie. Kde je však miera, kto rozozná, čo je tolerovateľné a čo je už za hranicou? Uznávam, že vŕtať príklepovou vŕtačkou do panela v sviatočný deň je aj pre mňa prisilná šálka kávy. Tiež by som si povedala „To komu teraz šibe?“, ale bežné panelákové buchoty neriešim. Tak mi nejako patria k životu v paneláku.

Pána suseda mi je ľúto. Je mi ľúto, že chodí na nočné, aj že je taký citlivý na vnímanie zvukov z okolia. Že nemá pokojný spánok, aj že absolvuje všetky tieto výlety po dverách paneláku, so všetkými svojimi sťažnosťami. A je mi ľúto aj susedov, ktorí bývajú pod nami a jeho monotónne monológy už poznajú naspamäť. Je mi ľúto aj nás – tiež by sme radšej bývali v rodinnom dome, kde by sme nemuseli krotiť naše temperamenty, kde by sme mohli jačať a pišťať do sýtosti, vŕzgať stoličkami a dupať nohami do vyčerpania. Pretože toto všetko si pre ohľaduplnosť k susedstvu odopierame. A nemusí nám preto nikto zvoniť pri dverách.

„Ako na Nový rok, tak po celý rok...“, zamrzelo ma.  S pánom susedom sme si zrejme znepríjemnili prvý deň v roku navzájom. My jemu neprístojným dupotaním rozbláznených detských nožičiek a krikom ich oplašených hláskov, on nám svojimi sťažnosťami. Môžem však od detí chcieť, aby neustále v tichosti sedeli, pokojne sa rozprávali, či nebodaj našľapovali na špičky a šepotali? Nedá sa vydržať tých pätnásť minút ich jašenia? Samozrejme, že s nimi idem radšej von, aby sa vybehali. Prakticky je to však nemožné - obliecť sa a vychystať vždy a okamžite, ako na nich príde nepredvídateľná hyperaktívna chvíľka.

Celá táto Novoročná nepríjemnosť vo mne zanechala vtieravý pocit viny, ale aj hnevu a pohoršenia, neprávosti a krivdy, obmedzovania slobody a intolerancie. Hoci si uvedomujem pocit neprávosti na strane sťažovateľa, nie som ochotná nechať sa ovíjať takýmito nepríjemnými pocitmi pričasto. Takže ak sa pánovi susedovi u nás návštevy zapáčia a bude tieto výlety absolvovať častejšie, nedočká sa viac môjho ospravedlňovania. Pretože títo ľudia znepríjemňujú život obyvateľom paneláku svojimi sťažnosťami len dovtedy, kým sú ich sťažnosti prijímané.

Považujem sa za tolerantnú osobu, myslím že som životu v paneláku obetovala veľa. Robím všetko pre to, aby som mala dobré susedské vzťahy a nikomu neznepríjemňovala život v dome z tohto panelového papiera. Ale poznám svoje hranice. A tie si budem chrániť.