Neboj sa tmy, Marienka moja

Milada | 1. január 2023
Neboj sa tmy

Po presťahovaní do nového bytu sme sa len pomaly zoznamovali s okolím a susedmi.

Dnes to nie je ako kedysi. Naša rodina bývala v malej bytovke a ako deti sme sa hrávali raz u jedných, inokedy u druhých susedov.  Mamka robievala raňajky pre deti z tretieho a budievala ich do školy, lebo ich rodičia chodili do práce na piatu ráno. Na oplátku sme s nimi s bratom cez víkend chodievali na záhradnú chatu a naši si mohli oddýchnuť. Dvere boli otvorené a ľudia s navzájom poznali. 

Dnes to tak nie je. 

Za zatvorenými dverami žijeme svoje životy

Každý má svoj život, svoje rituály, svoje plány a program. Občas sa susedia ani nepozdravia, keď sa stretnú na ulici, lebo sa nespoznajú. 

Po nasťahovaní do nového bytu som si všimla starkého, ktorý býval na prvom poschodí a každý jeho deň mal svoj poriadok. Ráno o siedmej do obchodu po raňajky, popoludní venčil psíka, väčšinou okolo druhej a večer odchádzal každý deň niekam na hodinku a vracal sa po zotmení. Nikdy som k nemu nevidela nikoho prichádzať. Vŕtalo mi v hlave, či nemá deti, alebo nejakú rodinu, ktorá by ho prišla navštíviť. 

Raz, keď sa vracal zo svojej večernej potulky , stretli sme sa pred vchodom. Hľadal kľúče vo vreckách svojho kabáta, tak som mu otvorila a prihovorila, či sa vracia z prechádzky. Bol prekvapený, kto som a prečo sa ho na to pýtam, ale  po chvíľke odpovedal.
Áno, vraví mi, z cintorína. Nič nezvyčajné, vravím si, kým nepokračoval.

Neboj sa tmy, Marienka

Každý podvečer išiel pozdraviť svoju Marienku, lebo sa vždy bála tmy. Postáli sme chvíľu na chodbe a on mi s úsmevom rozprával, ako sa jeho žena bála tmy a vždy musel byť do zotmenia doma, aby jej dal pusu na dobrú noc a odohnal jej strach. Už tri roky takto chodí podvečer na cintorín, nech jeho nebožká vie, že nie je sama a že sa nemusí báť. Deti nemali, len jeden druhého. Za dverami jeho bytu už štekal psík, ktorý čakal svojho pána a bol mu spoločníkom, odkedy Marienka zomrela. 

Malé veci, na ktorých záleží

Dlho som o ňom premýšľala a s mužom sme si vraveli, či aj náš vzťah má také silné rituály. Dotklo sa nás to. Tento náš pán sused nás prinútil premýšľať o tom, že na malých veciach záleží. Že sme jeden pre druhého tým najsilnejším, čo si môžeme vzájomne dať. Že záleží na našom bozku, keď sa ráno lúčime a na večernom objatí. Že toto sú tie malé veci, na ktorých záleží...

Pozvala som pána suseda k nám na večeru, sľúbil, že sa niekedy zastaví. Budem sa tešiť. Možno za každými dverami v našom paneláku je skrytý pekný príbeh, len treba občas pootvoriť dvere a prihovoriť sa tým, ktorých stretávame každý deň. 

Vaša čitateľka Milada

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: