Moje dieťa je outsider...

V takmer každej triede sedia jeden až dvaja žiaci, ktorí sú z najrôznejších dôvodov inými deťmi z kolektívu vylúčení. Spolužiaci často ani nevedia vysvetliť, prečo to a to dieťa nemajú vlastne radi.

Ako rodičia spoznajú, že je dieťa outsider?

Deti vedia byť kruté, tento všeobecne známy výrok sa, žiaľ, neustále potvrdzuje, lebo deti bývajú vo svojich vyjadreniach veľmi priame a neberú ohľad na to, že je niekto iný. Takéto správanie však patrí k normálnemu vývoju, lebo deti sa až časom naučia pohybovať sa ohľaduplne a pozorne vo svojom sociálnom okolí.

Deti bývajú rôzne komunikatívne, takže môže byť úplne normálne, ak má dieťa viacerých priateľov a podniká s nimi každý deň niečo zaujímavé, ale i to, ak má iba jedného alebo dvoch priateľov, s ktorými sa stretáva len príležitostne. Ale ak pôsobí dieťa nešťastne a uzavreto, nevodí si domov kamarátov a ani iné deti ho nepozývajú, a ak ešte k tomu aj nerado chodí do školy, môže to poukazovať na pozíciu outsidera.

„Moje dieťa je outsider!“ – ak vyslovia rodičia túto vetu, jedná sa vo väčšine prípadov o problematickú situáciu tak pre dieťa ako i pre rodinu. Outsiderom sa totiž dieťa nestáva cez noc, ale vývoj tohto problému sa tiahne dlhšiu dobu, kedy sa dieťa dostáva či už v triede alebo inom okolí do sociálneho ústrania. Prečo sa dieťa vlastne stáva outsiderom? Dôvodov môže byť viacero. Každý z nás si určite spomenie na vlastné školské časy a na takýchto spolužiakov, ktorí sa dostávali na okraj kolektívu či už kvôli svojmu správaniu alebo výzoru.

Rodičov mimoriadne trápi, keď vidia, že práve ich vlastné dieťa má takýto problém. Ako mu pomôcť?

Najskôr by bolo treba objasniť, prečo sa dieťaťu ostatní vyhýbajú alebo ho zosmiešňujú. Vlastne už rozpoznaním tejto problematiky získame veľa a môžeme ľahšie a cielenejšie pomôcť.

Dôvody vyčlenenia z kolektívu

Napríklad dieťa s problémami v učení má často problémy samo so sebou. Vidí, že je iné ako ostatní, neustále má takú skúsenosť, že „všetci ostatní“ už „všetko“ vedia, len ono samo sa vníma ako hlúpe alebo lenivé. Má pocit, že nepatrí k zvyšku triedneho kolektívu a kompenzuje toto správanie nezriedka posilnením svojej „inakosti“ tým, že vedome provokuje učiteľov alebo sa stáva triednym klaunom. Niektoré deti zase majú sklon k tomu, že sa úplne stiahnu do seba, a týmto správaním vlastne vzbudzujú pozornosť iných, ktorí sa až potom všimnú, že toto dieťa je iné ako oni, a potom má do činenia s ich nepriateľskými útokmi.

Ale aj iné ťažkosti so správaním môžu viesť k vyčleneniu z triedneho kolektívu. Takto vyčlenené deti potom reagujú obzvlášť agresívnym správaním voči ostatným, ale i voči sebe samému. Niektorí sa pokúšajú utláčať ostatných, iní sú skôr bojazliví a neistí a stávajú sa tak obetnými baránkami v každej situácii.

Vývinová zaostalosť týkajúca sa sociálnej alebo telesnej oblasti môže byť tiež vinná za vyčlenenie dieťaťa z kolektívu. Najmä v prvom ročníku ešte niektoré deti zaostávajú. Nezaujímajú sa ešte o také veci, ktoré sú už pre väčšinu triedy fascinujúce. Niektoré nie sú ešte telesne tak zrelé, možno sú menšie ako ostatní a možno aj bacuľatejšie. Takéto deti bývajú potom menej úspešné na hodinách telocviku. Tieto „nedostatky“ potom často stačia ako dôvod na to, aby sa deťom s nimi ostatní vysmievali alebo ich ponižovali.

Klasifikácia outsiderov - Nie je outsider ako outsider

Sú tzv. zrelí outsideri: to sú deti, ktoré sa na okraji skupiny cítia lepšie ako v centre diania. Niektoré deti sú pokojnejšie, tichšie alebo skromnejšie. Niektoré sa radšej vyhýbajú konfliktom (alebo ich vyriešia) tým, že sa odmietajú hádať. Niektoré sa radšej nechajú počastovať nadávkou „slaboch“, lebo zistili, že hádky a konflikty sa nevyplácajú.

Ďalej poznáme tzv. nezrelých outsiderov: to sú deti, ktoré trochu zaostávajú vo vývoji a potrebujú čas. Alebo deti, ktoré sú doma (alebo v škole) preťažované a v skupine oddychujú tak, že zaujímajú pasívnu pozíciu. Alebo deti, ktoré majú deficit v sociálnom správaní a v určitých časových odstupoch sa sami robia neobľúbenými a vyčleňujú sa z kolektívu.

A nakoniec sú to nefér vyčlenené deti, ktoré sú vytlačené na okraj kvôli bezvýznamným veciam. Dôležitú úlohu tu zohráva sociálny pôvod, alebo ak je dieťa telesne iné, má rečovú vadu, pehy, ryšavé vlasy a  pod.

Ako môžu rodičia dieťaťu pomôcť

Najlepšie by bolo nenechať zájsť tieto záležitosti až tak ďaleko. Každý z nás pozná svoje dieťa najlepšie. Predovšetkým, ak ide o nápaditosti týkajúce sa telesnej stránky, môžeme dieťa ochrániť pred vyčlenením zo strany jeho budúcich „kolegov“ ešte pred začiatkom povinnej školskej dochádzky. Pri obzvlášť rastom malých a nedostatočne zrelých deťoch sa odporúča potlačiť svoje vlastné ambície a požiadať o odklad povinnej školskej dochádzky. Dieťa teda nastúpi do prvého ročníka o rok neskôr, keď vo svojom vývoji dobehne ostatných. Pri motoricky neobratných deťoch možno do poobedných aktivít zaradiť nejaké športové činnosti, či už futbal, gymnastiku, aerobik a pod.

Aj výchova, ktorú dieťaťu poskytujeme, môže mať súvis s tým, ako sa dieťa správa v kolektíve. Za problémami pri kontaktoch v kolektíve sa často skrýva jednostranný výchovný štýl. Tento môže byť obzvlášť prísny, dieťa obmedzujúci alebo aj veľmi ochraňujúci a rozmaznávajúci. Môže sa však jednať aj o pravý opak – rodičia si dieťa sotva všímajú, niekedy ho aj mravne kazia. 

Na druhej strane ale treba povedať, že „vinu“ za problém s vylúčením dieťaťa z kolektívu nezohráva len výchova rodičov. Niektoré deti, žiaľ, trpia určitými predsudkami – a to majú odpozorované zo sveta nás dospelých a vyčleňujú potom deti zo svojej prítomnosti preto, lebo sú deťmi prisťahovalcov, alebo nie sú tak majetné ako ony samy. Iných označia ako absolútne nemožných preto, lebo sa neobliekajú tak moderne alebo nemajú rovnaké záľuby ako väčšina triedy (napr. futbal u chlapcov).

Spolupráca medzi rodičmi a učiteľmi je tu samozrejme veľmi dôležitá, takže z malého problému nemusí vôbec vzniknúť problém veľký. Aj ozajstné počúvanie dieťaťa, keď nám rozpráva niečo o škole, môže poskytnúť dostatok informácií. Rodičia sa môžu porozprávať s triednym učiteľom a poprosiť ho, aby zasiahol a apeloval na slušnosť spolužiakov.

Psychológovia sa domnievajú, že nápomocní môžu byť najmä učitelia prvého stupňa základnej školy, lebo sprevádzajú triedu väčšiu časť vyučovania. Poznajú svojich žiakov veľmi dobre a majú niekedy i špeciálne sociálno-pedagogické znalosti a vedia tak veľmi dobre narábať s rôznymi sociálnymi problémami. Bolo by dobré, keby učitelia podporovali túto sociálnu vzájomnosť v triede, a to tým, že by ju zaradili do vyučovania a nevyužívali na to iba triednické hodiny. Učiteľ môže napríklad vytvoriť pracovné skupiny z rôznych detí, ktoré plnia úlohy (napr. vzájomné diktáty, pravopisné cvičenia, projekty...), ktoré vyžadujú dlhšiu časovú prípravu – napr. týždeň. Tak je možné vyhnúť sa už dopredu problémom outsiderstva a zničiť ho už v zárodku. Nezriedka potom vzniká z antipatie priateľstvo. Deti sa popri týchto úlohách učia aj vychádzať navzájom nekonfliktne a tímovo a tolerantne akceptovať aj „inakosť“ iných spolužiakov.

Zmena školy, napr. kvôli sťahovaniu, môže viesť tiež k veľkým problémom. „Nový“ alebo „nová“ to nemajú často práve najľahšie, keď vniknú už do zohratého kolektívu. Tu môžu – po krátkej adaptačnej fáze – pôsobiť podporujúco pozvania spolužiakov, s ktorými by sa dieťa rado kamarátilo, ale aj kontakt s inými rodičmi a z toho vzniknuté spoločné trávenie voľného času môžu podporiť vznik nových priateľstiev.

Niektoré deti bývajú určitým spôsobom „handicapované“, vidia napr. „iba“ zle a musia preto nosiť okuliare. Psychológovia tvrdia, že aj pri takomto probléme pomáha posilnenie sebavedomia dieťaťa. Ak sa dieťa žaluje, že ho prezývajú „okuliarnikom indickým“, treba si ho zobrať bokom a spolu s ním sa o okuliaroch a poruche zraku porozprávať. Môžete mu vysvetliť, že veľmi veľa ľudí nosí okuliare, najrôznejších foriem a farieb. Venujte mu pozornosť a ukážte mu, že ho beriete s jeho problémom vážne – v každom prípade nechajte dieťa vybrať si okuliare samo. Nie mame sa musia okuliare páčiť, ale v prvom rade dieťaťu. Proti posmeškom nech dieťa vyrukuje argumentmi ako: „Áno, vidím zle. Ale moje okuliare sa mi páčia, sú výnimočné!“ Protivník bude zarazený toľkým sebavedomím, a tak stratí reč a  a viac sa téma okuliare pretriasať z jeho strany nebude.

Iné deti pochádzajú zo sociálne slabšej rodiny alebo z rodiny s relatívne starými rodičmi, kde dieťaťu sprostredkúvajú iné hodnoty, ako sú dnes moderné alebo cool, alebo z rodiny, ktorá má svoj pôvod v inej krajine s inými zvykmi a obyčajami. Najľahšia metóda na vyriešenie tohto problému by bolo prispôsobenie sa zvyčajným a zaužívaným normám a spôsobom správania ostatných detí.

Ak rodičia napríklad úplne zakazujú pozerať dieťaťu televíziu – a v triede sa hovorí len o najnovších seriáloch, mali by si rodičia premyslieť svoje názory a nechať dieťa aspoň v minimálnej miere pozerať televíziu, aby sa mohlo v triede medzi spolužiakmi jednoducho zapojiť do rozhovoru.

Zabudnúť by sa nemalo ani na veľmi nepokojné, ale aj utiahnuté, veľmi citlivé alebo vysoko nadané a často podceňované deti. Uvoľňovacie cvičenia môžu u nervóznych detí priniesť zázraky. Rodičia by sa nemali hanbiť vyhľadať odborníka, ktorý poradí, ako upokojiť takéto dieťa a navrhne mu individuálne relaxačné cvičenia. Utiahnutým a bojazlivým deťom, ktoré majú často veľmi nízke sebavedomie možno pomôcť práve tým, že mu pomôžeme zvýšiť sebavedomie. Môžeme ho prihlásiť na karate, džudo alebo podobný druh športu.

Vysoko nadaným deťom môžeme uhasiť „smäd po vedomostiach“ doma alebo ho podporovať v škole tým, že mu zadávame ťažšie úlohy, aby si tak svoju „nevyťaženosť“ nevyrovnávalo pomocou agresívneho správania voči ostatným. Učitelia sa môžu pokúsiť o to, aby takíto žiaci pomohli žiakom slabším.

Deti, ktoré poznáme ako „mamičkiných maznáčikov“, zaujímajú svoje miesto v triednom kolektíve obzvlášť ťažko. Pre deti, ktoré sú veľmi naviazané na matku, to znamená, že sa musia od nej odpútať a ukázať viac samostatnosti. Na začiatku je to veľmi ťažké, lebo rodičia chcú svoje dieťa nekonečne ochraňovať, ale musia ho nechať ísť svojou vlastnou cestou.

Záver

Útecha pre všetkých rodičov, ktorých dieťa zaujíma v triede pozíciu „outsidera“ – máte jednoducho výnimočné dieťa. Práve takéto deti sú alebo sa z nich stanú výnimoční ľudia, keď sa naučia so svojou „inakosťou“ zaobchádzať a budú ju vedieť prezentovať iným ľuďom ako sympatickú.

A lepšie je byť outsiderom ako tzv. „insiderom“. Takíto ľudia bývajú obzvlášť prispôsobiví, nevedia vysloviť svoj názor, lebo si nedôverujú, aby náhodou nepovedali niečo iné ako ostatní, dávajú pozor na to, aby boli „pekní“ v očiach iných.

Sú teda momenty, kedy títo ľudia môžu outsiderovi dokonca závidieť.