Mamy radia mamám: Môžem svojou láskou dieťa rozmaznať?

Mamy radia mamám: Môžem svojou láskou dieťa rozmaznať?
20.6.2017 v kategórii Mama, autor Andrea Mániková, foto: istockphoto.com

Môžeme ľúbiť príliš? Môže láska rozmaznávať? Takto ste mamičke na jej problém odpovedali vy, ďalšie mamičky... Lebo najlepšie rady sú od tých, ktorí rozumejú, zažijú.

Dana sa po dlhých 9 mesiacoch čakania dočkala svojho vytúženého a dlho očakávaného synčeka Filipka. Ešte krátko pred pôrodom boli s manželom vo výchove zajedno. Odkedy je však drobec na svete, obaja rodičia z neho nevedia odtrhnúť zrak a robia všetko, čo mu vidia na očiach, otecko dokonca oveľa viac. Jednoducho sa synčeka nevie nabažiť. Dana uznáva, že to je síce super a dúfa, že manželovi odhodlanie vydrží, pritom sa však obáva, aby synčeka svojou starostlivosťou priveľmi nerozmaznal. Kde je hranica lásky? Môže jej byť priveľa alebo, práve naopak, lásky nie je nikdy dosť? Keďže ide o jej prvého a pravdepodobne (kvôli veku) aj posledného potomka, obrátila sa na vás, rodičov, aby načerpala vaše skúsenosti či dobre mienené rady.

Lásky k dieťaťu nikdy nie je dosť

Martina, Jakubko, 18 mesiacov „Chcem vyzdvihnúť postoj tvojho manžela.“

Milá Danka, chápem tvoje pocity, ale nemusíš sa báť, myslím, že vo vzťahu k dieťaťu lásky nikdy nie je priveľa. Práve naopak, chcem vyzdvihnúť postoj tvojho manžela, myslím, že je jedným z mála oteckov, ktorí si vytvárajú takéto silné puto s dieťatkom už od jeho narodenia.

Prvé mesiace dieťatko potrebuje neustále telesný kontakt a lásku svojich rodičov, to je základom pre jeho zdravý psychický vývoj a sebavedomie, nehovoriac o tom, ako veľmi to posilní jeho vzťah s rodičmi.

Náš Kubko patrí do kategórie „náročné dieťa“ a takéto deti si fyzický kontakt samé vyžadujú, inak plačú a sú veľmi nespokojné.

Musím sa priznať, že prvé mesiace s ním boli skutočne veľmi ťažké a vyčerpávajúce, jeho nosenie a túlenie nebolo len výsledkom našej túžby, ale najmä snahy upokojiť ho a utíšiť jeho plač a nárek.

Znamenalo to niekoľkohodinové nosenie v našom náručí, spanie v našej tesnej blízkosti, hojdanie, spievanie. Dnes má už náš synáčik 18 mesiacov a je z neho síce veľmi aktívne, ale šťastné dieťatko, ktoré rozdáva úsmev a lásku na všetky strany.

Vždy, keď môže, tak príde, pritúli sa, pohladká nielen nás, ale aj ostatné detičky (podľa sympatie J), zvieratká, stromčeky...

Lásku, ktorú dostával, teraz sám rozdáva. Hoci so zaspávaním mu stále musíme pomáhať, spinká už vo svojej postieľke, dokonca aj vo svojej izbičke, akurát v noci sa ešte budí, pretože ho stále dojčím.

Preto sa neboj, že by ste vášho chlapčeka teraz rozmaznali, užívajte si prvé mesiace a chvíle s ním, na výchovu a zdravú kázeň bude čas aj neskôr.

Skús oceniť, že ti manžel s malým tak veľmi pomáha, znamená to aj viac času pre teba, ktorý môžeš využiť na oddych, regeneráciu alebo si porobiť nejaké veci v domácnosti, ktorých je vždy dosť.

Prečítajte si: Aký typ otca má vaše dieťa?

Dieťa musí mať stanovené hranice

Monika, Danielko 2,8 roka, Olívia 10 dní „Každý potrebuje lásku, dieťa o to viac...“

Môj syn Dani bol v čase písania tohto príspevku ešte jedináčikom, no napriek tomu nemám pocit, že by bol rozmaznaný. Je síce pravda, že je mu donedávna bola venovaná všetka naša pozornosť, no snažíme sa budovať si s ním priateľský a dôverný vzťah.

Samozrejme, má vymedzené hranice, kam môže zájsť a čo už nie je prípustné. Tiež mi pri jeho narodení boli dávané mnohé „múdre rady“, ako napríklad: nesmie s vami spávať v jednej posteli, lebo ho už odtiaľ nedostanete, alebo nenos ho na rukách, lebo si na to zvykne, či dieťa musíš nechať zaspať samé, lebo ho môžeš uspávať až do dospelosti... a mnohé ďalšie.

Našťastie sa mi nič z toho nepotvrdilo, pretože ako čas plynie, dieťa rastie a dozrieva aj po psychickej stránke. Asi do jedného roka sme mali detskú postieľku takpovediac na ozdobu, keďže inde než medzi nami spať nechcel.

Avšak akoby zo dňa na deň dostal vlastnú izbičku, tam sme mu presťahovali aj postieľku a odvtedy v nej bezproblémovo spával, hoci sa ešte do dvoch rokov zvykol v noci „ohlásiť“ a nechal sa preniesť k nám.

Na druhé narodeniny dostal ozajstnú veľkú posteľ, v ktorej má svojich plyšových kamarátov a tak ju má rád, že mu po obede či večernom kúpaní stačí povedať, že je čas ísť spinkať a sám sa do nej poberie.

Občas sa ešte stane, že sa v noci zobudí a prejde k nám, ale toto, podľa mňa, takisto raz prestane. Pravdupovediac, sme radi, keď sa k nám to jeho malé voňavé telíčko v noci pritúli.

Takže toľko o uspávaní a spaní v spoločnej posteli s rodičmi. Okrem toho si ho ešte aj teraz často vezmeme na ruky, pritúlime a pusinkujeme a evidentne mu to dobre padne.

Myslím, že zahrnúť dieťa láskou nie je hriech, ale naopak − v dobrom sa to na ňom raz odzrkadlí a verím, že to odovzdá aj svojim deťom. Veď nie je nič horšie, ako absencia citov vo výchove...

Takže netreba mať pocit viny, keď dávate vášmu dieťaťu lásku a konáte tak, aby to vyhovovalo aj vám, aj jemu − názory okolia o správnosti vášho konania si nevšímajte, každý potrebuje lásku, dieťa o to viac.

Spanie v jednej posteli sa ťažko odúča

Lucia, dcérka Laurinka 1,5 roka „Nejde o rozmaznávanie, skôr o návyk.“

Milá Danka, v prvom rade by som ti chcela zablahoželať k narodeniu Filipka. Myslím si, že svoje dieťatko určite nerozmaznáte tým, že ho budete nosiť na rukách...

Lásky nikdy nie je priveľa. No dá sa prejavovať aj iným spôsobom, i keď Filipko ležká, napr. v postieľke. Viem, o čom hovoríš, lebo aj moju Laurinku všetci stále len nosili na rukách, a keď som s ňou zostala sama a chcela som niečo urobiť, Laurinka mi to nedovolila, pretože bola naučená nosiť sa v náručí.

Vo veku 1 mesiaca sa nedá hovoriť o rozmaznávaní, skôr o návyku. Povedala som si dosť a z Laurinky sa mohli príbuzní tešiť, aj keď ležala v kolíske.

Vysvetli to i manželovi. Samozrejme, keď plače, malého treba utíšiť a tiež ho zobrať na ruky, napokon keď vyrastie, už ho nosiť nebudete. Ale všetko s mierou.

A čo sa týka spoločného spania v posteli – NEROBTE TO! Nechajte Filipka spinkať vo svojej postieľke. Raz to určite oceníš. Laurinka má 1,5 roka a spáva s nami. A ver mi, teraz sa to už ťažko napráva.

Viem, také malé nádherné, voňavučké stvorenie by ste chceli mať stále pri sebe. Treba zakročiť čo najskôr, lebo do 1 roka dieťaťu dávate návyky a až potom prichádza na rad výchova.

Až keď bude vedieť, čo smie a čo nie, nerozmaznáte ho. A keď niečo rázne povieš, aj drobec to pochopí. Navyše pri výchove musíte s manželom nielen ťahať za jedno lano, ale ťahať aj rovnakým smerom. Prajem ti veľa trpezlivosti a Filipkovi veľa zdravia a lásky od svojich najbližších.

Prečítajte si: Dieťa v manželskej posteli. Áno či nie?!

Veľa lásky dieťa určite nerozmaznáva


Jana, Adrián, 4 mesiace, „Láskou sa nerozmaznáva, ale vychováva.“

Milá Dana, podľa môjho názoru sa dieťa láskou nerozmaznáva, ale vychováva. Aspoň mňa tak mamka vychovala − s láskou. Určite sa nedá hovoriť pri takom maličkom bábätku o rozmaznávaní, nakoľko bolo 9 mesiacov v brušku odkázané na 100 % starostlivosť mamičky a teraz od okolia vyžaduje to isté.

Myslím, že tvoj manžel „nezmäkol“, len so synčekom trávi menej času (ako mamička na materskej), a tak má pocit, že mu musí venovať pozornosť vždy, keď je to možné, a byť mu nablízku.

Čo sa týka „spoločnej postele“ − podľa najnovších štúdií je dokonca spanie bábätka v posteli rodičov z hľadiska vývoja dieťatka žiaduce a rodičia by mu to mali umožniť.

Aj náš drobec má postieľku „priparkovanú“  pri tej našej, nadránom končí v manželskej a veľmi si užívame tieto chvíle...

Držím vám obom palce a želám, aby ste bábätku dávali mnoho lásky, kedykoľvek to potrebuje, a určite vychováte úžasné, vyrovnané a spokojné dieťatko.

Otec je v živote dieťaťa nesmierne dôležitý

Barbora, Lucas, 9 mesiacov, „Užívaj si to, kým sa ocko snaží“

Podľa mňa nejde ani tak o rozmaznávanie, to ti chce manžel len pomôcť s malým Filipkom  a chce sa mu venovať.

Nechaj ho, nech ho uspí, ty si oddýchni alebo choď do sprchy. Na tvojom mieste by som si to užívala, kým sa ocko snaží.

Ja som bola na všetko sama a ocenila by som, keby náš ocko viac času trávil s malým. Náš Luky tiež prvé mesiace spával s nami v posteli, no podľa mňa sa nemusíš báť, neskôr si v postieľke zvykne.

Ja nášho Lucasa uspím na rukách alebo vo vajíčku a potom ho prenesiem do postieľky. Sama časom prídeš na to, čo vám bude najviac vyhovovať.

Užívaj si, kým je Filipko maličký, keď bude väčší, budeš rada, že je medzi ním a ockom vytvorené puto a ty zatiaľ v pohode navaríš dobrý obedík  a časom to vychovánie príde samo. Ja s manželom sa tiež s malým veľmi radi pomaznáme, ale tak akurát. Držím palce, nech sa zhodnete vo výchove.

Nosenie dieťaťa na rukách je úplne prirodzené

Zuzka, Marko, 4,5-mesiaca, „Rozmaznávanie funguje v mnohých rodinách...“

Aj ja som matkou po prvýkrát a rovnako ako ty som mala obavy z možného rozmaznania dieťaťa. Taktiež sme s manželom nášho Marka nosili na rukách, všetci traja sme spávali v jednej posteli a postieľka prázdna.

Ale ako Marko vyrástol z perinky a začal sa po posteli posúvať, musela som ho učiť zvykať si na postieľku – no a asi po troch nociach si zvykol.

Taktiež sme trošku pribrzdili v nosení, začali sme skúšať zabaviť ho poležiačky a ide to. Aj keď teraz je viac mrzutý, zrejme kvôli zúbkom, takže znova Marka „rozmaznávame“.

Nebojte sa, myslím, že tak to funguje v mnohých rodinách. Tak vám prajeme hlavne veľa zdravíčka a lásky. Držte sa!

Prečítajte si: Nosenie bábätiek v šatke