Juraj Šoko Tabaček: Klaudia je manažérka môjho života

Juraj Šoko Tabaček: Klaudia je manažérka môjho života
13.3.2018 v kategórii Mama, autor Marika Koscelníková, foto: archív Tabačkovcov, Matt Rybansky

„Som Ďuro,“ vraví Šoko a ja som v tom momente zabudla na všetky jeho polohy z médií. Mala som pred sebou sympatického „Ďura“, chlapíka, ktorý mi podáva ruku a je ochotný otvoriť dvere do svojho súkromia.

 Na stretnutie s touto dvojicou som sa tešila a neboli pre mňa úplne neznámi. Klaudiu som, ako psychologičku, spoznala pred pár rokmi na prednáškach o detskom vzdore a oslovila k spolupráci s časopisom MAMA a ja. Juraja „Šoka“ som poznala len z improvizačných vystúpení či z televíznych obrazoviek ako opitého Tunela z Hornej Dolnej.

S Klaudiou sú spolu 17 rokov a iskrí to medzi nimi stále: pohľady, doťahovačky, láskavá podpora. 7-ročný Jakub a 2,5-ročná Adelka sú ukážkovým výsledkom ich iskrenia. Herec a psychologička sa našli na tanečnom parkete.

„Spojila nás osudová rana (doslova)...“

Každý pár má svoj príbeh, moment, na ktorý sa nezabúda. Kedy sa stretli vy dvaja a aká je tá vaša historka?

Juraj: V tanečnom divadle Alternatív hľadali chalana, ktorý sa vie hýbať. Trochu sa viem, tak som prišiel a naskočil do jedného predstavenia. Klaudia tam tancovala a okrem toho, že sme si padli do oka, som jej do toho oka aj kopol pätou. Proste som ju zlikvidoval svojimi tanečnými kreáciami. Tomu sa hovorí osudová rana... (smiech)

Klaudia: Áno, doslova. Skončili sme na pohotovosti. Mala som natrhnutú sietnicu a prelepené oko. Keď sme sa potom držali v meste za ruky, každý sa na nás pozeral a myslel si asi, že som týraná...

Takže, koľko rokov ste spolu?

Juraj: Asiii 74...:)

Klaudia:17 rokov. S nejakými prestávkami.

Od tej osudnej chvíle spolu tancujete už pekne dlho. Ako funguje vo vzťahu spojenie herca a psychologičky?


Juraj: Som rád, že si nenosí robotu domov, že ma nepsychoanalyzuje.

Klaudia: To asi preto, že ja nerobím psychoanalýzu (smiech).

Juraj: Moja práca sa rodiny dosť dotýka a to tým, že v nej nie je systém. Jeden deň tak, druhý inak. Nie je to len teraz, keď som viac videný v médiách, aj predtým som bol často mimo domu. Môjmu nepravidelnému pracovnému rytmu podlieha celá rodina a Klaudia sa to snaží manažovať tak, aby sme mali čas na seba.

Klaudia: Je to tak, odkedy sme spolu. Stále veľa pracoval: hral, moderoval, fotil a bol preč. Teraz je to iné v tom, že sme sa už naučili s jeho time manažmentom pracovať a celkom nám to ide. Hľadáme voľné dni v jeho kalendári a chceme ich využiť čo najlepšie. Sme zabehnutí, čím sú deti staršie, tým je to lepšie. Samozrejme, pomáha mi rodina, najmä  mama a sestra.

Šoko na materskej dovolenke

Ty si bol, dokonca, pri Adelke aj na materskej, resp. otcovskej dovolenke. Takže všetky povinnosti si plne zastúpil? Prebaľovanie, kúpanie, uspávanie, varenie, žehlenie...

Juraj: Nooo, bol som síce na „materskej“, ale robil som aj na svojich pracovných veciach. Je pravda, že som bol viac doma a snažil som sa so všetkým pomáhať, ale varenie nie je moja obľúbená činnosť, takže...

Klaudia: Ja som tieto veci robila automaticky. Nemala som potrebu ho tým zamestnávať, tešila som sa, že bol doma. Prebalil, v pohode okúpal. Kubka odviezol do školy a potom sme boli s Adelkou. Bolo to veľmi pekné obdobie. Mala som skvelého parťáka v domácnosti.

Teraz som doma s Adelkou viac-menej sama. Hoci som ešte na rodičovskej dovolenke pomaly nabieham do pracovného procesu. Mám skrátený úväzok ako školská psychologička na bilingválnom gymnáziu, občas konzultujem, raz do týždňa precvičujem jogu, inak som doma. Starám sa o celú domácnosť, keďže Ďuro je väčšinu času preč.

šoko tabáček
Keď sme si dohadovali miesto na rozhovor, prišla si s myšlienkou štúdia jogy. Joga je, ako si povedala, dosť podstatnou súčasťou tvojho života...

Klaudia: A prirodzená. Rada sa hýbem. K joge som sa dostala cez tanec. Som inštruktorkou už vyše 15 rokov, kvôli rodine však teraz len v „light“ režime. Občas so sebou beriem aj Kubka. On tiež prirodzene inklinuje k pohybu. Doma si radi skúšame rôzne polohy, momentálne trénujeme stojku na rukách.

Juraj: Nie, ja sa k nim nepridám (smiech), odpoviem skôr, ako položíš otázku.

Keď je mama zároveň psychologička

Ako psychologička máš možno trochu výhodu pred nami ostatnými mamami. Premýšľaš o deťoch a výchove z pohľadu psychologičky, alebo skôr  mamy?

Klaudia: Veľmi ma zaujíma všetko, čo sa týka výchovy a detí. Takže aj veľa študujem, stane sa, že s kolegyňami konzultujem určité svoje reakcie na ťažkosti  detí. Ale žiadne stratégie či prístupy na deťoch neskúšam. Držím sa svojich princípov.

Ktoré sú také tie základné, ktoré odporúčaš ako mama, aj ako psychológ?

Klaudia: Počúvať, čo dieťa hovorí. Empaticky reagovať na to, čo sa v ňom deje, prejaviť účasť na tom, čo prežíva a niesť zodpovednosť za to, ako vediem svoje dieťa a určujem mu hranice. To sú pre mňa zásadné veci. Akceptovať dieťa, nech je akékoľvek a usmerňovať ho, aby sa správalo podľa určitých hodnôt.



Rodičia by mali ťahať za rovnaký koniec, ale je pravidlom, že sa na určitých veciach, môžu to byť aj maličkosti, sa vo výchove nezhodnú. V ktorom bode sa vy dvaja nestretávate?

Juraj: Ja som benevolentnejší. Kubo potrebuje hranice,  ja mu neustále narúšam nastavený systém. Keby bolo na mne,  trikrát týždenne ho vyberiem zo školy a ideme na výlet, alebo ho vezmem na natáčanie... Klaudia tieto moje nápady trpezlivo „češe“ a vysvetľuje, že by mu to, v konečnom dôsledku, neurobilo dobre.

Máte chlapca a dievčatko. Hovorí sa, že každé dieťa je iné, je to tak aj vo vašom prípade?

Klaudia:  Osobnostne sú úplne iní, potrebujú iný prístup. To, čo platilo na Kubka, pri  Adelke vôbec nefunguje.

Juraj: Chalanisko je raketa a dievčatko si sadne a vydrží tak aj pár minút... (smiech). Prvé dieťa je vždy také pokusné, človek skúša všeličo, aj strach, aby niečo nepokazil, je oveľa väčší. Pri druhom sme sa viac uvoľnili. Na dieťa sa nedá pripraviť, keď sa Kubo narodil, svet sa nám postavil nanovo. Vo všetkých smeroch.

„Adelku som videl a držal koža na kožu ako prvý.“

Bol si pri pôrodoch svojich detí?

Juraj: Chcel som, ale ako vždy, bol som v tom čase preč – s divadlom v Srbsku. Časovo by som to aj stihol, ak by išlo všetko podľa plánu, ale Kubko sa rozhodol inak. Klaudia musela rodiť cisárskym skôr, ako som došiel. Tlačil sa už nožičkami von, kým som ja hral kdesi za hranicami. Aj druhý pôrod musel byť cisárskym rezom, ale to som už pri tom bol.

Teda, čakal som na chodbe, ale videl a držal som Adelku „koža na kožu“ ako prvý. Som na to hrdý. Ten moment je neskutočný. Vyzliekol som sa do pol pása, aby maličká počula biť moje srdce a cítila moje teplo a tak sme oddychovali po jej narodení na izbe. To sa... musí zažiť.

Klaudia: Ja som sa regenerovala na JISK-e, ale ten pocit, že Adelka je s Ďurom o poschodie vyššie, bol pre mňa úžasne upokojujúci. Neskôr sme, dokonca, všetci spolu spávali v rodinnej izbe v nemocnici. Ja, Ďuro, Kubko a Adelka. Všetkým nám to prospelo. 

Takúto podporu by prijali viaceré rodičky, dobre ste si to zariadili.  Deti dnes už majú vek, keď vnímajú tvoju prácu a to, že si známy. Ako reagujú, keď ťa vidia v televízii, na javisku?

Klaudia: Je pre ne prirodzené, že ho vidia v telke, keďže to vnímajú odmalička. Je to súčasť nášho života. Adelka, keď vidí tatu v televízii, kričí od radosti, no a Kubko, keďže si ho občas bráva na natáčanie, mi opisuje a vysvetľuje scény zo zákulisia.

Juraj: Áno, to sú také naše chlapské výlety. Bol so mnou už párkrát na natáčaní Hornej Dolnej, díva sa aj na seriál v televízii, ale vníma ho cez to, čo pozná. Cez ľudí, ktorých pozná z pľacu. To, čo vidí, je pracovný výsledok. Dokonca sa objavil aj v dvoch epizódach, ale nepoviem,  v ktorých... (smiech) Na pľaci mi zamáva a už ho nevidím, pomáha zastavovať autá, zariaďovať rôzne pomocné veci... Viem, že príde do obdobia, keď mu moja popularita začne prekážať, preto chcem, aby bol pripravený.

„Neoslovujeme sa tato a mamina, stále sme Ďuro a Klaudia...“

Klaudia, máš doma toho vtipného Šoka, ktorého poznáme z TV projektov?

Klaudia: Nie. Na javisku alebo pred kamerami je to Šoko, doma je Ďuro. Vtipný je vtedy,  keď má viac voľna. Začne srandovať a už viem, že mu chýba robota (smiech). Čo by som ale zdôraznila, je veľmi ťažké rozosmiať ho. Občas sa mi to podarí a beriem to ako svoj osobný úspech.

Juraj: Pravda je taká, že keďže sa zaoberám humorom, viem predpokladať pravdepodobnú pointu, teda rozosmiať ma asi nie je najľahšie.

šoko tabáček

Ak sa človeku darí a všetko funguje tak, ako má, nemá potrebu niečo zmeniť. Ale predsa len. Povedzme v horizonte piatich rokov, čo by ste vo svojom živote vylepšili, resp. zmenili?

Juraj: Ja by som si chcel viac vyberať a selektovať pracovné ponuky. Pomaly k tomu smerujem a som rád, že je to tak. Mám v pláne byť viac doma, čas nás občas tlačí.

Klaudia: Ja, vlastne obaja, by sme chceli viac cestovať, keď deti vyrastú.

Juraj: Ázia, Bali, deti by si to užili. Hádam sa k tomu dopracujeme.

Klaudia: Nooo, po 7 rokoch sme sa dopracovali na náš prvý spoločný predĺžený víkend. Boli sme v Miláne.

Juraj: Vždy som jej sľuboval, že ju niekam unesiem od detí a konečne sme našli termín, tak sme leteli. Klaudia mala síce trochu problém vypnúť a prepnúť sa do iného módu ako mamičkovského, ale potom to dala. Kubovi sme na ten náš špeciálny víkend dali mobil. Inak ho nemá. Posielali sme si fotky, správy, aby sme boli v spojení a bolo to super.

Klaudia: Super bolo to, že sme nič nemuseli. Ani ja, ani Ďuro. Robili sme, čo sme chceli, išli sme spať, kedy sme chceli, jedli sme, čo sme chceli jesť.

Juraj:  Základná myšlienka nášho miniúletu bola: „Netlač na nič.“ Občas som na Klaudiu zakričal, kde sa ponáhľaš?

Klaudia:  Možno by sme neleteli za hranice, ale inak sa nedá. Všade Šoka spoznávajú, to by sme si neoddýchli...

Juraj: Áno, občas je to náročné. Radšej chodím na bicykli, aby som bol rýchlo sa pohybujúci objekt. Nechcem, aby to vyznelo, že som neviem aká celebrita, ale keď ma ľudia spoznajú, chcú sa fotiť. To je v poriadku. Stalo sa mi však viackrát, že nerešpektovali v tú chvíľu napríklad to, že som sa rozprával so synom. Akoby som bol verejný majetok...

Za prácou dochádzaš po celom Slovensku a dni tráviš v aute, nerozmýšľali ste o sťahovaní?

Juraj: Je to tak, väčšinou otáčam. Aj dnes, keď skončíme rozhovor a idem na moderovačky do Pezinka, potom do Bystrice a vraciam sa do Žiliny. O sťahovaní sme rozmýšľali... Ale len krátko. Žilina je skvelé miesto pre život, sme tu spokojní.


Usmievajú sa na seba a prikyvujú. Takto nejako by to mohlo fungovať vo vzťahoch. Trochu humoru, podpory a občas nejaké to prekvapenie v podobe únosu za hranice všedných dní, ktoré naruší stereotyp a oživí vzťah.

Klaudia je nežné žieňa, ktoré drží celú domácnosť hlavou aj prakticky. Upratuje rozhádzaný čas, keď je Juraj v robote a nastavuje systém, aby všetko v rodine fungovalo.

Juraj je muž, ktorý si chráni to najvzácnejšie, čo má. Svoju Klaudiu a deti. „Je to manažérka môjho života,“ hovorí s úsmevom.

Ďakujeme, že nám otvorili dvere do svojho súkromia. Prajeme im veľa šťastných dní!

Fotogaléria