Kedy môžu deti kritizovať?

Kedy môžu deti kritizovať?
28.6.2017 v kategórii Mama, autor Mgr. Jarmila Hýroššová, foto: istockphoto.com

Je dobre, ak sa deti stávajú sebavedomými a vedia vyjadriť svoj názor. Samozrejme, veľakrát pri tom kritizujú aj svojich rodičov. Čo teraz? Smú si to dovoliť? Ak áno, do akej miery?

Obdobie kritizovania rodičov a ich správania sa u detí vyskytuje pomerne často. Pretrváva prinajmenšom počas desiatich rokoch, a to v dvoch rôznych fázach:

  • V období mladšieho a staršieho školského veku (6 – 14 rokov)
  • V puberte

Deti ako policajti kontrolujú dodržiavanie pravidiel

Beda, ocko oblizuje pri raňajkách marmeládu z noža. Pritom doma všetci, ešte aj najmladší dvojročný Janko, poznajú mamino varovanie: „To sa nesmie robiť, lebo si pritom môže človek porezať jazyk!“

Samozrejme, raňajší ockov „prešľap“ sa nezaobíde bez patričného komentára detí. Alebo ešte horšie: V sobotu ráno zívajú mama s ockom od únavy z predchádzajúcich dní a deti sa pritom pozerajú do široko otvorených úst svojich rodičov.

„Ockóóó, ruku na ústááááá!“ Nevieme sa zbaviť pocitu, že naši malí rytieri bránia naše výchovné opevnenie, dokonca na nás chcú útočiť našimi vlastnými zbraňami. Máme im to dovoliť?

Kto určuje pravidlá, mal by ich aj dodržiavať

Malá anketa medzi rodičmi potvrdzuje náš vnútorný pocit: Áno, máme. Pretože kto stanovuje pravidlá, musí ich aj sám dodržiavať.

Pre deti mladšieho školského veku sú ešte stále veľkým vzorom ich rodičia a učitelia. Snažia sa ich nasledovať, ale presne si všímajú, keď veľkí vyčítajú niečo malým, ale sami to ignorujú.

V tomto veku sa totiž formuje zmysel pre spravodlivosť. Ten väčšinou zaznieva v podobe žaloby: „Mami, oci, to je nespravodlivé!“ Ak počuť z pier detí túto výčitku neustále, znamená to, že dieťa podrobne zisťuje, či sa dodržiava všetko tak, ako sa počas života od dospelých naučilo, že sa má.

A potom majú deti veľkú radosť z toho, ak objavia čo i len malé pochybenie. Príležitostné sťažnosti týkajúce sa spravodlivosti či nespravodlivosti sú dokonca pre vývoj dieťaťa veľmi poučné.

Tak dieťa postupne zisťuje, že mamy, otcovia, babky a dedkovia vôbec nie sú vo všetkom takí perfektní, ako sa doteraz zdali. Ale musí nám byť jasné, že od prvého takéhoto zistenia bude dieťa túžiť po tom, aby u nás objavilo každé – čo i len malé pochybenie.

A to neľútostne. Dokonca bude chcieť z toho vyťažiť niečo aj vo svoj prospech: „Ak nenosí mama helmu, nebudem ju používať pri bicyklovaní ani ja!“

Prečítajte si: Deti sú zrkadlo. Bohužiaľ alebo našťastie?

Majú v rodine platiť rovnaké práva pre všetkých?

V niektorých prípadoch neplatia pre všetkých rovnaké pravidlá. Práve tu by sme mali stanoviť určité hranice a smelo si ich pred deťmi obhájiť. Lebo tu neplatia rovnaké pravidlá pre všetkých, a teda ani rovnaké povinnosti.

Dospelí sú predsa oveľa skúsenejší, jazdia na bicykli oveľa bezpečnejšie ako deti, ktorých telo je ešte pomerne útle a nestabilné. Preto by mali deti napriek svojim protestom helmu nosiť a my nemusíme (hoci nemožno povedať, že by dospelým nemohla tiež zachrániť život).

Kritiku a protirečenia v takýchto hádkach si môžeme síce vypočuť, vymeniť si argumenty, pokúsiť sa deti presvedčiť, ale nakoniec musíme rozhodnúť jasne a zrozumiteľne.

Prečítajte si: Stanovte deťom vo výchove hranice

Ako prežiť kritiku detí v období puberty?

V tomto období sa už mení reč tela. Zovreté päste miznú v prekrížených rukách, vyzývajúcich na súboj. Doterajšia červeň v tvári, ktorá bola akosi predohrou plaču, mäkne v strojených úškľabkoch.

Končí aj energické dupanie nohou o zem, skôr sa hodí dieťa do kresla alebo zostane stáť na prahu dverí a vystrúha vyzývavý pohľad. Aj v prítomnosti svojich kamarátov.

Ako Miloš (12): „Hej, oci, ideme teraz na jednu narodeninovú párty.“ Iritujúca otázka otca: „Aha, a kedy sa vrátiš domov?“ Odpoveď dieťaťa v predpuberte: „Ešte neviem, je to také dôležité?“

Sotva to chlapec vyslovil, už zmizol k svojim kumpánom a získal si ich uznanlivé pohľady. Práve takýmto posolstvom chcel Miloš povedať: „Nechajte si svoje predpisy, teraz sa zhovárame v rovnakej výške očí – odteraz viem, čo je pre mňa dobré.“

Toto však deti v takomto veku ešte nevedia, preto musia rodičia ukázať dieťaťu „stop“ a vysvetliť im, že teraz, krátko pred vstupom do puberty, síce môžu očakávať kúsok po kúsku viac voľnosti, ale že sa nerozdáva v samoobsluhe.

Ak je takéto oznámenie deťom nejasné a nezreteľné, väčšinou sa stratí kus rodičovskej autority.

Bezočivé odpovede dieťaťa môžu byť volaním o pomoc

Tak ako u Roba tenisový krúžok. Celé týždne chodil za mamou, hrozil štrajkom (vraj tam viac chodiť nebude) a bavil sa s ňou prevažne bezočivým tónom.

Toto môže okrem provokácie znamenať aj istý spôsob volania o pomoc. Napríklad ak majú deti pocit, že sa s nimi zaobchádza nespravodlivým spôsobom.

V rodine Moravčíkových – dcéra Miška musela pomáhať v domácnosti (podľa nej) oveľa viac ako jej brat. Vynášala smeti, vešala bielizeň a prestierala stôl.

Jej brat sa domácim prácam zvládal viac-menej vyhýbať. Miška to však dostala zo seba von až potom, ako sa jej rodičia v dlhšom rozhovore pýtali, prečo je stále taká odutá a drzá.

Jeden problém vyriešený, v momente sa vyskytne druhý – to je v tomto veku pravidlo každodenného života. Typické je ťahanie sa za slovíčka:

„Mami, ale ty si sa ma pýtala na úlohy na zajtra, a nie napozajtra, preto som ti to nepovedal.“ Alebo: „Veď som si moje oblečenie odpratal. Je za posteľou. Kázala si odpratať. O upratovaní si nehovorila nič...“

Odpovede, ktoré u nás dospelých môžu mať za následok vulkanický výbuch. Často bez úspechu, lebo odstrašujúci účinok hlasných výčitiek zo strany rodičov klesá úmerne so stúpaním radosti z diskusie u našich detí.

Prečítajte si: PUBERTA alebo Ako môžu rodičia prežiť pubertu svojich detí

Prečo musia deti neustále o niečom diskutovať?

Je síce pekné, že deti sebavedome prezentujú svoje názory a nenechajú si pritom skákať po hlave, ale musia neustále o niečom diskutovať a prekrúcať každé naše slovo v ústach?

Áno, musia! Pretože objavujú, že jazyk a jazyková precíznosť sú vhodné prostriedky na výmenu názorov. Prostriedky, ktoré chcú vyskúšať a zlepšiť sa v nich.

Rodičia by mali pochopiť, že ide o výzvu, ktorú musíme prijať bez toho, aby sme zbytočne nadávali alebo sa cítili byť urazenými.

Zvládneme to postupne tak, že sa (my rodičia) budeme navzájom kontrolovať a opravovať: ak jeden z nás nasadí voči deťom karhavý tón, napríklad preto, lebo po raňajšej toalete zanechali v umývadle zvyšky zubnej pasty a kopec vlasov, postaví sa druhý rodič na jeho stranu, vezme deti bokom a vyzve ich na to, aby sa miernili.

 Prečítajte si: „Škaredé“ slová a uštipačný humor u detí vo veku 3 až 5 rokov – čo s nimi?