Keď je dieťa všetkým

12.6.2009 v kategórii Mama, autor - tf -, foto: istockphoto.com

Často som mu musela vyčítať, že mi zabudol dať aj pusu pred odchodom do práce alebo na privítanie, zatiaľ čo dcérku si vymaznal a vybozkával do sýtosti.

Akosi sme zle pochopili rodičovstvo. Ja a môj muž. Od prvej chvíle, čo dcérka uzrela svetlo sveta, stala sa akoby zmyslom života môjho manžela. Aspoň ja som v tej chvíli nadobudla taký pocit. Veľmi po dieťati túžil, no a keď zistil, že je naviac vo všetkom po ňom (aspoň vizuálne), tento pocit sa vo mne len umocnil.

Keď sme prišli domov z pôrodnice, deň zrazu nemal konca kraja a pokojný spánok ako to už pri novorodencovi býva, sa nedostavil ani počas hlbokej noci.

Zmenilo sa tak veľa. Pred pôrodom ma manžel doslova obletoval, často sme sa objímali, bozkávali, vymieňali si nespočetné množstvo dotykov. Mala som pocit, že som stredobodom vesmíru. No po pôrode akoby uťal. Často som mu musela vyčítať, že mi zabudol dať aj pusu pred odchodom do práce alebo na privítanie, zatiaľ čo dcérku si vymaznal a vybozkával do sýtosti.

Áno, žiarlila som. Môj pocit ešte zosilnel, keď manžel so mnou nekomunikoval ani večer po príchode z práce a dlhé hodiny vysedával pred televízorom. Je pravda, že s malou mi z času na čas pomohol, kúpanie sa stalo ich obľúbeným rituálom, prebaľovanie tiež nebol problém, no predsa vo mne driemal pocit akejsi neistoty a zanedbanosti. Nemalo to byť náhodou naopak? Nie sú to zväčša muži, ktorí majú pocit, že sa im žena po pôrode už nevenuje tak, ako pred tým?

Po troch mesiacoch sa pozície vymenili, ja som začala uplatňovať vzťahovú výchovu a snažiť sa čo najlepšie vyhovieť dcériným požiadavkám. Stala som sa jej miláčikom, čo zasa nevedel pochopiť môj manžel. A tak sa medzi nami začal boj. Boj o priazeň našej dcéry. Boj taký silný, až sme zabudli na nás dvoch, na naše potreby. Na to, že predovšetkým sme to my dvaja, ktorí sa majú snažiť o udržiavanie tepla rodinného krbu. Lebo keď ten vyhasne, potom je už len veľmi ťažko rozdúchať iskru. Tak sme sa dostali až kamsi do stratena. Dieťa si ešte upevnilo svoju pozíciu medzi nami a stalo sa nielen našim, ale aj starorodičovským maznáčikom. Medzi mnou a manželom sa vystupňovali odlišné názory na jeho výchovu a mnohé ďalšie nedorozumenia, ktoré pramenili predovšetkým z našej tvrdohlavosti, vzájomného obviňovania a neschopnosti podeliť sa o vnútorné pocity. Chýbala tolerancia, odpustenie, ochota o ustúpenie z pozície, akoby sa medzi nami rozpútal mocenský boj o to, kto bude mať vo vzťahu posledné slovo. A tak sme sa dostali do slepej uličky, z ktorej (mala som pocit) nebolo návratu. Prosila som Boha, aby mi poslal riešenie, aby ma vyslobodil. Vždy som bola predsa zástankyňou harmonického vzťahu, nepočítala som s tým, že po svadbe budem musieť bojovať ešte aj s vlastným manželom, pričom vzájomné nezhody ma psychicky veľmi vyčerpávali.

Kde sa však stala chyba? Zabudli sme jeden na druhého? Dávali sme priveľký dôraz na dieťa? Zabudli sme rozlišovať partnerskú lásku od tej rodičovskej? Nezvládli sme prechod z partnerov a milencov na rodičov? Zabudli sme, že občas to musí byť len o nás dvoch a našich snoch, či túžbach? Zabudli sme, že naše problémy musíme riešiť spolu a nie každý sám? Zabudli sme na vzájomnú podporu v ťažkých chvíľach?

Asi z každého trošku. No predsa, bol by vzťah vzťahom, bez všetkých takýchto skúšok? Bez všetkých pádov a vrcholov, ktoré nás raz privádzajú až na dno a inokedy nás dokážu vyniesť až na vrchol? Život je predsa o prekonávaní prekážok a je len na nás, ako sa s nimi popasujeme.

Chcela by som napísať, že krízu máme za sebou. Áno, je to medzi nami o čosi lepšie. Vzťahy sa zjemnili, snažíme sa o lepšiu komunikáciu, snažíme sa viac vnímať potreby toho druhého, konflikty nestupňovať do extrémov a pridať aj štipku tolerancie, lásky a odpustenia, uvedomiť si vlastné limity. Mať na zreteli, že naša dcéra je dar od Boha, ktorý obaja veľmi milujeme, no jednako nemôže nahradiť našu partnerskú lásku a nemôže sa stať nástrojom, ktorý v ťažších chvíľach obraciame proti sebe. Lebo to sa predsa zvykne stávať presne tam, kde chýba vzájomná dôvera, úcta, láska, schopnosť odpúšťať si a zabudnúť na vlastnú hrdosť a sebectvo a upnúť sa na rôzne, avšak pre človeka nie príliš prospešné závislosti v podobe možno až prílišného naviazania sa matky na dieťa a útek partnera do svojho (možno trošku jednoduchšieho) sveta. No každý vzťah si predsa zaslúži druhú šancu, čo myslíte?