Keď choroba prinúti spomaliť

Poznáte ten pocit, že akoby ste sa stále naháňali a nič poriadne nestíhali? Akoby po vás a vašej urobenej práci nezostali žiadne stopy? Samozrejme, keby ste ju však nespravili, bolo by to vidieť. Ako v tom vtipnom maily, čo koloval medzi mamičkami. Keď prišiel zhrozený manžel domov, tak mu manželka povedala, že dnes skutočne nerobila nič.

Občas sa aj ja cítim ako dostihový kôň alebo tá plechová lienka z našich detských čias, čo ju natiahnu kovovým kľúčikom a behá, pokiaľ vládze. Keď si aj ráno naplánujem, čo dnes spravím, večer zistím, že som urobila z toho možno 50 – 60 %. Ostatné zase presuniem na ďalší deň. Je pravda, že niekedy si vymýšľam aj aktivity, ktoré v tom momente nie sú prioritné, ale ja si to myslím a tým aj trochu komplikujem. Potom je jasné, že sa cítim preťažená.

Veľké stop tomuto všetkému urobila moja choroba. Vtrhla ako nepozvaný hosť v tej najnevhodnejšej chvíli (ale kedy je vhodný čas ochorieť, keď máte rodinu? Asi nikdy). Kým sa vylížem z najhoršieho – na tri dni mi vzali deti starí rodičia – aby sa nenakazili. Som im za to nesmierne vďačná.

Prvé dva dni som bola ako mátoha, takže som len oddychovala s pariacou sa šálkou čaju v rukách. Takýto luxus som nezažila, odkedy mám deti. Dopozerala som všetky diely slovenského seriálu, ktorý mám v archíve. Len som ho nahrala, ale pozrieť už nemala kedy. Dokonca som vzala do ruky aj knihu a vypočula si cédečko, ktoré som dostala minulé Vianoce. V počítači som si vytriedila poštu, dokumenty a napísala kamarátkam a známym, ktorých som dlho nekontaktovala tiež z nedostatku času. Keď mi už bolo lepšie, povenovala som sa aj restom v domácnosti.

Čas – veličina, s ktorou stále zápasím, sa spomalil. Zrazu som si našla čas na veci, ktoré čakali týždne nepovšimnuté. Nik a nič ma nenaháňalo, všetko som robila pohodovým tempom, nakoľko mi to umožňovalo moje zdravie. Konečne som uložila fotografie do nášho rodinného albumu, patrične sa postarala o kvety v črepníkoch, upratala tie menej dostupné miesta, vytriedila veci...

Teraz už viem, že všetko zlé je na niečo dobré. Občas človek potrebuje sa zastaviť a upratať si aj v sebe aj okolo seba. Takto som strávila moju „ozdravovaciu dovolenku“ a veru prospelo mi to aj fyzicky aj psychicky.