Katka Koščová: Môžeš sa cítiť na figu
Veľmi vám prajem, aby ste sa mali dobre a pekne, ale ak sa nemáte, neobviňujte sa.
Posledné dni som si všimla, že čoraz viac kamošiek robí na sociálnych sieťach, alebo aj privátne vo svojej bubline, lockdownový coming out. Priznávajú úzkosť, depresie, frustráciu, panické ataky...
Jedna známa napísala dlhý status a vysvetľovala, prečo o nej dlho nebolo počuť. Spomenula, ako ťažko jej bolo, ako prepadla depresii, ako ju dokázal do stavov úzkosti dostať aj veselý smiech jej detí, nielen jačanie a hádky, ale akýkoľvek zvuk. Ako sa úplne vážne pohrávala s myšlienkou, že odíde od rodiny, lebo v tom hroznom stave, keď bolí duša, nevidela iné východisko.
Katka Koščová: Sedem rokov normálne nespím
Ani ja sa necítim dobre...
Ďalšia kamoška mi písala, že je alergická na akúkoľvek požiadavku svojich detí. Na akúkoľvek. Že jej po každom: „Mamííí!“ naskakuje husia koža. Také je to strašidelne známe.
Neviem, možno je to tým, že prešiel už rok od začiatku tejto pliagy a mnohí sme došli na hranice nášho mentálneho zdravia, nuž sa teraz spustila táto lavína priznaní. Možno sme sa len odvážili, keď sa ozval prvý človek a už sa to na seba nabalilo.
Pamätám si, že prvú vlnu sme dávali omnoho lepšie. S oveľa menším stresom, krikom. Teraz si čítam tie príbehy a aj keď sú veľmi smutné, musím sa priznať, dosť mi pomáhajú. Roztápajú vo mne nahromadenú vinu za to všetko, čo som urobila zle, čo som urobila inak, ako som mala, za to, že cítim zlosť aj toľko smútku, keď vlastne nemám prečo.
Ľudia, ktorí si týmito pocitmi neprešli, to asi nevedia úplne pochopiť. Možno by som tiež nevedela, keby som to nepoznala. Nechápu, čo frfleme, sťažujeme sa, predvádzame...
Katka Koščová: Poďme sa objímať, hovorí moja Aňa
Neobviňuj sa za to, čo cítiš
Nevedia pochopiť, že aj keď má človek zdravé deti, rodinu, strechu nad hlavou, má čo jesť, má zázemie, môže sa cítiť úplne na figu. Môže sa cítiť absolútne naničhodne, slabo, môže mu byť zo seba nevoľno, môže sa dookola obviňovať, môže si pripadať neužitočný, zlý, môže si pripadať tak, že by najradšej nebol, že by všetkým bolo lepšie, ak by nebol. Viete, aké je hrozné sa takto cítiť? Mať pocit, že všetko len kazíte?
Neviete? Ako dobre.
Viete?
Každý z nás potrebuje priestor, aspoň trošku miesta a času pre seba. Urobiť to, čo má rád, čo ho teší, povzbudí. Už to trvá pridlho, čiže o to viac. Zabudli sme sa o seba starať. Len zatíname zuby. Mali by sme sa, každý po svojom, ako potrebuje. Zatancovať si, zabehať, prečítať si knihu, pokecať si s kamoškou, dať si súvislú aspoň desaťminútovú debatu s mužom, dopiť ešte teplú kávu, alebo byť len tak sama, ísť sa prejsť do lesa... Každému, čo je vlastné. To presne napísala tá známa, ktorá chcela ujsť.
Aby jej bolo lepšie, musela sa nastaviť tak, aby necítila vinu, ak si občas ukradne chvíľky pre seba. Musela sa nastaviť tak, že mať tie svoje chvíľky, je nutná psychohygiena. To jej poradili aj psychológovia. My to vlastne všetci vieme, ale je veľkou úľavou, ak to dostaneme „príkazom“ od nejakej autority.
Viaceré kamošky sa zhodli na tom, že im pomohla terapia. Niektoré naozaj na terapiu chodia pravidelne a niektoré si „len“ občas zavolajú na Ipčko alebo do Nezábudky a vyrozprávajú sa.
Niekedy je ľahšie povedať všetko to, čo cítime úplne cudziemu človeku. Nebude nás súdiť, keď zistí, čo všetko je v nás nahromadené. Nebude si to niesť ďalej, nebude ho to ťažiť.
Niekedy naši najbližší nerozumejú, ako sa môžeme takto cítiť a to ich nepochopenie ešte zvyšuje náš pocit viny. Niekedy už ani my nemáme silu priznať slabosť tým, ktorých milujeme. Lezie nám to na nervy, nevieme to zniesť. Nevieme sa zniesť. Také sú časy.
Katka Koščová: Aj vy v noci (NE)spávate?
Pomôž si, človeče
Ja vlastne nemám radu, okrem vyššie spomenutých ukradnutých chvíľ... Možno len, aby sme ich nevnímali ako ukradnuté, aby nám boli plne priznané. Všetci na ne máme právo.
A možno ešte, aby sme sa neporovnávali. Niekto iný toho zvládne omnoho viac ako ja, ale to neznamená, že nemám právo cítiť sa ťažko. Bolesť a smútok nie sú súťaž a nemajú objektívnu mierku.
Veľmi vám prajem, aby ste sa mali dobre a pekne, ale ak sa nemáte, neobviňujte sa. Ak to neviete povedať niekomu blízkemu, skúste tieto čísla alebo maily. Nie je to žiadna hanba. Sú tam pre vás, sú tam pre nás všetkých.
Nonstop telefonická poradňa linky dôvery Nezábudka: 0800 800 566
Alebo skúste chat či mailovú poradňu linky dôvery pre mladých ľudí cez ipcko.sk
Veľa zdravia, milá čitateľka, milý čitateľ.