Katka Koščová: Poďme sa objímať, hovorí moja Aňa
Tak som si myslela a skutočne som verila tomu, že našej rodine sa COVID vyhne. Veď predsa dodržiavame všetky pravidlá.
S nikým sa mimo našich rodičov nestretávame bez rúška, dezinfikujeme si ruky, nevídavame sa s kamarátmi, v obchodoch dodržiavame odstup a gánime na tých, ktorí sa na nás lepia. U nás v dome od leta nebol fakt nikto. Dokonca som sa so sestrou nevidela mesiac a pol...
Katka Koščová: Sedem rokov normálne nespím
Rodina v karanténe
Z úcty k rodine nebudem rozoberať, ako presne sme k vírusu došli. V každom prípade sme sa dozvedeli, že sme boli s COVID pozitívnym človekom. Hneď sme ostali v karanténe. Objednali sme sa na PCR testy cez korona.gov.sk.
To je inak tip pre ľudí, ktorí majú príznaky, alebo boli s COVID pozitívnym – vypíšete formulár a dostanete sa na testy zadarmo – my sme o tom predtým nevedeli a chystali sme sa ako samoplatcovia, čo nám vôbec nepridalo na nálade a hygiena nestíha trasovať, čiže by ste čakali veľmi dlho, kým by vás niekto objednal. Toto je veľmi jednoduché, rýchle a uľahčite tým prácu hygienikom.
Takže sme sa objednali celá rodina, aj deti, a o dva dni sme išli na výter. A viete, ako mnohí strašia, že je to príšerné, tak vám chcem povedať, nebojte sa. Je to rýchlejšie a zvláda sa to lepšie ako antigénové testy. Boli sme pripravení na plač pri deťoch, no totálne sme odpadli, lebo decká to dali úplne bez problémov, ani nepípli, naozaj. Možno to bolo kvôli sľúbenému kinderku, ale fakt, krásne to vydržali.
Úplne nerozumiem tomu hejtu voči testovaniu, pokiaľ, samozrejme, neveríte, že vás idú začipovať, tu dochádzajú všetky logické argumenty.
Gynekologická prehliadka je určite horšia, ako výter z nosa
V skutočnosti je to len nepríjemný výter, gynekologická prehliadka je určite horšia. Jasné, každý máme nejaký prah bolesti, úplne to chápem, ale pri tom všetkom nepríjemnom, čo za život musíme vydržať, mi príde táto antitestová hystéria absurdná. Nebojte sa. Dali ste už horšie veci.
SMS s výsledkami testov nám prišli neskoro v noci, prečítali sme ich až ráno. Jeden pozitívny v našej rodine. Adamko. Bol ešte v posteli, keď sme mu to oznámili a začal sa hneď skrývať za paplón, aby nás nenakazil. Úplne automaticky si poprosil rúško. To isté nám veľmi odporúčali naši kamaráti lekári. Aby sme, pokiaľ je to možné, nosili rúška. Viete si to predstaviť?
Rúška vo vlastnom dome, dlhé dni, od rána do večera... Ja som inak totálny zástanca tejto formy ochrany, ale doma, kde má mať človek pocit absolútnej slobody? No je to skutočne to najmenej, čo sme mohli urobiť, čo stále robíme, lebo keď píšem tento blog, ešte nám neskončila karanténa. A viete čo? Veľmi som sa zahanbila, že ja, stará koza, riešim nepohodlie a Adamko si to rúško sám vypýtal, aby nás ochránil.
Deti znášajú diskomfort ľahšie ako ja
V týchto dňoch vidím, že moje deti sú omnoho statočnejšie ako ja. Dokážu prekonať diskomfort omnoho lepšie ako my dospelí. Sme podráždení, nepríjemní, veľa kričíme. Potom sa veľmi hanbím. A im to ide tak dobre, ľahko. Adamko sa nám občas príde ospravedlniť, že sa zabudol a utrel sa do našich uterákov, alebo, že si dal kefku omylom do spoločného pohárika. Nemá ešte osem, ale je zodpovednejší ako mnohí ufrflaní dospeláci.
Samozrejme, že nám už doma šibe po takmer dvoch týždňoch v úplnej izolácii, nebudem sa tváriť že nie, ale vidím, že väčší problém máme my s mužom, že deti by to pokojne dali takto ešte možno aj pol roka.
O tri dni končí karanténa Adamkovi, ktorý je bezpríznakový a my traja čakáme na pretestovanie, či sme to za ten čas nechytili. Držte nám palce.
Rok 2020 bol ťažký pre všetkých, vyhliadky na tento nový sú zatiaľ podobné
Je taká doba, vírus nezmizne pozajtra, ešte dlho nie. Nie sme prvá generácia, ktorá niečo také zažíva, ani posledná a je to aj príležitosť vedome sa snažiť pestovať ohľaduplnosť, trpezlivosť, láskavosť. Takí sme boli pred rokom v marci, keď to celé vypuklo. Povzbudzovali sme sa navzájom, pomáhali si.
Vo veľkom sa šili rúška, ktoré sa rozdávali najzraniteľnejším, tlieskali sme lekárom a ľuďom v prvej línii. Chápem, že sme už všetci unavení. Ale hnev unavuje. Zlosť unavuje. Nenávisť unavuje. Viem, o čom hovorím.
Tak veľmi som sa hnevala, že sme sa vôbec dostali do tejto situácie. Niekoľko dní som sa triasla a vravela som si, že neodpustím, ak sa niekomu z rodiny niečo stane. Bola vo mne veľká zlosť a hnev. Hrozne ma to vyčerpalo, hrozne to vyčerpalo môjho muža, deti. Nanič to nebolo dobré. Nanič. Len som nám všetkým znepríjemnila prvé dni v izolácii.
V tomto sú mi vzorom moje deti. Každá kríza trvá dve minúty a ide sa ďalej. Ako vraví Aňa: „Poďme sa objímať.“
Toto všetci potrebujeme. Objatie, hoci virtuálne. Potrebujeme všetci veľa povzbudenia a potrebujeme povzbudzovať ďalej.
Prajem nám všetkým množstvo láskavých ľudí, prajem nám, aby sme my vedeli byť láskaví k tým, ktorým je ťažko, aby sme sa učili od detí tak, ako my chceme, aby sa ony učili od nás. Máme sa čo. Sme v tom spolu a len spolu to zvládneme.