Spomienky pani učiteľky: Hodina hrôzy

detim prváci, prvák, škola, triedna učiteľka
16.3.2018 v kategórii Mama, autor Miroslava, foto: istockphoto.com

Za roky učiteľskej praxe som v zúfalejšej situácii nebola. Zistila som, že prežívam väčší strach ako o vlastné deti.

Nejeden rodič už zažil strach o vlastné deti - v chorobe, pri rôznych problémoch,... Tá bezmocnosť, keď nevieme pomôcť, je strašná. Aj ja sa občas bojím o svoje dva poklady. Našťastie, sú zdravé, šikovné, takže dôvodov na prebdené noci toľko nemám. Zato hladinu adrenalínu mi nedávno zdvihol môj prvák.

Za roky učiteľskej praxe som v zúfalejšej situácii nebola. Zistila som, že prežívam väčší strach ako o vlastné deti.

Hodinová beznádej mala, našťastie, dobrý koniec. Ale po poriadku..

Celá škola šla na kultúrnu akciu do mesta. Od rána som mala čudný pocit, nechcela som ísť s prvákmi medzi množstvo ľudí. Rada s nimi chodím mimo školy: na dopravné ihrisko, do knižnice, do kina. To sme ale v uzavretom priestore, s obmedzeným počtom ľudí.

Cesta tam i pobyt na podujatí bol fajn. Žiakom sa páčilo. Ja som bola stále v strehu, otáčala sa, počítala. Pred odchodom sme sledovali kultúrny program. Pár detí si obzeralo v blízkom stánku tovar. O chvíľu som začala počítať, ešte raz a do tretice... Jeden chýbal.

V momente matematického zistenia mi deti povedali, že Marek (tak ho nazvem) išiel sám späť do školy. Podľa hesla "malé deti toho natárajú" som informácii nepripisovala význam. Ani som neuvažovala, že 6-ročný by šiel  SÁM cez križovatku, dva priechody pre chodcov v dopravnej špičke!

Rozhliadala som sa, vypytovala. Kolegyni sa stratil štvrták, po pár minútach sa vynoril z davu. To ma trošku upokojilo. "Zamotal sa " a o okamih sa odniekiaľ vynorí strapatá štica. Len to som si želala!

Zákon schválnosti chcel, aby sa mi vybil mobil, teda nemohla som obvolať kolegyne, ktoré boli s triedami roztrúsené po pešej zóne.

Keď mi Marekov svojvoľný odchod potvrdil druhák, začala som o tomto nezmyselnom čine uvažovať. Podľa povahy chlapca a rodinného zázemia to nebolo nemožné. Samostatnosť "dieťaťa ulice" ma prekvapila viackrát. Marek dve hodiny po vyučovaní s aktovkou na chrbte chodiaci po sídlisku (mama je na nákupe, tak čaká), inokedy prišiel o pol hodinu neskôr na krúžok (bol v obchode), či po zvonení (hľadal prezúvku vypadnutú z deravého vrecka). Vždy sa vynašiel.

Po polhodinovom hľadaní a čakaní som sa ešte "chytila slamky" - dala som jeho meno vyhlásiť moderátorkou podujatia. Stále som verila, že po tejto medializácii sa náš hrdina zjaví, lebo rád býva stredobodom pozornosti. Čas plynul, úspech sa nedostavil. Doteraz som bola ako-tak pokojná, aspoň navonok, čo obdivovali aj kolegyne.

Deťúrence sa báli, kričali jeho meno, držali sa pri mne ako mláďatká pri mame. S nepokojom sme rýchlo kráčali ku škole.

škola, školák, trieda, pani učiteľkka, prvák

Sliedila som na všetky strany, striehla na podozrivé zvuky, ale v podvedomí som si nič zlé nepripúšťala. Možno aj preto som bola relatívne pokojná. Cestou do školy sme stretali staršie ročníky idúce na rovnaké podujatie. Pýtala som sa na Mareka, nik ho nevidel.

Deviataci ma "upokojili": "Tomu sa nič nestane. Ten je zvyknutý chodiť sám." Ostatné deti boli vyplašené a dávali to najavo: "Čo keď ho pohrýzol pes? Nezrazilo ho auto? Nezablúdil?"

S malou dušičkou sme sa blížili ku škole, a Mareka stále nikde. Až teraz ma premkol veľký strach. V jednej chvíli ale štvrtáci, ktorí šli s kolegyňou s nami, vykríkli: "Tam je!" Ten výkrik bol balzam na moju ťažko skúšanú psychiku. Neverila som vlastným očiam! Náš utečenec s pokojom Angličana vyliezol z kríkov pri škole. Preto ho nikto zo starších nezbadal. Bol ufúľaný, s kúskami vetvičiek  tuje na bunde.

Asi ste zvedaví na moju prvú reakciu..

Cestou späť som mala zmiešané pocity zlosti, strachu a bezmocnosti. V momente, ako som Mareka zbadala, som cítila jediné - obrovskú úľavu. Nahromadené emócie som prejavila plačom a silným objatím nezbedníka. Moji žiaci aj kolegyňa so svojimi na mňa začudovane hľadeli. Možno kvôli plaču, možno preto, že som ho nezbila, čo nechápali učiteľky. 

Výmyselník na moje PREČO? odpovedal: "Ja viem, čo ste vraveli, ak sa stratíme. Ale myslel som, že ste už šli."

Nelogické, ale pamätal si, čo som deťom hovorila, ak sa stratia: osloviť dospelého, povedať svoje meno, školu. V škole takmer každý vedel o nepríjemnosti. S obavou som ju šla oznámiť vedeniu. Aj keď som nečakala výčitky, bol to zvláštny pocit. Našťastie pani riaditeľka s rozvahou situáciu vyhodnotila, neobviňovala nikoho. Skonštatovala, že pri žiačikovi aj pri mne stáli "všetci svätí". Dohodli sme sa, že za trest nepôjde na koncoročný výlet.

Prekvapilo ma, že ma nekontaktovala jeho mama. Telefonicky som ju predvolala na druhý deň. Útek ju nevystrašil, len potvrdila moje tušenie, že nebol prvý.

"Čo mám s ním robiť? Priviazať? Mám aj iné  starosti. Pri paneláku nevydrží. Ja s ním von chodiť nebudem."

Jej postoj ma nahneval. Kto, ak nie hlavne rodič, má dieťa usmerňovať podľa osvedčeného "ohýbaj ma, mamko,..."?

Mareka s "túlavými topánkami" som stretla o dva dni o štvrť na deväť večer! Väčšina prvákov v tom čase už spí! V rovnakom týždni ho matka odprevadila do školy. Nedalo mi to nepripomenúť. Jej reakcia: "Však aj dostal. Mal prísť o šiestej a byť pred domom."

Odpustila som si prednášku o správnej výchove. Mrzí ma, že takéto deti "riešime" o niekoľko rokov na poradách so závažnými problémami. Pritom stačilo v útlom detstve správne "ohýbať": slovom, dobrým príkladom, stanovením hraníc, množstvom lásky, času. To všetko vo vhodnom pomere škola-rodina. Aby  sa pedagóg bez obáv vybral s triedou mimo školy, aby rodič počul viac príjemnejších správ.