FEJTÓN: Tie najkrajšie VIANOCE
Žienky, ak máte toho predvianočného zhonu dosť, prehoďte kus zodpovednosti na chlapa. Alebo si prečítajte o tom, ako dopadnú Vianoce, keď si dá mama V O Ľ N O...
Za všetko môže zabudnutý Mikuláš alebo lepšie povedané ja, príšerná matka, ktorá som na mikulášske balíčky pre naše deti absolútne zabudla. Kolegyne z práce, kde som pred materskou dovolenkou pôsobila, zorganizovali práve na tento dátum večierok pre všetky zaslúžilé matky a v tomto „klube“ ja, po sto rokoch na materskej, zastávam absolútne vedúce miesto. Neviete si predstaviť, ako veľmi som sa na túto babskú jazdu tešila.
Fejtón: KTO za to všetko môže?!
Si príšerná matka, drahá
Keď som sa nadránom, ticho si pospevujúc s topánkami v ruke vkrádala do nášho bytu, zo spálne ako namydlený blesk vybehol môj milovaný manžel a bez toho, aby sa ma opýtal, ako som sa zabávala, začal zúrivo šepkať niečo o tom, že som príšerná matka, a že ako k tomu tie naše tri chúďatká prídu, keď im tento rok Mikuláš nič nedoniesol, a že v škôlke a v škole sa budú cítiť mizerne a trápne, keď sa ostatné deti budú chváliť, čo všetko si v čižmičkách našli (našťastie tá najmenšia je ešte so mnou doma, aspoň ona sa nebude cítiť trápne...).
Vrcholom všetkého však bola veta tohto znenia: „Mohla si ma aspoň upozorniť, že je Mikuláš (bože, tí chlapi, ešte sa aj prizná, že aj on na to zabudol!), a ja by som im nejaké sladkosti nakúpil alebo by som požiadal kolegyňu“.
Tak to ste mali počuť, čo za krik nastal, tri hodiny nad ránom sem, tri hodiny nadránom tam! Vykričala som mu asi všetko. Tento môj ranný monológ ho síce mierne paralyzoval, no po chvíli s kamennou tvárou vyhlásil, že mi dokáže, že opäť ako vždy všetko zveličujem, a že od zajtra sa o domácnosť, deti a celé Vianoce postará on sám a ja mám voľno (to fakt povedal V O Ľ N O).
Nespadnite do vianočnej pasce
„Tvoju ponuku prijímam a 24. decembra, pri vianočnom kaprovi a rozžiarenom stromčeku uvidíme...“ potom som si už len schovala hlavu pod perinu a strašne škodoradostne som sa rozosmiala...
Mamíí, my nebudeme mať Vianoce?
Deti boli hneď pri raňajkách, ktoré už podával on – môj manžel, oboznámené so situáciou. Načo Miška, naša osemročná dcéra, zareagovala vetou: „Takže sme bez stromčeka a darčekov...“ a so zvesenou hlavou odkráčala oboznámiť telefonicky s touto tragickou situáciou starú mamu. Tá si ma, samozrejme, hneď vyžiadala a so slovami, že som určite na tej babskej jazde prišla o zdravý rozum, tresla telefónom.
Do Štedrého dňa chýbalo ešte 18 dní. Keďže na letnej dovolenke som bola s deťmi sama a manžel ju mal nevyčerpanú, mohol teda zostať doma a ja som nemusela robiť absolútne nič.
U nás doma to však až také veselé nebolo. Kopa neumytých riadov a prádla pripomínala himalájske pohoria. Na večeru boli najčastejšie moje železné rezervy z mrazničky, a keď som si všimla, že naša najmenšia dvaapolročná Adelka má už tretí deň na sebe tie isté punčocháče, tajne som jej ich prezliekla a o tom, že ju pravdepodobne niekoľko dní nikto nečesal, radšej pomlčím.
Môj muž začal panikáriť. Vianoce sa blížili...
Prešiel ďalší týždeň. Staršie deti sa tešili na prázdniny, čo u môjho manžela viditeľne spôsobovalo paniku. S jedným, aj keď malým dieťaťom sa to cez deň ešte dalo zvládnuť, ale s tromi?
A do toho som mu nezabúdala pravidelne pripomínať, ktoré vianočné pečivo bude musieť upiecť, a že musí už konečne kúpiť darčeky pre deti a príbuzných, a že dva dni pred Štedrým dňom mu pani Martáková z tatranskej dedinky, kde máme chalupu, pošle po svojom synovcovi (ako každý rok) vianočný stromček, ktorý bude treba ísť vyzdvihnúť na stanicu.
Ako si vianočné prípravy užívať?
Dvadsiateho decembra začalo ísť fakt do tuhého a vážnosť situácie pochopili aj naše dve staršie deti a snažili sa otcovi pomáhať zo všetkých síl. Vykrajovali medovníčky, miešali krémy do zákuskov a vyhlásili, že tento rok by sme sa mohli snáď zaobísť aj bez kapra a dva druhy zemiakového šalátu tiež nepotrebujú.
Dvadsiateho druhého ráno o 5,30 volala pani Martáková, že jedlička je „ščaslivo“ na ceste do Bratislavy a máme si ju o jedenástej, kedy vlak dorazí, vyzdvihnúť. Keďže naše auto som práve v tom čase potrebovala kvôli neodkladným vybavovačkám v nákupnom centre ja, manžel musel ísť na stanicu autobusom a k deťom zavolal moju mamu, ktorá sa stala jeho veľkým spojencom. Pani Martáková však zabudla upresniť, že jedlička má viac ako tri metre a nielenže sa nezmestí do žiadneho dopravného prostriedku, ale budeme musieť vyvŕtať aj dieru do stropu alebo ju umiestniť pred Národné divadlo.
Keď sa s tým obrovským stromiskom, ktorý snáď pamätá aj Jánošíka, a patričným komentárom dotrepal domov, boli sme nútení (trochu som mu pomohla) rozrezať ho na dve časti a ozdobiť iba jeho vrchnú časť, ktorá nám aj tak zapratala celú obývačku. Keďže som ho nejaký ten deň nevidela nič vypekať a medovníčky, ktoré s deťmi piekli ešte pred týždňom akosi nezmäkli a boli vhodné akurát tak na brúsenie zubov pre bobry, dávala som neustále skúšobné otázky, či sa aj tento rok môžem tešiť na výborné medvedie labky a vanilkové rohlíčky, či nezabudol na vianočnú tortu a podobne. S uistením, že sa nemusím obávať, odpochodoval a niekam vždy telefonoval.
Najpopulárnejšie vianočné koláče
Vianoce, vážení, boli!
Bolo 24 a blížila sa piata hodina a u nás doma miesto vianočnej atmosféry panoval úplný chaos. Síce som sa sviatočne obliekla a upravila, no cítila som sa mizerne – na Mikuláša som zabudla a Vianoce zverím do rúk chlapovi. Čo som to ja za matku!?
Ako som sa tak týrala výčitkami, ani som si nevšimla, že všetci kamsi zmizli. Zo zamyslenia ma vytrhol až hlas našej najmladšej dcérky Adelky, ktorá stála medzi dverami v krásnych bordových zamatových šatách, s mašličkou vo vláskoch a prštekom na ústach šepkala: „Maminka, poď sa pozuieť, ako kuásne vyzdobiu stuomček tety Mautákovej pán Ježiško.“
Rozbehla som sa do obývačky, kde žiaril ten najväčší a najkrajšie ozdobený stromček, celá rodina vrátane mojich aj manželových rodičov a súrodencov sedela okolo slávnostne prestretého stola, z vianočných jedál nič nechýbalo, koláčov a zákuskov bolo minimálne trinásť druhov, manžel bol vo sviatočnom obleku taký elegantný, že som ho skoro nespoznala, a všetky tri deti boli vyobliekané a vyčesané ako z reklamy.
...a boli šťastné a veselé.
V tú chvíľu som si uvedomila, že som tá najšťastnejšia osoba na svete a mám perefektného muža, ktorý zvládne všetko, čo zvládnuť treba. Je pravdou, že to urobil svojím spôsobom – s pečením a jedlom mu pomohli obidve staré mamy, moja sestra pripravila kapra.
Doteraz je mi záhadou, ako to všetko urobili, no klobúk dole – zvládli to na výbornú. A aké poučenie som si z toho zobrala ja? Že fakt nemusím všetko zvládnuť sama, stačí, ak požiadam o pomoc našich blízkych. Veď Vianoce sú o rodine a spoločne pripravené nie sú až také náročné a oveľa lepšie „chutia“.
Takže šťastné a veselé...
