Fejtón: Novoročné predsavzatia
Tak a je tu opäť nový rok, s ním milión predsavzatí (polovicu som preventívne vypustila už na druhý deň) a dve kilá nového „nadšenia“ v podobe tukového prírastku z vianočného maškrtenia.
Upokojujem sa, že som to vlastne urobila schválne, aby som mala dôvod ešte intenzívnejšie cvičiť.
„Nepresvedčená si povzdychnem a zdvihnem zrak od tukových vankúšikov na žiariacu obrazovku počítača.“
Veľké i malé tajomstvá našich detí: Aký postoj k nim zaujať?
Aj keď neviem, neviem – nová fit lopta je zagúľaná v kúte spálne a CD-čko s cvičeniami som ešte ani nevybalila z vianočného papiera... Ale zase večer na nej (tej nešťastnej fit lopte) sedím pri filme, tak to by sa mohlo počítať, no nie? Nepresvedčená si povzdychnem a zdvihnem zrak od tukových vankúšikov na žiariacu obrazovku počítača. Vzdychnem zas, pretože ma čaká ešte jedno novoročné predsavzatie: vytvoriť fejtón do časopisu MAMA a ja. Lenže to nie je vôbec také jednoduché, ako sa zdá... Sedím tu už pol hodiny, najradšej by som obhrýzala aspoň ceruzku ako za mladi (prečo vlastne neurobia obhrýzací chvost počítačovej myške?) a správny nápad nie a nie prísť.
Mám opísať, ako sme minule boli na prechádzke vedľa potoka, kde sme na jeho brehu uvideli veľkého potkana z poľa, a toto sa stalo minimálne na mesiac hitom každého rozhovoru? Naozaj, ktokoľvek sa opýtal mojich synov, čo nového, už aj spustili o potkanovi. Alebo porozprávam radšej to, ako mladší syn, ktorý chodí do škôlky so starším bračekom, rozkošne tvrdí, že má takých istých kamarátov a robil presne to isté ako braček a niekedy má (vymyslených) zážitkov ešte aj oveľa viac? Hmm, „zábavné“...
Fejtón: KTO za to všetko môže?!
„Chlapci sa zatiaľ nerušene „hrali“ s nožničkami na papier, ktoré našli pánboh vie kde.“
Náhle ma z premýšľania vytrhol zvuk otvárajúcich sa vchodových dverí. Konečne prišiel domov môj manžel a ja som sa už-už otáčala s úsmevom na perách, keď som si všimla jeho zdesený výraz na tvári.
„Maminka, to čo má znamenať? Ako to, že nedávaš pozor na deti?!“ povedal mi namiesto pozdravu a ja som stočila hlavu smerom, ktorým sa díval. Sekundu na to mi prinajmenšom zamrzol mozog, pretože som uvidela nasledovné:
Moja malá podarená dcérka sa naučila, že keď niečo rozleje, tak rýchlo donesie utierku z kuchyne a poutiera. Tak aj teraz, usadená pri nočníku veselo si mágala ručičky v mláčke a poctivo sa utierala novou čistučkou utierkou (podotýkam poslednou čistou!). Chlapci sa zatiaľ nerušene „hrali“ s nožničkami na papier, ktoré našli pánboh vie kde (hlavne, že keď ich hľadám ja, tak ani náhodou!). A samozrejme, že sa s nimi pustili do pripravených papierov na kreslenie, na ktorých som si myslela, že doteraz pracovali (prečo vždy zabudnem, že keď je ticho, je to príliš podozrivé?). Kúsky a ešte menšie pidikúsky papiera sa povaľovali po celej spálni, takže to vyzeralo, ako keby sme mali nasnežené.
Prvé, čo mi prebehlo hlavou, bolo to, že je to vlastne šťastie, že si nepostrihali prsty a malá sa toho nenapila...Vrhla som sa zachraňovať, čo sa dalo, lamentujúc:
„To čo má byť, deti? Ja z vás raz hádam ošediviem!!“
No, vyzerá to tak, že inšpirácia bola dokonalá a ja som tie správne slová predsa len našla...
