Dokonalý svet Barbie a Kena

Dokonalý svet Barbie a Kena
21.11.2016 v kategórii Mama, autor -eP-, foto: istockphoto.com

Vždy som si predstavovala, že sa ráno budem lúčiť so svojím mužom asi takto: on stojí pri dverách, zapína si kabát a ja mu z kuchyne nesiem zabalený obed alebo malú desiatu a ľahko káravým tónom mu pripomeniem, že mi po príchode do práce musí – bezpodmienečne! – poslať správu, že je v poriadku...

V mojich dokonalých  predstavách (dokonalejších ako svet Barbie & Kena), som stíhala absolútne všetko

Stúpnem si na špičky, bozkám ho a so želaním krásneho dňa mu otvorím dvere. Niečo ako: „Maj krásny deň, miláčik. S Kristínkou sa na teba večer tešíme.“ A aby som nezabudla – v mojich predstavách, ktoré sú mimochodom dokonalejšie ako svet Barbie & Kena (možno je v ňom menej ružovej a obtiahnutých vecí), som stíhala absolútne všetko.

Takže už ráno som vyzerala ako Sue Ellen z Dallasu, síce bez kocoviny (všetci si pamätáme na jej alkoholové lapsusy), ale s dokonalým mejkapom a účesom, usadená za hojne prestretým stolom. Tak akosi vyzerali moje predstavy...

Vždy som rada plánovala dôležité veci, preto si vždy spíšem, čo mám urobiť a mám neskutočnú „pasiu“, keď môžem jednotlivé body vyškrtávať. Takto som si mohla v prvom trimestri odfajknúť výber pôrodníka, v piatom sme už domov tlačili krásny kočík – dokonale spĺňal moje predstavy a som si istá, že pri mojom „šťastí“ by ho určite o pár mesiacov nemali.

Počas celého tehotenstva som síce nenápadne, ale dostatočne dôrazne každému opakovala, čo mi má priniesť na prvú návštevu, keď prídu pozrieť našu dcérku. Ach, som rada, ak veci majú svoj poriadok a presné miesto, ak viem, čo môžem očakávať. Takto nejako som si to predstavovala aj po návrate z pôrodnice.

Moje dieťa malo hlbokú polnoc napoludnie a v noci sa rozhodlo byť hore

Moje dieťa však vôbec nezodpovedá „štandardom“, o ktorých sa píše v tých „múdrych“ knižkách o materstve a bábätkách. Ešte kým sme boli doma obaja, pretože Matúš si na naše prvé spoločné dni zobral dovolenku, bola typickým knižkovým novorodencom. Spala-papala-papalaspala a do toho občas plačom ohlásila, že je pocikaná alebo...

Vtedy to naozaj vyzeralo, že by sme sa mohli priblížiť k dokonalej rodine – malému percentu šťastlivcov z gýčových reklám na poisťovne. Postupne sa však rapídne začali meniť biorytmy našej princeznej. Hlbokú polnoc mala napoludnie a v noci sa rozhodla byť hore.

Pozeranie do tmy sa jej zrejme zdalo málo kreatívne a dožadovala sa mojej spoločnosti. Snažila som sa s ňou dohodnúť, no na moje diplomatické návrhy alebo strategické vyjednávanie sa vyprdla.

Doslova a pekne nahlas. Ešte sa pri tom aj usmievala. Na vlastnú matku! „Ktorá ťa, mimochodom, moja milá, deväť mesiacov nosila v bruchu, zostali jej na ňom strie a ovisnuté prsia, takže si momentálne ani nevie predstaviť noc plnú vášne s tvojím ockom a tyyy sa tu na mňaaa v pohode usmievaaaaš. Mama ťa ľúbi aj tak, neboj sa!“

Prečo moja dcéra nie a nie pochopiť zmysel bártrového obchodu?

Celkom by ma zaujímalo, kedy už nejakí odborníci vydajú niečo o vyjednávacích technikách od novorodenca do prvého roku. Prečo moja dcéra nie a nie pochopiť zmysel bártrového obchodu? Ja ju budem jednu celú noc nosiť na rukách a kolísať a ona bude druhú noc pekne spať. Mojim „vyjednávacím technikám“ sa akurát tak začne usmievať a ja som odzbrojená...

Chvíľu mi trvá, kým sa zorientujem v časopriesore. Muž vedľa mňa sa preberá do nového dňa (pravdaže, veď spal ako batoľa – celých osem hodín), malá sa len pomrví. Našťastie. „Dobré ráno, miláčik! Dnes by som si dal namiesto kávy čajík.“

S vlasmi na každú stranu a výrazom masového vraha sa naňho bez slova pozriem a odšuchtám sa do kuchyne. „Čo ma to len napadlo za kravinu, že môj muž musí mať pripravené raňajky! Treska z bufetu a dva rožky by mu mohli úplne stačiť. Tridsať rokov s tým nemal žiadny problém! Dobré zvyky by sa nemali meniť.“ Mechanicky pripravujem raňajky a pomaly sa preberám, čím sa zlepšuje aj moja nálada. V rádiu pustia moju obľúbenú pesničku, dokonca sa usmejem.

„Dobré ráno, drahý.“ Môj svet sa opäť podobá tomu z rozprávky. Ach, ako som len mohla byť naňho taká nepríjemná. Nezdravá treska a rožky! Veď už nemá chudáčik pätnásť. Hryzie ma svedomie, keď sa dívam, ako schuti je chlieb s domácou pomazánkou a zeleninu. „Daj si aj čajík, zlatko.“ A sme samé.

Dopriala mi až dvadsať minúť slastného spánku

Čo teraz? „Mualaabysomalee upratovať a variť,“ povedala som si zívajúc. (Predsa len stále tu bola moja predstava domácnosti a la Barbie a Ken). Aleboo... Ľahnem si, kým sa malá nezobudí. Dopriala mi až dvadsať minúť slastného spánku. Trochu sa mi točí v hlave z toho, aká som nevyspatá. Prinútim sa do domácich prác. Chvíľami mám pocit, že pretláčam vzduch pred sebou.

Musím sa rozhýbať, týmto tempom nič neuvarím. Hŕstková polievka a ryba na zelenine so zemiakmi budú to pravé.

Ryba sa pečie, zemiaky varia, polievka začína vrieť. Idem skontrolovať malú. Zrazu mi napadne, že som do polievky zabudla dať soľ. S malou na rukách schmatnem nádobu a sypem do polievky biely prášok. „Poď, zlatíčko, ty si sa zasa pokakalaaa, ideme sa prebaliť,“ prihováram sa dcérke. Hodnú chvíľu sa hráme v izbe, keď zacítim akýsi pach.

Čo? Čo to je? Ryba! Nebola to našťastie až taká spúšť. Viac ako polovicu som zachránila. Bude viac ugrilovaná ako upečená. Oficiálna verzia – ten pach tam má byť. Imitácia grilovania v prírode. Napokon, ešte máme zemiaky a polievku. Malá mi spí na rukách ako drevo, keby som tak mohlaaa aj jaaa!

Som na materskej len krátko a už hlúpnem

Radšej si zapnem telku. Ide tam nejaká hlúpa telenovela. Bože... ešte pozerám aj tieto stupídnosti. Som na materskej len krátko a už hlúpnem. Po troch rokoch sa budem asi nanovo učiť písať a čítať... „Čože? On ju chce nechať, keď je tehotná? No jasné, chlapi! Pravdaže, Felippe, pravdaže, choď radšej za tou čúzou, čo ťa zbalila a nechaj tú, ktorá ťa miluje, samú s deckom!“ Kde mám vreckovky? Toto je život. Dostala ma telenovela! Posmrkávam a dívam sa na Kristínku, ako si spokojne dáva šlofíka.

„Ahoj!“ Muž ma prebral bozkom na líce a ťahá mi dieťa z rúk. „A-ahoj, ty už si tu?“ spýtam sa zdesene. „A nie som sám. Pozri, kto k nám prišiel.“ „No...“ – do prčíc – „ahoj, milé, že si prišiel.“ Kyslo sa zatvárim na jeho kolegu. To fakt môže vymyslieť len chlap.

Prečítajte si aj: Denník (ne)dokonalej matky: Najkrajšie obdobie ženy? Nuž, ako myslíte!

Malá má sotva pár dní a on mi dotiahne neohlásenú, navyše chlapskú návštevu. Snažím sa niečo urobiť s tým hniezdom na hlave, ktoré ma zrádza a ja v odraze skrine vidím, že tá anténa, ktorú som sa snažila napochytro uhladiť, sa opäť dvihla hore akoby nič. Rozpačito sa usmejem a vypochodujem z izby. Vletím do spálne a snažím dať na seba niečo, čo by malo aký-taký tvar a vyzerala by som v tom pozerateľne bez estetickej ujmy ostatných.

Tak, čo máme dnes na večeru?

Vojdem do kuchyne – na tvári mejkap, so mnou jemný ozón (čo čumíš, Peter, trošku som to vylepšila, čo?) „Materstvo ti zjavne svedčí,“ nadviaže komunikáciu slizký kolega môjho muža s mojím hrudníkom. „Ďakujeme, milé od teba.“ „Tak, čo máme dnes na večeru?“ Očividne sa mu pohľad zunoval a mení tému. „Hŕstkovú polievku a pečenú rybu so zemiakmi.“ Žiada sa mi dodať – ty slizký šovinistický hadík, ja viem, že si prišiel, lebo si dúfal, že tu bude moja sestra, ale to ťa sklamem!

Namiesto toho sa počujem, ako ho pozývam k stolu. „Zlatko, dones ešte sviečky.“ No vida, gazdinkovský syndróm... Sadneme si k stolu a ja začnem naberať polievku. „Hm, vonia krásne,“ afektuje ten debil. A čo si si asi myslel... „Hmmm,“ zaksichtí sa ako by mu nechutila.

Sprosťák, čo by chcel? Žabie ragú na kaviári??? „Zlatko, aká je to vlastne polievka?“ neveriacky krúti hlavou MÔJ muž, ktorý ju už jedol aspoň štyristodvadsaťpäťkrát. „Hŕstková!“ oborím sa naňho a prebodnem ho pohľadom.

Jasné, aby chlapi spolu nedržali. Trochu zeleniny namiesto mäsa a sú... „Fuuuj! Nejedzte to!“ Rozkážem obom a taniere im rvem z rúk. Hŕstková polievka bola osladená.

Naštvaná sama na seba im mlčky nakladám zemiaky a rybu

No čo, Petrík, čo sa ZAS ksichtíš. Ešte si nevidel rybu? Tak je trochu viac ugrilovaná. Prežúvam kúsok zvláštnej chuti, usmejem sa oboch a čosi tliacham o tom, že som chcela mať rybu ako zo záhradného grilu. „V zime si trošku pripomenúť leto.“ „Alebo menu z pustého ostrova. Neboj,“ nahne sa ku mne ten samozvaný drzý odkundes: „ja zjem všetko. Keby si vedela, čo nám teraz dávajú v tej vývarovni za obedy. Ach, škoda hovoriť!“

Vývarovni? Tak moje jedlo je ako z vývarovne?!

Tisnú sa mi slzy do očí. Človek sa snaží, aby sme mali navarené, „hento“ sa mi votrie na návštevu a vývarovňa. „Prepáčte,“ snažím sa zadržať plač: „nejako ma prešla chuť večerať. Dajte si trebárs tresku, bude ako z vášho bufetu.“ Vyjdem z izby a schovám sa k malej do spálne.

Pokojne spinká a mne je nanič. „Toto je život!“ Pocit zúfalstva a sebaľútosti ma celkom prepadol. Z dokonalej manželky a matky je priemerná, neúspešná gazdiná. Mám deficit spánku, ktorý si už asi nikdy nedoplním. Ako večeru ponúknem svojmu mužovi a jeho kolegovi sladkú polievku a spálenú rybu. Zapredala by som svoje dieťa, len aby som mohla na chvíľu zavrieť oči.

Inteligenčný kvocient sa mi znižuje geometrickým radom, slzy mi tečú prúdom a nie a nie ich zastaviť... Do izby vojde môj muž a bez slova ma objíme. „Si skvelá a ja ťa ľúbim.“ Zaborím si tvár do jeho hrude a z úst mi vyjde zopár kontrolných otázok. „Aj keď pripálim večeru?“ „Aj.“ „Ale nie je upratané...“ „Tak nie je...“ „Chcela som podplatiť našu dcéru, aby ma nechala spať,“ vyšlo zo mňa priznanie. „Bože dobrý,“ Matúš sa začal smiať. „Ty musíš byť taká unavená. Poď!“ Zobral ma za ruku a posunul do postele. „Spi, ja sa o všetko postarám...“

Tak predsa sme dokonalá rodina! Zatváram oči a vidím ten krásny ružový svet Barbie & Kena (možno je v ňom len menej ružovej a...). Spím a spím a spím...
Mohlo by vás zaujímať aj: Denník (ne)dokonalej matky: zaspávanie