Do tretice všetko dobré alebo Z denníka MAMIČKY tehuľky
Stiahlo mi žalúdok, aj hrdlo, no zároveň mojím telom i vnútorným svetom preletela nevídaná radosť. Taká zvláštna a zároveň nepolapiteľná bázeň pred zázrakom života...
Naplnila sa naša túžba a ja som objavila na tehotenskom teste aj druhú čiarku
Nebolo to prvýkrát, ale už tretí v mojom - našom živote. Prehral sa mi film predchádzajúcich tehotenstiev, nevoľností, ranných aj večerných bojov, a pôrodov. Stiahlo mi žalúdok, aj hrdlo, no zároveň mojím telom i vnútorným svetom preletela nevídaná radosť. Taká zvláštna a zároveň nepolapiteľná bázeň pred zázrakom života.
Na vlastnej koži: Môj piaty a predsa prvý pôrod
Prvotný optimizmus, že tentoraz mi zrejme nebude bývať zle sa zmenil ako mávnutím čarovného prútika v rukách siedmeho týždňa na istotu pravidelných nevoľností a záchodová misa sa mi stala vernou priateľkou nastávajúcich mesiacov.
Tehotenské nevoľnosti: Celodenné
Vyskúšala som aj zázvorový čaj, no namiesto úľavy moje ústa vzbĺkli plameňom, aký nevídali ani dávni Číňania či Indovia, keď s ľahkosťou sebe vlastnou pojedali zázvorové špeciality. Citrónové cukríky išli na dračku a z večere sa stal nekonečný príbeh.
Vôňa aviváže sa stretla s hlbokým odporom môjho tela a hormóny jednoznačne rozkázali našej rodine prať len v určitých pracích prostriedkoch, ktorých vôňa im vyhovovala. Manžela som poprosila, aby sa prestal umývať svojím sprchovacím gélom a začal používať môj. Vzpieral sa a tak som mu po polhodine strávenej v drogérii hodnotením prijateľnosti vône kúpila nový.
Netrvalo dlho a začalo mi vadiť aj moje vlastné mydlo. Čo robiť? Znovu absolvovať návštevu drogérie, umučiť sa načisto? Najhoršie na tom bolo to, že mi voňal už len ten nový manželov gél. No používať mužský? Už som načisto mešuge? Nebude to v práci študentom podozrivé?
Mená máme vybraté, o starosť menej
A tak sme si prešli voňavými experimentmi a okrem iného aj vylúčením petržlenu a zeleru z jedálnička. Zvláštne, že si 7 milimetrová fazuľka s bijúcim srdiečkom dokáže nárokovať takéto zmeny v živote. "Maminka má v brušku bábätko. Keď to bude chlapček bude sa volať Palček. A keď to bude dievčatko bude to Bambolína." - referovala triapolročná Hanka starej mame.
No, tak to by sme mali. Mená máme vybraté, o starosť menej. Kamarátka síce označila takýto výber mena za svojský a vyjadrila istú pochybnosť, či sa to celkom hodí k priezvisku, ale na druhej strane aspoň máme istotu, že v kolektíve bude neprehliadnuteľná.
Vyberáme meno pre bábätko: Aké sa mu hodí a bude ho nosiť s hrdosťou?
Deti sa na bábätko veľmi tešili. Prihovárali sa mu do bruška, bozkávali mi ho, spievali mu, aj vysvetľovali. Hanka používala taký maznavý hlas až ju starší 5-ročný Maťko napomínal: "Hani, rozprávaj sa s ním normálne, lebo potom, keď sa narodí, nebude ťa poznať." Koľko rozumu v takej malej hlavičke.
Výtvarné spracovanie nášho „stavu“ nedalo na seba dlho čakať a obrázky, kde som zobrazená s malým kolieskom na brušku, z ktorého vykúka malá hlavička zapĺňali nástenku. Rozkošné.
"Maminka, prečo nechceš byť krásavica? Veď si manželka, musíš byť aj krásavica."
Dostali sme sa do bodu, keď mi poľavili nevoľnosti a napínanie, no únava ma akosi neopúšťala. Len spať a spať. Pri poobednom spánku pri mne Hani ležala alebo sedela z druhej strany a česala mi vlasy, pripínala sponky, štipce, rozprávala si pri tom príbehy a rozprávky, hrala divadielka. Raz som mala hlavu obťažkanú asi dvadsiatkou sponiek. Keď som sa ich začala zbavovať, s panikou zvolala: "Maminka, prečo nechceš byť krásavica? Veď si manželka, musíš byť aj krásavica." Originálny názor, manžel by vari aj súhlasil.
Zrazu sme sa dozvedeli, že to bude dievčatko
Navrhli sme predsa len zvážiť voľbu mena a podsunuli sme do pléna Danielu. Ujala sa a odvtedy sa jej už inak neprihovorili. "Danieločka, kedy sa už narodíš?" "Danieločka, chúďatko malé, ešte ani nie si na svete, a už musíš chodiť do kurzu" - tak sa s ňou lúčili, keď som večer odchádzala učiť do jazykovky.
Maťko priniesol pred Vianocami zo škôlky ovčie kiahne. Zľakli sme sa, či bude všetko v poriadku. Nebola som si istá, či som ich mala ako dieťa. Ten pocit, že môžeme dieťatko stratiť, je zdrvujúci. Myslím na všetky mamičky, ktoré to zažili a vzdávam im hold. Našťastie o kiahňach moja lekárka našla predsa len po dlhšom pátraní záznam. Vyrážky svietili do červena doslova všade na telíčkach našich detí ako svetielka na vianočnom stromčeku. Aj to sme zvládli a počas sviatkov vo mne silnel ten úžasný pocit, to uvedomenie si, že je vo mne nový život, nevysloviteľné precitnutie, že som požehnaná.
Začali sme riešiť iné veci ako bruško a bábätko. Vec nanajvýš dôležitú a podstatnú a síce zápis do školy. Náš pokladík podstúpil test školskej zrelosti a obstál v ňom veľmi dobre. Stále som nemohla uveriť, že je už taký veľký. Pamätám si ako dnes, keď sme s ním prišli z pôrodnice a teraz sa už teší, že si sadne do školských lavíc. A keď sa ho pani učiteľka opýtala, aké je jeho najväčšie želanie povedal: "Aby som sa naučil čítať a aby som dostal pirátsku loď."
Jazva po cisárskom reze sa ohlásila ako problém
Čas sa napĺňal a mne navrhli stretnutie s prednostom kliniky ohľadom pôrodu. Od cisárskeho rezu uplynuli už štyri roky, ale lekári sa obávali, že rana sa môže otvoriť, lebo je neobvykle veľká. Objasnili mi, že to necháme na prírodu, ale pripravíme všetko aj na operáciu a transfúziu krvi, keby mi praskla maternica. V takom prípade, by mi ju vybrali. Také optimistické sedenie to bolo. Lúčili sa so mnou slovami: "Tešíme sa na vás!" Skoro som si cvrkla od strachu.
Termín sa blížil a keďže som doteraz vždy rodila dva týždne dopredu, taška bola pripravená. Moja milovaná pôrodníčka ale išla na konferenciu. Jasne mi naznačila, že ju mám počkať, že v stredu a vo štvrtok nemám ísť rodiť. Vráti sa v piatok večer, takže vtedy najskôr. Haha, aká vtipná.
V piatok v noci som dostala bolesti
Od polnoci som rátala intervaly. Bolo to nepravidelné. Snáď len poslíčkovia. Ale bolesti postupne silneli a ja som sa začala modliť za to, aby som vydržala do rána a mohla sa rozlúčiť s deťmi. Stalo sa. O pol ôsmej som volala lekárke, že idem, nech ide aj ona. Snažila som sa dovolať aj našej dobrej anjelskej pôrodnej asistentke Majke, s ktorou sme odrodili aj naše dve staršie deti, ale bola nedostupná. Slová tichej modlitby pred ťažkou skúškou a prosba o to, aby mal v rukách všetky okolnosti Ten, ktorý všetko riadi, mi rezonovali celým vnútrom.
O ôsmej ma prijali a cestou k pôrodnej sále mi v ústrety po chodbe kráčala ona - tá, ktorá nevedela, že idem rodiť, tá, bez ktorej by mi bolo veľmi ťažko, tá, o ktorej prítomnosť som prosila - Majka. "Jarka, si to ty? Ideš rodiť? Mám práve službu." Neuveriteľné, ako táto skladačka do seba zapadá.
Moja drahá lekárka dorazila o chvíľu ako Fitipaldi a 8:50 už bola na svete naša Danielka. Všetci sme sa báli, aby sa neudial scenár so stretnutia s prednostom a všetci sme si aj vydýchli až potom, keď som porodila aj placentu. Spoza plenty som počula hlas: "Apgar skóre desať!" Nedalo sa ubrániť slzám. Naše dievčatko bolo také statočné a životaschopné. Máme tri deti, je to možné?
Manžel, ktorý bol pri všetkom a spolu s ostatnými mi dodával odvahy a podpory ju s dojatím držal na rukách a ona na nás pozerala krásnymi veľkými modrými očami. Začalo sa nové dobrodružstvo tentoraz už s tromi deťmi.
