Chcem byť dobrým rodičom! Ale ako?

Redakcia | 25. júl 2016

Všetci rodičia by chceli byť dobrými rodičmi. Chcú svoje dieťa alebo deti vychovávať tak dobre, ako sa len dá. Ale ako to urobiť? Akí musia byť rodičia, aby plnili svoju úlohu čo najlepšie? Za čo nesú zodpovednosť – a za čo nie? Čo vlastne chápať pod pojmom „dobrá“ výchova?

Ste dobrými rodičmi?

Väčšina rodičov si to predstavuje približne takto:

Dobrí rodičia sú zhovievaví, trpezliví, citliví a tolerantní – vždy!
Dobrí rodičia milujú svoje deti – stále a bez výnimky. Je úplne jedno, či dieťa práve zničilo ťažko vypestovaný kvetinový záhon, alebo chodí už tri dni poza školu...
Dobrí rodičia nie sú sebeckí. Sú tu pre deti kedykoľvek. Kvôli deťom presúvajú svoje termíny alebo pracovné schôdzky. Vždy majú na zreteli blaho svojho dieťaťa, cítia sa zaň absolútne zodpovední.
Dobrí rodičia robia vo výchove vždy všetko správne. Dobre si premyslia, čo chcú urobiť alebo o tom čítajú múdre knihy. A potom sa tak aj správajú, ako im to radí ich kritický rozum alebo ako to odporúča príručka pre rodičov.
Dobrým rodičom sa vydaria dobré deti. Vyvíjajú sa úplne podľa predstáv rodičov, počúvajú ich rady. Milujú a vážia si ich – vždy. (Deti, ktoré sa správajú inak, robia hlúposti alebo zlé veci, sú dôkazom chýbajúcej kvality svojich rodičov.)

Veríte tomuto všetkému? A dá sa to vôbec?

Nie? Škoda! Inak by som našla prvý exemplár ideálnej mamy alebo ideálneho otca. Ale som presvedčená o tom, že tieto špecifiká existujú tak či tak len v zlom svedomí všetkých normálnych, dobrých rodičov, ku ktorým zaručene patríte i VY. Mávate často výčitky svedomia, pretože by ste chceli byť niekým, kým nemôžete byť? Myslíte si, že sa musíte cítiť vinní a hanbiť sa za všetko negatívne, čo vaše deti počas dňa prežili alebo vykonali? Ale VY ste predsa tiež len človek, a nie pedagogický superman alebo supermama.

Rodičia sú tiež len ľudia!

Určite si dávate veľa námahy s výchovou svojho dieťaťa. Keď je potom neposlušné alebo robí veci, s ktorými nemôžete súhlasiť, keď vám vyčíta, čo všetko robíte zle, vtedy to dosť bolí. Niekedy, keď sa opäť spolu s dieťaťom škriepite, nemôžete tohto vášho huncúta vystáť a vtedy by ste ho najradšej „vystrelili“ na Mesiac. Vaše dieťa sa cíti podobne. Nie ste však všemocní a vševedúci. Nemôžete len tak meniť podmienky, v ktorých vy a vaše dieťa žijete. Máte za sebou určitý životný príbeh, ktorý formuje váš charakter, vaše názory a postoje. A tak – pokúste sa byť „iba“ úplne normálnou mamou, normálnym otcom. Človekom, ktorý sa snaží, ale ktorý nie je dokonalý.

Najskôr sa prestaňte za svoje deti hanbiť!

Ak urobili niečo zlé, neznamená to, že ste vinní. Aj keď ste boli vášmu synovi najjasnejším príkladom v záležitostiach čestnosti, nezabudli ste ho o tejto vlastnosti poučiť, môže sa stať, že jedného krásneho dňa ho pristihnú v supermarkete pri „nečestnom obohacovaní sa“ a on sa vám bude snažiť vysvetliť, že to má čo dočinenia s odvahou. To je, samozrejme, dôvod, aby ste sa s ním ešte raz vážne porozprávali o kradnutí – ale nie je to dôvod na to, aby ste sa zaň hanbili. Vaše deti sú samostatné bytosti, ktoré musia byť čím ďalej tým viac zodpovedné za svoje správanie.

Keď sa rodičia hanbia za správanie svojich detí, má to aj dôsledky, ktoré sa im vrátia. To zlé, čo sa doma odohráva, sa pred vonkajším svetom skrýva. Susedke porozprávame nanajvýš o dobrých známkach na vysvedčení alebo iných výborných úspechoch. A ona to bude robiť tak isto. A pritom by vás mohlo utešiť, keby ste od nej počuli, že jej dcéra má momentálne v škole problémy alebo že sa jej už tiež stalo, že si v obchode niečo „potiahla“.

Na triednych schôdzkach rodičov v škole alebo pri rozhovoroch s triednou učiteľkou sa domáca situácia starostlivo prikrášľuje. O ťažkostiach sa hovorí málo. A pritom ostatní poznajú problém pravdepodobne tiež a možno by ste si mohli vzájomne pomôcť a podporovať sa. Ale kým sa musíte za chyby svojich detí hanbiť...

Deti nie sú len produktom výchovy svojich rodičov

Deti prichádzajú na svet ako „nepopísaný list“ – a našou jedinou úlohou nie je tento list úplne zapísať. Sú to individuálne osobnosti od prvého dňa ich života. Prinášajú si so sebou svoj vlastný spôsob, ako si „začať“ so životom, temperament, genetické danosti... Deti aktívne siahajú po svojich skúsenostiach. Z neustálych konfrontácií s okolím, s nami a našimi vlastnosťami sa formuje ich osobnosť. Našou úlohou preto nie je, aby sme ju vytvorili podľa našich predstáv, ale aby sme im pri formovaní ich vlastnej osobnosti pomáhali.

Deti nie sú bezmocné a závislé, ako sa po dlhú dobu domnievala aj vedecká obec. Už bábätko získava skúsenosti so svetom oveľa aktívnejšie, ako sme si doteraz mysleli. Niečo uprednostňuje a niečomu sa zase vyhýba, aktívne vyhľadáva, čo sa mu hodí. Od prvého dňa jeho života nás vychováva práve tak, ako to robíme my vo vzťahu k nemu.

Aj dvoj-, troj-, štvorročné dieťa „vie“ často lepšie, čo mu robí dobre. Deti útleho veku, ktoré napríklad necháme vybrať si, čo a koľko chcú jesť, si zostavia taký jednostranný jedálny lístok, že dospelý človek pri tom šedivie. Z dlhodobého hľadiska si však vyberajú presne to, čo ich telo potrebuje. V tomto, ale i v ďalších prípadoch urobíme dobre, ak svojim deťom budeme viac dôverovať a odmalička im dáme právo spolurozhodovať v niektorých ich vlastných záležitostiach, aby túto schopnosť nestratili, ale si ju ďalej trénovali.

S pribúdajúcim vekom sú príslušné otázky rôznorodejšie, zasahovanie zo strany dieťaťa namáhavejšie. Lebo dieťa nemusí hneď vedieť, čo chce – na to musí prísť. Chce sa osemročné dieťa učiť hrať na klavír alebo nie? Ide len o rýchlokvasenú záľubu alebo bude mať potrebnú trpezlivosť dlhodobo? Nemá žiaden význam presviedčať osemročnú slečnu o tom, aby hrala na klavír, keď o to sama nemá záujem.

To, čo platí pre dvoj- a osemročné dieťa, platí aj pre staršie deti. Len ak sa budete so svojím 16-ročným synom neustále rozprávať, môžete mu pomôcť zistiť, čo ho na škole tak hnevá – či ide len o prechodnú namrzenosť, alebo „chronické“ odmietanie. Či sa hodí skôr na remeslo alebo kancelárske práce, ktoré výhody a nevýhody má jedno alebo druhé rozhodnutie. Nemôžete hľadať cestu zaňho, môžete ho však podporovať v tom, aby cestu našiel sám.

Dieťa, ktoré je odmalička zvyknuté, aby nieslo spoluzodpovednosť za svoje záležitosti, postupne vyrastie na človeka, ktorý bude mať vlastnú zodpovednosť dospelého. Naproti tomu deti, ktoré boli držané príliš dlho ako závislé, mávajú v puberte nutkanie oslobodiť sa od tejto závislostí s bujarou radosťou a ováciami. Potom môže dôjsť k prehnaným situáciám, ktoré bolia rodičov i deti.

S pribúdajúcim vekom sa musí dieťa viac a viac rozhodovať samo, musí preberať stále viac zodpovednosti za vlastné správanie. A vy musíte ustupovať do úzadia – aj keď to často padne veľmi ťažko, aj keď ste presvedčení o tom, že to, čo práve robí, nie je správne. Vaša sedemročná dcéra si sama nájde kamarátky, bez toho, či sa vám to páči alebo nie. Sú to jej kamarátky. Či a ako si váš deväťročný syn uprace skriňu, je jeho vec, ak je uzrozumený s následkami svojho poriadku či neporiadku. Je to jeho poriadok. Ak si váš 15-ročný syn dôveruje, že zvládne písomku bez toho, aby čo i len pozrel do učebnice, musí to vedieť najlepšie sám. Je to jeho riziko.

Možno teraz protestujete. Veď vy ste dospelí, máte za sebou kopu skúseností, chcete dieťa ochrániť pred nebezpečenstvami a nesprávnymi cestami. Ale to sú vaše skúsenosti, nie jeho. Ľudia nemôžu jednoducho preberať skúsenosti od iných. Človek ich musí nadobudnúť sám, aby sa z nich poučil. Okrem toho je len málo skúseností platných po dlhšiu dobu. Vaše skúsenosti nemusia byť vhodné pre vaše deti.

Čo je pre moje dieťa najlepšie?

U malých detí ešte pomerne ľahko vieme, čo je pre ne najlepšie. Že bábätko potrebuje veľa lásky a teplo rodinného hniezdočka, to platí pre všetky rovnako. To, že pre dvojročné dieťa v období vzdoru je účinnejšie mať pochopenie a priateľsky vysvetľovať ako trestať, tiež. Ale či je šestnásťročného chlapca, ktorý neznáša školu a učenie, lepšie tlačiť a nútiť ho do ďalšieho štúdia na strednej škole, alebo ho nechať, aby sa vyučil nejakému remeslu, sa nedá rozhodnúť jednoznačne. V tejto záležitosti sa dá rozhodnúť len v opakovaných rozhovoroch s dieťaťom.

Vezmime si ako príklad názory na to, ako sa má správať chlapec, dievča, aby sa z neho stal správny muž, správna žena. Tieto predstavy sa za posledné desaťročia dosť zmenili. Nikto už dnes nebude kritizovať dievča za to, že je akčné, aktívne a odvážne. Nikto by nemal brániť chlapcovi, aby plakal alebo inak prejavil svoje city. Ale tam, kde si to tak markantne nevšímame, pôsobia staré predsudky aj naďalej: Otcovia len ťažko akceptujú, ak sa ich syn radšej nechá biť alebo utečie z miesta sporu, akoby mal sám niekoho udrieť. Príliš veľa rodičov odporúča svojim dcéram „typické ženské povolania“ bez dlhšieho náročnejšieho štúdia. A takúto provokáciu nájdeme aj v často používanej slovnej vyhrážke: „S takýmto správaním si muža nikdy nenájdeš!“

Najneskôr vtedy, keď vypuknú konfrontácie s dospievajúcimi deťmi o tom, čo je dobré a správne, by sme si mali my rodičia urobiť inventúru v našich postojoch a stanoviskách:

Kým som sa vlastne stal/a, kým som?
Čo ovplyvnilo moje predstavy o tých a tých veciach?
Hodia sa moje predstavy ešte k životu mojich detí?

Niektoré postoje a názory majú svoje korene v úplne osobnom príbehu života.

Napríklad mama, ktorá vyrastala v stiesnených sociálnych podmienkach. Jej snom bolo vždy môcť sa učiť hrať na klavír, stať sa pianistkou. Ale stálo to veľa peňazí a doma sa o tejto možnosti ani nediskutovalo. Jej rodičia nemali pre hru na klavíri pochopenie. Nie je teraz právom rozčúlená, že jej dcéra neberie hodiny klavíra vážne a najradšej by s tým prestala? Má sa stať jej dcéra pianistkou len preto, že mame to nebolo umožnené? Nebolo prihlásenie dcéry na hru na klavír tiež kúskom oneskorenej konfrontácie s jej vlastnými rodičmi – „Pozrite sa, ako chápavo sa má zaobchádzať s prianiami svojich detí!“?

A keď Róbert vyrastie? Možno to bude ako v prípade Lukáša, ktorý svojim rodičom „odporuje“ vo svojom synovi. Pokojne ho nechá, nech hodí tašku doprostred izby, knihu nechá rozčítanú na posteli spolu s kúskom nedojedeného keksíka... No a čo... Lukáš si sľúbil – „nikdy ako moji rodičia“... To, že by si syn po sebe predsa len trošku mohol poupratovať a nemať v izbe malý chlievik, nerieši – nech si chlapec užije pokojné detstvo...

V každom prípade je zaujímavé skúmať ťažiskové body, na ktorých zakladáme výchovu svojich detí z pohľadu našich životných situácií. Napriek všetkej tejto neistote však možno povedať jedno: Najlepšie pre vaše dieťa je to, ak má vo vás skutočného, nie dospelácky povýšeného partnera, ktorého smie kritizovať, s ktorým si môže vymieňať názory i pohádať sa.

Ešte raz si to zhrňme:
Ideálni rodičia neexistujú. Ani my nimi nie sme. Ak si to aj pár rokov myslíme, rozpadnú sa naše predstavy pod vplyvom neposlušnosti a kritického odstupu našich pubertálnych detí.
Deti prepáčia rodičom ich chyby tým skôr, čím menej oni sami ospevujú vlastnú neomylnosť.
Nemôžeme formovať deti na náš obraz, môžeme im len pomôcť, aby si budovali svoju vlastnú osobnosť.
V puberte už nemôžeme deti viac vychovávať, len ich podporovať. To, čo je pre ne najlepšie, nemôžeme vedieť. Môžeme sa však pokúsiť spolu s nimi na to prísť.