Stará mama spomína: Vnúča dodá životu nový zmysel
Dni a týždne letia, človek sa ani nenazdá, ako. Len nedávno som v náručí po prvý raz držala svoje nádherné vnúčatko, a teraz mi tu pred očami bežká a výska dvojročná dlhovlasá slečna.
Nakúka pod kríky a ukazuje mi chrobáčika, lezúceho po chodníku. Snažím sa zdieľať jej nadšenie a spoločne sa tešíme z krás prírody. Ponad naše hlavy preletí vtáčik, v diaľke začuť jeho spev. Posledné púpavy sa žltnú v tráve, lístie padá zo stromov, také obyčajné každodenné veci.
A predsa, s vnučkou sa aj tá najobyčajnejšia z nich stáva zvláštnou, čarovnou.
Neviem, do akej miery ovplyvňuje povahu dieťaťa ročné obdobie, v ktorom sa narodí. Vnučka je augustová, je to letné, slniečkové dieťa. Prvé „životné skúsenosti“ naberala v kočíku počas nádherných teplých letných dní.
Starí rodičia sú pre deti nenahraditeľní!
Prišla jej prvá jeseň, potom zima... V ďalšie leto už vnímala všetko omnoho intenzívnejšie. Veselé čľapotanie sa v bazéne, dlhé letné večery na prechádzke s rodičmi či starými rodičmi. Jej prvá naozajstná zima bola až tá minulá. Sánkovanie, snehuliak, veselé hranie sa v snehu.
A ja som len stála a prežívala všetko s ňou, ako by to bola moja prvá zima, môj prvý sneh.
Môj život nebol bezstarostný. Ako sirota, vychovávaná v detskom domove som však mala možnosť tráviť nekonečné chvíle uprostred krásnej prírody. Potajme sme si občas odtrhli z ovocia rastúceho v spoločnom sade. Prvé bozky padli pod rozkvitnutými stromami obkolesujúcimi budovu domova. Prežívala som to všetko ako náhradu toho, že nepatrím medzi tie šťastné, rodičmi hýčkané deti.
Život v domove sa však skončil a ja som odišla na štúdiá do mesta. Tu som spoznala svojho manžela a porodila svoje dve deti. Mesto a jeho paneláková atmosféra sa stali mojím novým domovom.
Roky ubehli a ja som pomaly zabudla na radosť z kvetov či takmer neviditeľnej dúhy, ktorú občas možno zazrieť niekde za sídliskom. Akoby ma chlad mesta zaklial na nevšímavú, všade sa ponáhľajúcu bytosť.
Majú starí rodičia právo zasahovať do výchovy vnúčaťa?
A tu je zrazu tento malý zázrak, toto malé nevinné dievčatko, čudujúce sa padajúcej jarabine a poletujúcemu hmyzu. Maličkým prštekom ukazuje na drobnosti okolo seba a špúli pery v detskom úžase. "BABA! BABA!" kričí a naháňa motýľa, potom sa zastaví pri kaluži a skočí do nej s úsmevom a radosťou v očiach. Po farebných gumáčikoch stekajú kvapky vody. A po mojich lícach steká slza vďačnosti.
Vďačnosti za tento dar znovuobjavenia krásy života.