Ako (ne)vedia otcovia plánovať čas v rodine

Ako (ne)vedia otcovia plánovať čas v rodine
13.7.2017 v kategórii Mama, autor Mgr. Jarmila Hýroššová, foto: istockphoto.com

Aj keď sú už dnes mnohí otcovia moderní, organizovanie všedného dňa rodiny a sprostredkovanie kontaktov s inými deťmi im veľmi nejde.

Aký typ otca má vaše dieťa?

Akí sú moderní otcovia?

V poslednom čase sa veľa hovorí o tzv. moderných otcoch. Je pekné, ak dnes otcovia úplne samozrejme zmiznú s bábätkom v kúpeľni, ak ho treba prebaliť. (Hoci mamičky sa potom sťažujú – použitá plienka sa povaľuje na prebaľovacom pulte a ockom to zjavne neprekáža.)

Moderní otcovia vedia pripraviť aj špagety s omáčkou, ktoré chutia práve tak lahodne ako tie od mamy, a niektorí z nich si dokonca berú niekoľkotýždňovú dovolenku, aby ju mohli stráviť so svojimi deťmi. To všetko je v poriadku.

Existuje však niečo, čo otcovia, akokoľvek moderní, nevedia alebo nechcú vedieť: organizovať všedný deň a sprostredkovať deťom kontakt s inými deťmi.

Niežeby chcel Jurkov otec brániť nápadu Miškinej mamy, ktorá mu pri vyberaní detí zo škôlky navrhla, aby sa deti na ďalší deň u nich zahrali. Nie, nie, je to výborný nápad, „ale bude lepšie, ak sa dohodneš s mojou ženou, ja totiž neviem, čo na zajtra plánuje“.

Jurkov otec nemá ani poňatia o náplni zajtrajšieho dňa, hoci si musel tento týždeň vziať dovolenku kvôli pracovnej zaneprázdnenosti svojej ženy. Táto je však zodpovedná za celý program dňa aj napriek tomu, že tento týždeň chodí domov až neskoro večer.

Muži nevedia plánovať voľný čas, aj keď majú vo vrecku elektronický diár. Ten je však určený len pre pracovné aktivity a pravidelne ho koriguje asistentka.

Doma však k dispozícii nie je. Logický následok: muž neplánuje žiadne termíny alebo naopak, dohodne na poobedie úplne spontánne dve alebo tri aktivity na rovnaký čas.

To vedie postupne k takému hnevu v rodine, že si otec v budúcnosti radšej zvolí prvú možnosť a nenaplánuje nič.

Otec a dieťa: nekonečná zábava

Ako v praxi vyzerá keď voľný čas organizuje otec?

To, že otcovia nie sú schopní zobrať program voľného času v rodine do svojich rúk, zažila nedávno aj Andrea. Je učiteľkou a mala výnimočne učiť jeden deň večer.

Tento termín bol dávno určený a jej muž, riaditeľ umeleckej agentúry, sa ponúkol, že príde skôr z kancelárie, aby sa postaral o deti. Poobede v inkriminovaný deň zavolal domov: „Dnes večer mám ešte jednu vernisáž.“

Ale kým by stihla Andrea explodovať, veselo zanôtil do telefónu: „Ale všetko som zorganizoval. Príde Alexandra a postráži deti.“ Alexandra je študentka a vo voľnom čase si privyrába opatrovaním detí.

Občas brigáduje aj v umeleckej agentúre, ktorá patrí Andreinmu mužovi. Takže všetko bolo vybavené a Andrea bola nadšená, ako samostatne a spontánne zobral jej muž všetko do vlastných rúk.

Až neskoro večer, po skončení kurzu a vernisáže, sa jej muž priznal: „To s Alexandrou mi navrhla moja sekretárka a aj jej hneď zavolala.“

Podobný problém má aj Jakub s Máriou. Pred pol rokom sa rozviedli a malý Jakub má teraz dni, ktoré trávi s mamou a také, kedy si ho berie otec.

Ale keď Jakubovi do toho niečo príde, keď je jeho syn práve uňho, zavolá Márii a poprosí ju, aby zabezpečila opatrovateľku. Preňho. Inak by musel priniesť syna predčasne domov.

Nie žeby Jakub nepoznal opatrovateľku alebo nemal jej telefónne číslo, ale tento spôsob organizácie zjavne nepatrí medzi jeho silné stránky.

Eva s Petrom sú rodičmi dvoch detí v školskom veku. Ich dlhoročná dohoda znie – Eva má počas pracovných dní na starosti organizáciu rána a vozenie deti do školy, Peter  popoludnia, keďže Eva prichádza domov až o šiestej.

Ako to však vyzerá v praxi? Kým Peter ráno ešte sladko spí, Eva dá deťom najesť, pripraví desiaty, oblečenie, skontroluje hygienu, odvezie deti načas autom do školy, pričom nezabudne zobrať veci potrebné na krúžky (pre Davida futbalový dres a kopačky, pre Janku plavky a plavecké okuliare).

Popoludnie by malo prebiehať v Petrovej réžii, ale... Aj tak Eva odbieha z dôležitej porady a volá manželovi na mobil: „Nezabudol si na deti?“ Peter zívajúc: „No a? Sú iba tri hodiny.“ Eva sa nadýchne a zvyšuje hlas: „Áno, ale je štvrtok a každý utorok a štvrtok má Janka o pol štvrtej plávanie a Peťko futbal. Aj včera som ti to pripomínala!“ „Áá, fakt, už idem pre ne. Čau!“

Iný scenár nastáva vtedy, keď si Peter náhodou spomenie, čo je za deň a vtedy do telefónu reaguje: „Samozrejme, už som ich zobral, prečo voláš?“ Eva však za tie dva roky iba dvakrát nezavolala (skúšobne), a vtedy deti na krúžky nešli...

Teraz by mohol nasledovať dlhý zoznam toho, čo všetko nepatrí k silným stránkam otcov. Úbor na telocvik, ktorý je zavesený na dverách, ale aj tak ho otec so synom prehliadnu.

Hodina klavíra, ktorá sa kvôli oteckovej zábudlivosti koná bez dcéry. A že na oslavu narodenín pre susedovo dieťa by sa patrilo zaobstarať nejaký darček vopred, napadne ockovi až vtedy, keď zvonia pri ich dverách.

Prečítajte si: Očami muža: otec na materskej

Prečo muži nenadväzujú priateľstvá?

Ale pri všetkých týchto organizačných prešľapoch v skutočnosti neutrpí dieťa žiadnu škodu. Kritická situácia nastáva až vtedy, ak tým trpí sociálny život detí. Najmä u chlapcov, lebo oni v protiklade s dievčatami iba zriedkavo aktívne vyhľadávajú priateľov.

Chlapci sa dokážu dlhé hodiny zahĺbiť do skladačiek a návodov Lega a nevnímajú, čo sa okolo nich deje. Partner na hranie by bol vedľa nich navyše.

A takémuto postoju zostávajú muži často verní celý život. U väčšiny dospelých mužov môžeme spočítať ich priateľov na prstoch jednej ruky, a pritom sa ich mamy tak poctivo starali o kontakty v pieskovisku alebo na detskom ihrisku.

Je ťažké si predstaviť, kam by to mohlo viesť, keby v tom čase otcovia zostali doma a nenaučili by sa, že o stavbu v pieskovisku sa môžu podeliť s kamarátom.

Pritom už Aristoteles pred viac ako 2 000 rokmi vyzdvihoval mravnú a psychickú hodnotu priateľstva. Aj napriek tomu nemá v súčasnosti podľa jedného prieskumu 20 % Slovákov žiadneho priateľa.

U mužov je toto číslo ešte oveľa vyššie. Mužom to však zjavne vôbec neprekáža, väčšina z nich udržiava len neviazané kontakty – keď sa jeden neozve, neozve sa ani druhý. Také jednoduché.

Ale pravdepodobne táto predstava vyvoláva hrôzu len u žien, muži pokladajú napríklad mini-dialógy za úplne normálne:

„Pôjdeme?“ – „Jasné, ja môžem a ty?“ – „Aj ja.“ Toto chlapom úplne stačí ako jasné dohodnutie sa na pivo dnes večer. Áno, pravdepodobne je toto mlčanie to pekné, čo priateľstvo chlapov drží pohromade.

Tento purizmus v sociálnej oblasti je v každom prípade od základu mužskou doménou. Ani Sabinin syn nie je iný. Na otázku, čo bolo dnes v škole a ako napísal písomku z angličtiny, odpovedá Marek bez emócií jednoslovným „dobre“ na obe otázky naraz, otočí sa na päte a mizne vo svojej izbe.

V prvom ročníku sa dohodla Sabina s rodičmi Marekovho spolužiaka, že ich budú striedavo voziť do školy autom. Jeden deň Sabina, druhý deň oni. Denných desať minút mlčania.

Synovia – kamaráti, ktorí sa popoludní radi stretávali (samozrejme vtedy, keď to ich mamy zorganizovali), nastupovali ráno mlčky do auta a na šoférovo „ahoj“ zaznelo len tiché echo.

Potom sa obaja pozerali z okna, jeden napravo, druhý naľavo. „Pre Boha živého, to čo máte zasa obaja za náladu?“ vyzvedala Sabina na začiatku, ale dostalo sa jej len prekvapené: „Prečo???“ Z pohľadu chlapcov bolo totiž všetko v najlepšom poriadku.

Otcovia a dcéry

Akú úlohu zohráva pri výchove syna otec?