Za toto, zlatko, nemôžeš...
Aj keď si to často neuvedomujeme, deti vnímajú svet oveľa citlivejšie, než by sme si mysleli. Ich pohľad na seba samých a na život okolo nich môže výrazne ovplyvniť niečo, čo nemajú pod kontrolou – situácia v rodine, nálada rodičov či ich vlastné nezdary. Ako tieto faktory formujú detskú psychiku a prečo je dôležité na ne myslieť?
1. Životná situácia rodiča či celej rodiny
Deti sa rodia do prostredia, ktoré samy neovplyvnia. Tieto podmienky nemusia byť ideálne, ale dieťa ich nedokáže priamo zmeniť. Problémy v rodinnom prostredí – napríklad dlhodobá nezamestnanosť, finančný nedostatok, ochorenie rodičov či súrodencov, vyčerpanie rodičov z nadmernej pracovnej záťaže či stres spojený s bývaním v nevyhovujúcich podmienkach – môžu u detí vyvolávať pocity viny. Najmä vo veku 5 – 10 rokov (v období, keď sa formujú základné emócie a spôsoby myslenia) má dieťa tendenciu pripisovať dôvody rodinných ťažkostí sebe. To je dôsledok vývinu detského myslenia, ktoré býva egocentrické: ak sú rodičia smutní alebo podráždení, dieťa si to častokrát vysvetľuje ako vlastné zlyhanie. Je to moja vina, že nemáme peniaze, že rodičia kričia, že sú pod tlakom...
Jedna zo štúdií publikovaná v European Journal of Developmental Psychology (2019) poukazuje na fakt, že deti v ranom školskom veku majú oveľa vyššiu pravdepodobnosť internalizovať rodinné problémy. V dôsledku toho sa môžu javiť ako „problémové“, no v skutočnosti iba reagujú na tlak v rodine. Preto je dôležité, aby si rodičia uvedomili, že dôsledky ich vlastnej životnej situácie môžu na dieťa pôsobiť skryto, ale intenzívne. Je preto dôležité sa s deťmi rozprávať a vysvetliť im, že situáciu, v ktorej je rodina, nie je ich vina. Nenesú za to žiadnu zodpovednosť.
Byť predvídateľnou mamou pomáha rozvíjať mozog vášho dieťaťa
2. Emočné rozpoloženie a nálady rodičov
Emocionálne reakcie dospelých majú na dieťa obrovský vplyv.
Ak je rodič nahnevaný, smutný alebo „otupený“, môže to u dieťaťa podnietiť otázky typu: „Čo som urobil zle?“ Dieťa, ktoré nedokáže pochopiť zložité príčiny stresu v práci, partnerských konfliktov či životných sklamaní, často volí jednoduché vysvetlenie: „Je to kvôli mne.“
Podľa teórie pripútania (attachment theory) Johna Bowlbyho dieťa hľadá u rodiča nielen fyzickú, ale i emocionálnu istotu. Ak sú rodičovské reakcie nestabilné alebo nepredvídateľné, v dieťati sa môže posilňovať neistota a obavy. Zaujímavý výskum z roku 2020, ktorý realizoval tím psychológov na University of Oxford, ukázal, že emocionálna nestabilita rodičov sa výrazne podpisuje na adaptácii dieťaťa v školskom prostredí aj na formovaní jeho sociálnych vzťahov s rovesníkmi. Preto je dôležité, aby si rodičia uvedomili, že každý nával hnevu či smútku dieťa sleduje a môže si ho vzťahovať na seba. Najefektívnejšou cestou, ako ochrániť psychický vývin dieťaťa, je úprimná komunikácia. Rodič môže upokojujúcim tónom vysvetliť: „Som smutný, lebo som mal zlý deň v práci, ale nie je to tvoja vina,“ alebo „Som nahnevaný, pretože ma trápi niečo dôležité, ale netýka sa to teba.“
3. Neúspechy a osobné zlyhania dospelých
Každý z nás vo svojom živote zažije neúspechy – či už v práci, vo vzťahoch, alebo pri dosahovaní osobných cieľov. Dieťa však nerozumie, prečo napríklad otec nezískal požadované povýšenie, prečo mama prišla o zamestnanie, alebo prečo sa rodičia hádajú o peniaze či iné závažné otázky. Prirodzenou reakciou dieťaťa je hľadať súvislosti v najbližšom okolí, čiže opäť prichádza k skreslenému záveru, že chyba je na jeho strane.
Z pohľadu vývinovej psychológie je pre deti kľúčové, aby videli, že neúspechy sú prirodzenou súčasťou života. Ak sa k nim rodič stavia konštruktívne (diskutuje o probléme s dieťaťom, prizná vlastné pocity a zároveň zdôrazní, že dieťa nie je príčinou danej situácie), pomáha to rozvíjať v dieťati odolnosť. Naopak, ak dieťa neustále vidí rodičov sklamaných a obviňujúcich okolie či dokonca samých seba, môže nadobudnúť dojem, že v živote je všetko „zlé a nespravodlivé“.
Za tieto faktory nenesú deti zodpovednosť, a mali by to vedieť.
Deti sú ako zrkadlá – odrážajú atmosféru, v ktorej vyrastajú, a hľadajú v nej potvrdenie vlastnej hodnoty. Možno si neuvedomujeme, aký veľký vplyv na ne majú naše slová, podmienky rodiny, činy či nálady, no pre ne sú každodennou realitou, ktorá formuje ich vnútorný svet. Aj keď život nie je vždy jednoduchý, dieťa, ktoré cíti istotu a prijatie, si z neho odnesie to najcennejšie – vieru v seba a v svet okolo seba.
