Vojtova metóda

29.7.2010 v kategórii Dieťa, autor Jitka Hinková, foto: istockphoto.com

Nejde o poukaz na zdravé dieťa, ale o veľkú šancu!

Príbeh číslo 1: List pre redakciu, Mirka a jej syn Tadeáš
„... s mojím deväťmesačným synom cvičíme od druhého mesiaca Vojtovou metódou. Štyrikrát denne. Tadeáško má oslabené svalstvo, ako na ručičkách, tak aj na nožičkách. Má kyfózu chrbtice a hypotóniu. Zatiaľ sa nám nedarí ani sedenie, ani lezenie. Ale viem, že vďaka cvičeniu robíme veľké pokroky a že všetko natrénujeme. Preto by som vás rada poprosila, či by ste v niektorom z najbližších čísel nemohli uverejniť článok, ktorý by sa týkal práve tohto typu cvičenia. Myslím, že by to ocenila nejedna mamička, ktorá sa v tejto chvíli  stretáva s rovnakým problémom...“

(Vysvetlivky: kyfóza - chybné zakrivenie chrbtice, hypotónia - znížené napätie svalov: Pozn. red.)

Príbeh číslo 2: Fyzioterapeutka Jana a jej ťažko postihnutá Terezka
„Keď sa mi narodila ťažko postihnutá Terezka, dávali jej spočiatku lekári maximálne desať dní života. Povedali mi doslova, že pre nich bude hrať úlohu pitevný nález, aby zistili, kde presne sa stala chyba. Potom, keď sa zistilo, že je Terezka bojovníčka a svoj boj o život nemieni len tak vzdať, mi radili, aby som ju dala do ústavu. Že jej tam – ako „ležiacemu“, ktorý nemá šancu v živote sa postaviť na nohy – bude najlepšie. Pamätám si ako dnes, že som vtedy išla električkou a preháňalo sa mi hlavou: „Tak ja  si budem takto jazdiť po Prahe, zatiaľ čo moje dieťa bude ktovie kde v ústave a ja ani nebudem vedieť, čo sa s ním deje?“

Kládla som si vtedy, pred osemnástimi rokmi donekonečna otázku, prečo sa to stalo práve mne – som zdravá, žijem zdravo, som mladá, okolo mňa všetci v rodine lekári, všetky tehotenské prehliadky dopadli bezchybne, a bác!... No a potom som si dala sama odpoveď. Stalo sa to práve mne preto, že tam hore niekto vedel, že Terezka bude v tých najlepších rukách. Že jej ako profesionál môžem pomôcť oveľa lepšie ako mamička, ktorá je síce rovnako milujúca a rovnako odhodlaná, ale ako laik dá na uisťovanie prvého pediatra z pôrodnice a nepôjde ako buldog proti všetkým. Mala som krátko po štúdiu FTVŠ, kde som vyštudovala – pre Terezku tentoraz úplne najvhodnejší  odbor – fyzioterapiu. Navyše som v najväčšej núdzi natrafila po chvíľke hľadania a tápania ma skvelú pediatričku – v tom čase veľmi osvietenú, pretože sama mala postihnutého syna – a tá nám pomohla. Začala som s Terezkou niekoľkokrát denne cvičiť Vojtovou metódou. Bolo to nesmierne namáhavé psychicky aj fyzicky, určite pre obidve. Terezka zo začiatku veľmi plakala (ja niekedy taktiež), ale  potom si zvykla. Čo je ale hlavné – pomohla som jej. Z pôvodne bezmocného tvora, odsúdeného na ležanie, sa stalo dievčatko, ktoré chodí. Síce s problémami, ale chodí.

Pýtate sa ma, či jej táto terapia pomohla aj po psychickej stránke? Ja si myslím, že určite áno. Všetko súvisí so všetkým: Keď cvičíte telo, môže prísť aj k posunu v psychickej oblasti. Myslím si, že keď sa – či už silne mentálne postihnuté – dieťa postaví, okamžite na svet pozerá inými očami, „nakopne ho to“, má nové zážitky, nové pohnútky dostať sa ďalej, aj keď je to len v obmedzených medziach jeho možností.“

Terezka, jej mozog je od narodenia veľmi poškodený, je dnes schopná vykonávať  najzákladnejšie úkony. Nehovorí, respektíve vyjadruje sa svojráznou pantomímou, ale vníma. Je to šťastné, pohodové dieťa, obklopené „svojimi ľuďmi“ a žijúce vo svojom vlastnom svete. Žijúce mimo stien ústavu a mimo postele, ktorá by bola jeho jediným svetom. Terezka je dieťa vypiplané mamou, ktorá by si zaslúžila medailu. Pretože svoju slušne rozbehnutú kariéru musela kvôli starostlivosti o postihnutú dcéru zatlačiť o úzadia.

Príbeh číslo 3: Redaktorka a jej dcéra
Musím sa priznať, že k napísaniu článku ma viedol nielen list mamičky Mirky z úvodu, ale taktiež moja vlastná skúsenosť s dnes deväťročnou Natálkou. Narodila sa v 31. týždni tehotenstva. Vyvíjala sa úplne v pohode, všetkými prehliadkami prekĺzla ako lasička. V troch rokoch si ale pediater všimol, že pri chôdzi vtáča špičky nožičiek dovnútra. Navštívili sme ortopéda v známej nemocnici a počas piatich minút sme vyzerali ako cukrári. Autentické slová odborníka: „To je v poriadku, to je len záležitosť mozgu. Keď sa jej začnú chlapci páčiť, začne si na chôdzu myslieť sama a to budete pozerať, ako tie špičky stáčať prestane.“ Bum, a bolo hotovo! Postup lekára sa mi pochopiteľne nepáčil, a tak sme navštívili ďalšieho ortopéda. Ten aspoň predpísal špeciálne vložky. Dcéra ich nosí poctivo doteraz. Vložky a špeciálne klinky samozrejme zlepšili stav plochej nožičky, ale nijako viditeľne neovplyvnili spôsob chôdze. Tým sme bohužiaľ stratili drahocenný čas. Potom sme sa nakoniec predsa dostali do rúk šikovnej fyzioterapeutky (našla a platila som si ju sama, na slovo: „ono sa to zlepší, len majte trpezlivosť“ som už bola alergická) a niekedy v piatich rokoch (až) sme začali konečne cvičiť Vojtovou metódou. Rehabilitujeme a „vojtujeme“ dodnes. Stav sa rapídne zlepšil, ale ide o beh na dlhú trať. Pretože sme začali neskoro – chybný vzorec bol v Natálkinom mozgu zafixovaný. Bolo nám povedané, že budeme cvičiť a rehabilitovať do dospelosti. Hlavné ale je, že to ide ťažko, ale ide!

Podľa fyzioterapeutky Mgr. Jany Marešovej by sa malo  so všetkými  ťažko nedonosenými deťmi cvičiť podľa Vojtovej metódy preventívne – minimálne dva mesiace. Podľa nej – radšej dva mesiace zbytočného cvičenia, mamičkinej námahy, energie a nervov, ako potom prácne (a roky – tak ako v našom prípade) doháňať, čo sa dá... Tak sa to aspoň učia budúci fyzioterapeuti na vysokej škole – učia sa chápať nedonosencov ako rizikovú skupinu, s ktorou je potrebné pracovať. A bodka. Je to rovnaké ako s chrípkou – keď okolo vás všetkých zloží, tiež sa preventívne dopujeme vitamínmi, aby sme jej nepodľahli... Prax je bohužiaľ iná. Čiastočne je to neinformovanosťou (predovšetkým tých starších) pediatrov (skúsenosť J. M.), čiastočne nedostatkom vyškolených terapeutov – predovšetkým v malých mestách. 

Prečo je potrebné „vojtovať“ predovšetkým malé bábätká?  (Keď práve im sa nedá vysvetliť, prečo s nimi tá dobrá mamina robí niečo, čo im vôbec, ale vôbec nie je príjemné?!)

Odpoveď „vedecká“: Pretože plasticita centrálneho nervového systému (obnovovanie neurálnych spojení, vytváranie ďalších spojení) je najväčšie v ranom veku.
Odpoveď preložená do reči pre „laikov“: Keď má bábätko menšiu, či väčšiu chybu pohybového aparátu, začína používať náhradné motorické funkcie. Tie sa časom fixujú a znemožňujú tak nástup „normálnej“ motoriky. Preto je tak potrebné začať cvičiť s čo najmenším bábätkom – teda ešte predtým, ako sa náhradný spôsob konkrétneho pohybu zafixuje, zautomatizuje... (a „vtiahne do hry“ i kostru, kĺby, svaly). Z toho teda vyplýva ponaučenie: Čím dlhšia fixácia – zvykanie na náhradný motorický vzorec – tým horšia náprava!

Cvičenie s čo najmenším bábätkom má podľa fyzioterapeutky aj ďalšiu výhodu: malé telíčko si môžete ľahšie „prispôsobiť“ v ruke. V niektorých prípadoch je potrebné stláčať hneď niekoľko spúšťacích zón naraz. Vzhľadom na to, že týmto úkonom „nútime“ telíčko robiť niečo, na čo nie je zvyknuté – nútime ho uberať sa „inými, neúľavovými cestami, ako bolo doposiaľ zvyknuté“ – má tendenciu brániť sa. A my sa nesmieme nechať bábätkom „prebiť“. My ho musíme, aspoň tých pár dôležitých minút držať v polohe, ktorá ho prinúti tie „nové cesty v mozgu“ hľadať...

Čo to vlastne je Vojtova metóda?
Táto nepochybne  veľmi účinná terapia bola objavená profesorom Václavom Vojtom už v päťdesiatych(!) rokoch minulého storočia. Ide o súbor metód reflexnej lokomócie (reflexná lokomócia – automatické pohyby, ktorými  všetky živé tvory vybavila príroda). Použitím reflexnej lokomócie je možné vracať do funkcie svaly, ktoré človek pri svojom pohybe nedokáže vedome používať. Vrodený pohybový program, ktorý je pri poruche blokovaný, je vyvolaný z podvedomia bez aktívnej spolupráce pacienta. Preto môže byť aplikovaný na bábätká alebo na mentálne postihnutých – ani jedna skupina nie je schopná vedome spolupracovať. Dráždením spúšťacích zón dochádza k aktivácii a k radeniu svalových skupín správnym spôsobom – čo sa zapisuje do vedomia pacienta. Pacient sa znovu učí svaly správne ovládať.

Dnes nachádza Vojtova teória (alebo reflexná lokomócia) široké uplatnenie. Ako sám o sebe profesor Vojta vravieval: „Ja som túto metódu nevymyslel, ja som ju len našiel. A rozvíjal som ju po celý svoj život...“

Mgr. J. Marešová: Každý, aj ten najviac postihnutý človek má v mozgu naprogramovaný správny vzorec. Na terapeutických princípoch prof. Vojtu je geniálne to, že on metódou pokusov a omylov našiel spúšťacie zóny, ktoré sú schopné odstrániť všetky patologické prejavy. Predstavte si, že máte cestičku zapadanú snehom (chybný motorický vzorec). Keď vezmem do ruky lopatu a začnem cestičku odhadzovať (stlačím spúšťaciu zónu), môžem cestičkou prechádzať (reflex je naštartovaný). Niektoré cestičky pokrýva slabučká vrstva snehu, stačí ich raz odhrabať a je upratané. Na iných cestách sú metrové záveje (pri ťažkých postihnutiach, či u tých postihnutí pohybového aparátu, kde sú náhradné patologické vzory roky fixované, bude trvať o dosť dlhšie, než sa dostaví úspech – než sa znovu naštartuje správny program). Odhádzať z týchto zaviatych ciest sneh bude trvať dlho. A bude to stáť dosť námahy, trpezlivosti a síl.

Kto bol pán profesor Vojta?
Profesor MUDr. Václav Vojta bol významný český neurológ, ročník 1917. Zomrel pred ôsmimi rokmi. Ako to už u nás vtedy chodilo, jeho zásluhy museli najprv oceniť v Nemecku, kam MUDr. Vojta emigroval v roku 1968, aby sa potom stal uznávaným odborníkom v liečbe a diagnostike detských vývojových porúch. Pán profesor nemal rád, keď sa jeho technike hovorilo Vojtova metóda, ale trval na označení princíp. Takže správne označenie jeho celoživotnej práce je Vojtov princíp (zdá sa ale, že sa tento názov medzi laickou verejnosťou nikdy nevžil). Tí, ktorí ho mali šancu osobne spoznať, či s ním spolupracovať, o ňom hovoria ako o vynikajúcom odborníkovi a skvelom človeku, ktorý so svojimi malými pacientmi pracoval s láskou a obrovskou empatiou. Jeho veľká dôvera v lásku matky k dieťaťu mu otvorila cestu k liečbe dieťaťa s postihnutím. Dovolila mu zveriť vysoko odbornú starostlivosť do rúk rodičov. Na prednáškach vraj často opakoval vetu: „Matka intuitívne pracuje vždy správne a dieťa od milujúcej matky túto liečbu prijíma.“

Musia vešať hlavu mamičky starších detí? Je vhodná Vojtova metóda aj pre dospelých?
Fyzioterapeutka: Na túto otázku sme už čiastočne odpovedali. Cestička zapadaná snehom, pamätáte sa? Je to veľmi ťažké, ale dá sa. Ku cvičenie s telom veľkého dieťaťa alebo dospelého človeka je potrebné vynaložiť značnú fyzickú  silu – tým skôr, ak potrebujete opäť obsiahnuť hneď niekoľko spúšťacích zón naraz. Vojtovu metódu, alebo Vojtov princíp, ak chcete, je možné použiť taktiež ako pridruženú terapiu k ďalšej liečbe. Napríklad u pacientov po mozgovej mŕtvici. (Už v súvislosti s bábätkami sme si hovorili, že ľudský mozog je „plastický“. Ak chýba jedno centrum, môžete cvičením presvedčiť inú časť mozgu, aby určitú funkciu prevzala. Človek po mŕtvici je, svojím spôsobom, také malé dieťa. Ak je časť mozgu po mŕtvici poškodená, je potrebné nájsť nové cesty, nové spojenia. Nájsť alebo sa o hľadanie nových ciest aspoň pokúsiť...)

Kričia bábätká preto, že ich cvičenie Vojtovou metódou bolí?
Samotná terapia býva, rovnako ako vyšetrovanie polohových reakcií u menších detí, bohužiaľ spojená s plačom, krikom a neľúbosťou bábätka veľmi často. Niektoré mamičky – tie, ktoré sú obzvlášť mäkké, alebo tie, ktoré sú priveľmi unavené na to, aby okrem množstva každodenných povinností zvládali ešte uplakané a nahnevané (často na oboch stranách) cvičenia (niekoľkokrát za deň) – svoju snahu vzdávajú a cvičiť s bábätkom prestávajú. Možno by si mali uvedomiť jedno: svojmu dieťatku rozhodne neubližujú! Tým, že sa ho tlakom na rôzne spúšťacie zóny snažia prinútiť k správnemu používaniu tých správnych svalov (ono to nevie, stláčaním presných bodov sa to ale jeho telíčko „učí“), len obmedzujú drobčekovo pohodlie. Neubližujú mu. Pomáhajú mu...

Mgr. Jana Marešová: Deti pri cvičení plačú, ale nie je to tým, že je to metóda bolestivá. Tým, že sú dráždené spúšťacie zóny, sú deti nútené vykonávať pohyb, ktorý je im vlastne cudzí, ktorý im nie je príjemný a ktorý ich „rozčuľuje“. Bližšie a pohodlnejšie sú pre ne pohyby ich chybnej motoriky, ktoré si už za svoj krátky život stihli osvojiť...

Jedna dôležitá rada pre mamičky: Najlepšie pre bábätko je, keď ho necháte bezprostredne po cvičení rozbalené a dáte mu tak možnosť, aby nový vzor, ktorý sa mu do mozgu „vojtovaním“ prebojoval, ihneď použil. Tak môže prísť k fixácii tohto nového vzoru. Ideálne je, keď ho – rozbalené alebo len v ľahkej košieľke – necháte povaľovať na deke na zemi a nedávate ho ani do postieľky, ani do kočíka. Čím viac voľnosti a priestoru, tým v danej chvíli lepšie.

Varovanie priamo z praxe: Nikdy sa neučte Vojtovu metódu na diaľku – teda ani z nejakej knižky alebo inštruktážneho filmu pochybnej kvality, dokonca ani od kamarátky, ktorá „si to so svojím dieťaťom vyskúšala, takže vie, o čo ide...“. Aj takéto mamičky podľa pani fyzioterapeutky medzi nami chodia...

Svoje dieťa zverte iba do rúk odborníka – ideálne je spojenie pediater – neurológ – fyzioterapeut. Posledný menovaný vás potom naučí ako s dieťatkom cvičiť – a to rozhodne nie v rámci jednorazovej lekcie. K fyzioterapeutovi budete prichádzať s dieťaťom na pravidelné konzultácie – odborník si už ustriehne, či mamička „vojtuje“ správne.

Vzhľadom k tomu, že pri terapii Vojtovou metódou väčšinou ide o liečbu detí, je potrebné si uvedomiť, že tak, ako sa dieťa vyvíja, rozvíja sa aj jeho liečba – a počas liečebného procesu sa mení. Rozhodovať o spôsobe liečby môže len skúsený odborník, ktorý pozná zákonitosti vývoja jedinca a možnosti, ako Vojtov princíp aplikovať na meniacu sa situáciu.

Všetky mamičky o nej dnes hovoria a v podstate – keď sa na túto tému obráti reč napríklad v čakárni u detského lekára – máloktorá vie, o čo vlastne ide. Najčastejšie počujete odpovede typu: „Dieťa leží rôzne poskrúcané na podložke a vy mu stláčate nejaké body.“

Vojtova metóda je veľmi zložitá metóda vhodná pre cvičenie novorodencov, dojčiat aj starších detí v prípadoch, kde je akýmsi spôsobom porušený či spomalený vývoj dieťaťa. V našej republike je táto metóda považovaná za najlepšiu liečbu pre pacientov postihnutých napríklad akoukoľvek formou detskej mozgovej obrny.

Ako cvičiť?
Vzhľadom na potrebu túto terapiu aplikovať pravidelne, učia sa rodičia Vojtovu metódu pod odborným vedením fyzioterapeuta tak, aby ju mohli vykonávať doma aj niekoľkokrát denne. U detí sa vykonáva cvičenie v rozsahu 5 až 30 minút podľa veku dieťaťa. Dávkovanie u dospelých je individuálne a záleží na type postihnutia a veku pacienta.

Slovo má jedna z „internetových“ mamičiek
„Behá mi mráz po chrbte, keď si predstavím, koľkým deťom by pomohlo pravidelné rehabilitačné cvičenie, aby všetko dobehli, ale necvičia, pretože ich rodičom to nikto nepovedal alebo rodičia nepochopili, aké je to dôležité.“

To je úryvok z príspevku, ktorý na svoj blog zavesila mamička, ktorá veľmi dobre vie, o čo ide. Tu je pokračovanie:

„Otehotnela som v tridsiatke, nefajčím, nepijem. Ja ani manžel netrpíme žiadnou chronickou chorobou. Nemali sme zvláštne prianie ohľadne nášho potomka, snáď len také bežné, aby bol zdravý. Náš syn Riško sa narodil po bezproblémovom pôrode. Pri narodení mal 5 kg, Apgar 9-10-10. Narodil sa desať dní po termíne, prirodzenou cestou, bez akýchkoľvek komplikácií. Bol krásny, zdravý, bola som taká pyšná. Usmieval sa v termíne, koníky pásol v termíne. Nebýval chorľavý, prvýkrát až v 9 mesiacoch. V čase, keď bábätká začínajú otvárať pästičky a siahať po hračkách, to robil tiež. Ale za hračkami naťahoval vždy len jednu ruku. Pravú ruku nepoužíval, mal ju zaťatú v päsť. Pripadalo nám to zvláštne, ale vraveli sme si, že jednu ruku má asi šikovnejšiu a tá druhá sa len vyvíja a dobehne to. Na pravej ruke nebolo na pohľad nič zvláštne, po čase aj päsť trošku povolila, ale väčšie hračky držal ľavou rukou a pridŕžal si ich o bruško. Potom, keď sa deti učia pretáčať, sa pretáčal len jedným smerom. Bol lenivý, keď na hračku nedosiahol, jednoducho ju nechal tak. „Veľké deti bývajú lenivejšie“ počúvala som.

Mali sme veľké šťastie. Keď mal Riško 6 mesiacov, dostali sme sa zhodou čudných náhod k výbornej rehabilitačnej sestre, ktorá mala dlhú prax s Vojtovou metódou. Vtedy, práve od nej, som sa dozvedela po prvýkrát, že môj syn bude telesne postihnutý. A okrem iného mi povedala: „Každé dieťa chce objavovať, chce si zobrať zaujímavú hračku, naučiť sa pohybovať. Je to prirodzená ľudská túžba. Dojča, ktoré nebojuje o hračku alebo zaujímavú vec, nebojuje, pretože nemôže, nie preto, že nechce.“
Riško má dnes 3 roky, preukaz ZŤP a diagnózu detská mozgová obrna.

Diagnózu DMO povedia lekári väčšinou až po 1. roku veku, pretože dovtedy čakajú, či rehabilitácia všetko nenapraví. Ani nám neurologička po vyšetrení v piatich mesiacoch nenaznačila, že by sme smerovali k podobnej diagnóze. Je to veľká škoda, pretože podľa mňa len vystrašená, a teda motivovaná matka dokáže poctivo doma s dieťaťom cvičiť.

Detská mozgová obrna je poškodenie mozgu, ktorý nedokáže ovládať inak funkčné telo. Môj syn nedokázal ovládať celú pravú stranu tela. Bez intenzívneho cvičenia by nikdy nezačal pravú ruku používať. Chodiť by sa nakoniec veľmi neskoro naučil, ale pravú nohu by ťahal za sebou. Keby sme začali cvičiť do jeho troch mesiacov, nemusela by sa uňho obrna vyvinúť. Bol by z neho ľavák s veľmi nešikovnou pravou rukou. Bolo mi ľúto, že sme začali intenzívne cvičiť tak neskoro. Hnevala som sa na seba, že som tak otáľala a nežiadala o skorší termín vyšetrenia u odborníka. Navštevovali sme síce rehabilitáciu už od troch mesiacov, ale naša prvá rehabilitačná sestra na Riškovi nič závažné nespozorovala. Nechávala nás cvičiť Vojtovou metódou, ale dnes už viem, že ju sama nevedela.

Len podrobné neurologické vyšetrenie dokáže u dojčaťa odhaliť, či je jeho oneskorený psychomotorický vývin spôsobený poškodením centrálnej nervovej sústavy, alebo je to len oneskorenie a dieťa všetko bez väčších problémov dobehne. Nepýtajte sa svojej kamarátky: „Malý je akosi oneskorený, nemám s ním niekam zájsť?“ Nenechajte sa upokojiť tým, že niektoré deti sú lenivejšie, pomalšie. Na nič nečakajte, a ak máte pochybnosti, žiadajte u lekára odporučenie na neurológiu a rehabilitáciu.

Hemiparéza, ktorú má Riško, je už u polročného dieťaťa dosť zreteľná. Je vidieť, že dieťa všetko robí len jednou rukou.

Riško sa nakoniec, pretože začal rehabilitovať neskoro, diagnóze detská mozgová obrna nevyhol. Napriek tomu, vďaka cvičeniu, sa veľmi zlepšil. Na začiatku o svojej pravej ruke v podstate nevedel, dnes dokáže spojiť dve veľké lego kocky k sebe. V dvoch rokoch začal chodiť, len máličko kríva. Pravú ruku nemá úplne funkčnú, nedokáže napríklad pozbierať malé predmety. Pravidelne cvičiť bude až do konca života. Ale urobil veľký pokrok a stále sa zlepšuje. To všetko vďaka Vojtovej metóde a predovšetkým našej trpezlivej rehabilitačnej sestre.

Vojtova metóda nie je poukaz na zdravé dieťa, ale je to veľká šanca. Nepremárnime ju. (www.dmo.blog.cz)

Niekoľko úryvkov z i-diskusie mamičiek, ktoré zakúsili „vojtovanie“ na vlastnej koži:

• Moja dcéra sa narodila o 5 týždňov skôr, pár dní po pôrode jej neurológ diagnostikoval miernu hypotóniu, ochabnutosť svalov, a nariadil vývojovú rehabilitáciu Vojtovou metódou trikrát denne. Dnes je z nej veselé, hravé dievčatko, na rehabilitáciu chodíme len na kontroly a občas si doma zacvičíme na lopte. Nebola som len matkou, ktorá by presne dodržiavala počet cvičení, to asi len prvé dva-tri mesiace, než malá začala pásť koníky, ale nikdy by som si nevzala na svedomie, že som sa na cvičenie úplne vykašľala a ublížila jej tým na celý život.

• Naša staršia dcéra mala pri narodení chodidlo silno stočené dovnútra a k členku. Po dlhšom pátraní sme narazili na dobrú terapeutku, ktorá nás naučila rehabilitačné cvičenia spočiatku využívajúce novorodenecké reflexy. Tie postupne vymizli a tomu sa prispôsobilo cvičenie nožičiek. Išlo to pomaly, ale predsa. Som rada, že sme obe vydržali. Pri pôrode druhej dcéry sa pýtali na rodinnú anamnézu, a keď sa dozvedeli, že máme za sebou takúto rehabilitáciu s prvým dieťaťom, prichádzali za mnou na izbu terapeutky.

• Vojtovou metódou cvičil aj môj brat od dvoch rokov až do dospelosti. Niekedy to cvičenie sprevádzal aj plač, pamätám si, aké rôzne opičky som robila na odpútanie pozornosti. A teraz to isté so synom. Už dávno mi došlo, že plač a nevrlosť môže byť spôsobená i únavou – cvičenie je „strašná makačka“ nielen pre mamičku, ale aj pre bábo.

• Chce to trpezlivosť, pravidelnosť a pokoj. Púšťala som pri cvičení relaxačnú upokojujúcu detskú hudbu a pokojným hlasom som malému rozprávala. Cvičili sme doma štyri cviky štyrikrát denne, zo začiatku plakal, ale keď si zvykol, bolo to v pohode. Stalo sa, že počas dňa nemal niekedy náladu, tak sme to odložili. Predovšetkým mamička musí byť v pokoji. Bábätko vycíti jej nervozitu a je tiež nervózne. Myslím si, že „vojtenie“ nebolí, len sa to bábätkám nepáči a nechápu, že musia vydržať určitý čas v určitej pozícii.


Najdôležitejšie záchytné body:
• U novorodencov a najmenších dojčiat by si mamičky mali všímať to, či bábätko otáča hlavičku len do jednej strany (predilekcia hlavičky). Po narodení môže novorodenec dávať jednej strane prednosť, ale to by malo počas mesiaca až šiestich týždňov ustúpiť.

• Je dôležité sledovať záklon hlavy v ľahu. Niekedy sa dieťa v hneve zakloní tak, že sa prehne úplne do luku. Tieto deti sú hypertonické, do všetkých vyšších vývojových štádií už idú s touto patológiou. Už u úplne maličkých detí by mamičky mali upozorniť lekára a požiadať ho, aby to riešili.

• Do šiesteho mesiaca by sa bábätko malo otočiť na bruško, pričom by nešlo cez záklon. To znamená, že nezakloní hlavičku, neprehne sa do luku, ale pritiahne si nožičky k brušku, natočí sa nabok a z boku sa potom vzporom cez lakeť pretočí na bruško. Sú deti, ktoré to zvládnu už vo štvrtom mesiaci, ale polrok je najneskorší termín, dokedy by sa malo dieťa popísaným spôsobom otočiť. Niektoré nedočkavé mamičky narúšajú spontánny vývin detí tým, že ich predčasne posádzajú či stavajú na nožičky. To je najväčšia chyba!!! Samé si dieťatko sadá najskôr v ôsmich mesiacoch veku a postupuje z polohy na štyroch.

• Pre zdravý vývoj dieťaťa urobia rodičia najviac, keď ho nechajú jeho vývoju, aby sa mohlo pretáčať, aby sa snažilo dostať na kolienka a pod. V žiadnom prípade by ho nemali dávať do rôznych hopsadiel a chodítok – to je vyslovene škodlivé, aj keď sa stále predávajú a vyrábajú.

• Najzdravší spôsob pohybu je pre dieťa lezenie a je veľmi dôležité, aby dieťa toto štádium nielen nepreskočilo, ale aby liezlo čo najdlhšie. Teda žiadne chodítka, žiadne vodenie za ruky!

• Keď sa dieťa začne plaziť, mali by si rodičia všímať to, či sa plazí striedavo, teda či používa k odrazu striedavo pravú a ľavú nožičku, nie obe naraz alebo stále len jednu.

• Pokiaľ si akúkoľvek patológiu všimnú, mali by okamžite upovedomiť pediatra. Ten ich odošle na špecializované pracovisko.

Zhrnieme si to (a necháme zas chvíľku hovoriť vedu)...
Prostredníctvom terapie Vojtovou metódou, teda tzv. reflexnou lokomóciou, je možné vracať do funkcie svaly, ktoré človek pri svojom pohybe nedokáže vedome používať. Reflexná lokomócia aktivuje oslabené a nepoužívané svaly. Využíva na to vrodený pohybový program centrálneho nervového systému, ktorý je pri poruche funkcie blokovaný. Pri aktivácii nie je žiaduca vedomá spolupráca pacienta, vybavuje sa z podvedomia. Jedinečná je v tom, že sa liečbou pohybového systému (pri včasnej diagnostike) môže začať už v novorodeneckom období. U detí sa terapii pod odborným vedením fyzioterapeuta učia rodičia a doma ju niekoľkokrát denne vykonávajú. Dĺžka jednej cvičebnej jednotky sa pohybuje okolo 5 až 20 minút, záleží na veku dieťaťa.

P. S.
Ešte pred niekoľkými rokmi sa stavali lekári – pediatri a ortopédi – k Vojtovej metóde prinajmenšom laxne (nechcem napísať negatívne, dotkla by som sa osvietených, a to by som nerada). O tom ostatne svedčí príbeh fyzioterapeutky Jany (skúsenosť osemnásť rokov stará) a príbeh môj (zážitky o deväť rokov mladšie). Doba pokročila. Otvorili sme sa svetu a tým aj novým skúsenostiam, experimentom, liečebným postupom... Mamičky už neodkývajú  ako tupé ovce všakovaké metódy, ktorými sú liečené ich deti – pokiaľ v kútiku duše pochybujú. Dnešné mamičky sa už naučili pochybovať NAHLAS! Rodičia dnes po novinkách pátrajú sami, nenechávajú všetko na odborníkoch – surfujú na internete, chatujú s ostatnými rodičmi majúcimi podobné skúsenosti, prekladajú si články z celého sveta. Dnes už je bežné, že ak nie sme my mamy spokojné u jedného odborníka, navštívime hneď niekoľko špecialistov a prednosť potom dáme tomu, kto nám pripadá najdôveryhodnejší.

Ešte pred desiatkou rokov by som našla kopu oponentov „vojtovky“ z radov (pravdepodobne väčšinou starších) lekárov. Ja a dcéra sme toho smutným dôkazom.

Ale píše sa rok 2010. Pred časom, keď som začala zbierať materiály k tomuto článku, som zároveň obtelefonovala dobrú dvadsiatku lekárov. NIKTO z nich dnes o metóde, ktorú „nevynašiel, ale našiel“ pán profesor Vojta, NEPOCHYBUJE. Chcela som, aby mi oponovali, aby vzniesli aspoň niekoľko argumentov proti „vojtovke“, argumentov, ktoré by som mohla v článku kvôli väčšej objektivite použiť. Nestalo sa tak.

Ale čo nie je, môže byť. Napríklad sa odporci ozvú po vyjdení tohto článku. Radi ich názor sprostredkujeme čitateľom. Ale na druhej strane – priestor dostanú aj nekontroverzné listy a maily. Naozaj nás (a nielen nás!) budú vaše skúsenosti s touto staronovou fyzioterapeutickou metódou zaujímať... 

Skúsenosti s touto metódou si môžete vymeniť priamo v diskusii pod článkom.

Máte zaujímavý zážitok či skúsenosť? Čakáte bábätko, alebo sa brodíte neprespatými nocami? Vychovávate a máte tipy a triky, o ktoré sa chcete podeliť? Neváhajte a píšte nám na twiggy@mamaaja.sk alebo dasa@kratka.sk . Vybrané články budú publikované a honorované!